Mozart / Borodin / DvořákMozart / Borodin / Dvořák

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Hudba. Noc. Možno povedať – dva živly. Dva frekventované pojmy nasiaknuté dráždivou zmesou všednosti a mystiky. Sú osudovou súčasťou našej existencie, takže im zväčša nevenujeme zvýšenú pozornosť; veď predsa v návale informácií neradno plytvať duchovným a mentálnym potenciálom na riešenie samozrejmostí... V okamihoch, v ktorých sa nám predsa len podarí pribrzdiť kolotoč každodennosti, začínajú byť obidve bežné slová o čosi menej samozrejmé, a tým aj výrazne zaujímavejšie. Situácia môže dospieť dokonca do stavu hĺbavých reflexií, úvah, či umeleckých aktivít. Hudba noci: téma mnohých básní, poém, románov, výtvarných diel, hudobných kompozícií. Hudba pomocou svojej schopnosti abstrahovať rôzne javy reality dokáže vystihnúť tajomný rozmer nočnej atmosféry. V žiarivom dni teda máme vďaka hudbe možnosť pocítiť temnotu noci. Noc, zasa naopak, je vo svojej tíšine, temnote a špecifickej zvukovosti nasýtená množstvom zázračných „hudieb“; kdesi mimo dosah hluku civilizácie na nás táto koncentrovaná nočná tíšina pôsobí s mimoriadnou intenzitou. Noc je teda časom vhodným pre meditáciu, pre hlbší ponor do nášho vnútra. Na druhej strane je však noc vytúženým časopriestorom pre organizovanie neviazanej zábavy, osláv, výročných rituálov. Mystiku nočných hodín si začali hudobníci viac všímať až na začiatku 19. storočia; vtedy na myseľ Európanov zaútočili aj tienisté, ba dokonca temné stránky ich života. Predtým bola noc inšpiratívna skôr z hľadiska nonšalantnej kratochvíle a nočných randevú kdesi v salónoch alebo pod balkónmi milovaných žien. Čosi z magickej moci noci síce naznačovali aj skladatelia dávnejšej minulosti (Gesualdo na Venosa), v zásade však vznikali nezáväzné, zábavné skladby typu serenád, kasácií, divertiment. Rukou k dielu výdatne prispel aj Wolfgang Amadeus Mozart. Súpis jeho diel obsahuje trinásť serenád pre sláčiky, desiatky divertiment a kasácií pre rôzne zoskupenia. Mozart jednoznačne patrí k symbolom svetla, slnka, života, optimizmu, pozitívneho prístupu k realite. Jeho meno sa ale paradoxne v ušiach mnohých ľudí automaticky spája aj s Malou nočnou hudbou, teda s vychýrenou Serenádou G dur, KV 525. Tá sa napriek svojej rozšafnosti radí medzi vrcholné Mozartove diela, v ktorých už prerážala na povrch aj temnota noci a dlho prekrývaná tragika života (Klavírne kvarteto g mol, Klavírne koncerty c mol, d mol, Sláčikové kvinteto g mol, Symfónia g mol, Rekviem a podobne). V roku 1776 dvadsaťročný Mozart v Salzburgu napísal rozkošnú Serenádu č. 6 D dur, KV 239; on sám nemal v úmysle dedikovať túto trojčasťovú perlu noci. Jeho despotický a majetnícky zameraný otec Leopold však usúdil, že čosi z druhej časti produktu jeho geniálneho syna pripomína noc. Postaral sa o to, aby vydavateľ vpísal do partitúry podtitul Serenata notturna. Pravdepodobne predpokladal, že týmto trikom zvýši atraktivitu a predajnosť sviežeho diela. Dnes teda Serenata notturna ako titul konkuruje slávnej Serenáde G dur; často dokonca dochádza k zámene týchto dvoch položiek Köchlovho zoznamu. Jedna z nočných hudieb (Serenata notturna) sa nachádza na štartovacej línii najlepších Mozartových rokov; tá druhá Mozartov žalostne krátky životný príbeh dovádza do finále.

Nočný živel a hudba noci zabezpečili zaslúžený obdiv a úspech aj Alexandrovi Porfirievičovi Borodinovi. Jeden z členov zoskupenia „Piatich“, známeho aj ako spoločenstvo Mocná hŕstka, bodoval simultánne na niekoľkých frontoch. V civilnom zamestnaní bol vychýreným chemikom. Niektoré z výsledkov jeho výskumu boli záväznými ukazovateľmi v oblasti organickej chémie (premena alkoholu na vodík, respektíve nové modely reakcií uhlíka a vodíka). Borodina si ako odborníka pozývali do mnohých výskumných centier v Európe. Pri jednej z takýchto „služobných ciest“ sa v roku 1861 v nemeckom Heidelbergu platonicky zahľadel do istej cnostnej ruskej kontesy Jekateriny Protopopovej, ktorá sa o niečo neskôr stala jeho ženou. Borodinovou silnou stránkou v očiach verejnosti bol aj húževnatý boj za práva žien; temperamentný syn gruzínskeho otca ženy nielen obdivoval a šarmantne dobýjal. Venoval enormné kvantum energie pri presadzovaní zásad sexuálnej emancipácie. Sláčikové kvarteto č. 2 D dur Borodin skomponoval v roku 1881, teda v čase, kedy mal už zaručené renomé nielen na poli chemického experimentu, ale aj na poli hudobnej kompozície. Dielo venoval svojej manželke Jekaterine. Podľa niektorých životopiscov skladateľ svoje 2. sláčikové kvarteto skomponoval ako dar k 20. výročiu ich spoločného zoznámenia v Heidelbergu. Tretiu časť diela koncipoval ako poetické Notturno – a práve táto časť vzbudila u Jekateriny a následne aj u publika najväčší záujem. Pri verejnej premiére si poslucháči Notturno vyžiadali ako prídavok. Pragmaticky zmýšľajúci Borodin bol vo svojom prejave neutíchajúcej vášne presvedčivý; nočná idyla nasýtená emóciami náklonnosti a oddanosti si získava srdcia poslucháčov dodnes. Borodin nepatril k produktívnym skladateľom; práca v laboratóriách ho dostatočne zamestnávala a na komponovanie nemal čas. Náruživý, ale zdravotne labilný bádateľ sa komponovaniu venoval prakticky len počas svojich zdravotných výpadkov a rekreačných pobytov. Do galérie slávy vstúpil najmä Druhou symfóniou h mol Bohatierskou, nedokončenou operou Knieža Igor a symfonickou skicou V stepiach Strednej Ázie. Na rozdiel od svojich priateľov z Mocnej hŕstky sa zahryzol aj do delikátneho, zato však šťavnatého korpusu komornej hudby. Legendárne sú jeho brilantné a vtipné klavírne štúdie na rôzne témy, pri ktorých sa z tvorby radoval po boku vtedajšieho skladateľského a klavírneho „guru“ Franza Liszta. V roku 1875 skladateľ uviedol svoje 1. sláčikové kvarteto. Dynamická skladba plná kontrastov a nabitá mladíckou energiou znechutila všetkých členov Mocnej hŕstky; Borodinovo úsilie považovali za ústup z pozícií ruského skladateľa a za poklonkovanie západnej kultúre. Borodin sa netajil touto črtou svojho skladateľského profilu. Svedčí o tom trojica jeho „beethovenovských“ symfónií, ale aj bohatá korešpondencia s Franzom Lisztom a vtipné klavírne štúdie na témy, ktoré si vzájomne vymieňali (mimoriadne vydarený a vtipný cyklus Parafrázy). Ostrou kritikou na margo 1. sláčikového kvarteta sa preto Borodin nenechal odradiť. Druhý opus pre štyri sláčikové nástroje z hľadiska bujnosti výrazu ubral z plynu; Sláčikové kvarteto č. 2 D dur je vyrovnanejšie, kompaktnejšie, poetickejšie. Ľudská múdrosť a životné skúsenosti zohrali výraznú úlohu. Napriek nesporným kvalitám však stále stojí kdesi v úzadí a ešte len čaká na príležitosť vkročiť do galérie slávy a stať sa repertoárovou lahôdkou.

„Vy vroucí písně, spějte tou nocí“ – prvá z piesní cyklu Antonína Dvořáka – Cypřiše (1865) posiela svoje emócie v ústrety noci. Dvadsaťštyriročný skladateľ prežíval v tom čase prudkú vášeň a zároveň trpkú bolesť a neistotu. Hľadal preto inšpiráciu v tichu noci a svoje emócie sformoval do osemnástich piesní na sentimentálne texty Gustava Pflegra-Moravského. Piesne o nádeji, sne, čistote prírody, bolesti a zúfalstve sa nesú fiktívnou nocou. Tento koncept z časti pripomína posledný piesňový cyklus Franza Schuberta Zimná cesta; aj rakúsky génius uvádza sériu 24 piesní titulom Gute Nacht… Všetko to, čo hrdinovia týchto projektov prežívajú, sa odohráva v nočnej temnote a v temnote duše zlomenej utrpením. Mladý Dvořák si privyrábal na živobytie ako hudobník Komzákovej kapely. Trávil večery a noci hrou v baroch, kaviarňach a krčmách. V roku 1865 začlenili toto zoskupenie do zostavy orchestra Prozatímního divadla v Prahe. Pre Dvořáka to na jednej strane znamenalo duchovnú vzpruhu, na druhej strane však aj finančnú stratu. Východisko našiel v súkromnej výučbe hry na klavíri. Medzi prvými žiakmi ambiciózneho umelca boli sestry Anna a Josefina Čermákové, dcéry mimoriadne zámožného pražského zlatníka. Krásne dámy zaujali Dvořáka nielen svojimi ambíciami naučiť sa zvládať klaviatúru. S Annou Čermákovou sa neskôr oženil; jeho utajené vášne však patrili Josefine. Dve ženy, dve múzy a temnota pochybností... významová základňa cyklu Cypřiše. Dvořák sa na margo cyklu neskôr vyjadril svojmu vydavateľovi Simrockovi: „Predstavte si chlapca, ktorý je zamilovaný – to je obsah...“ Cyklus je z hudobného hľadiska nečakane vyzretým opusom s dôkladnou koncepciou. Slabinou je však textová zložka, respektíve Dvořákova celoživotná neskúsenosť pri narábaní s literárnymi útvarmi. V jednom z nekrológov na počesť slávneho hudobníka sa píše: „Nedostatočné literárne vzdelanie je tragickým momentom v Dvořákovej neskoršej umeleckej kariére. Všade tam, kde sa hudba prepája so sesterskými umeniami, Dvořákovo estetické cítenie zlyhalo...“ Dvořák bol prosto hudobníkom „telom aj dušou“; hudba zamestnávala jeho myseľ naplno a nevenoval sa súvislostiam. Neradostný deficit literárnych dispozícií poznamenal aj cyklus Cypřiše. „Keď som tieto piesne s p. Bendlom hral, povedal mi, že na mnohých miestach je zlá deklamácia; po roku, keď som tento môj nevyzretý výrobok náhodou dostal znova do ruky, nahliadol som k môjmu potešeniu, že výrok p. Bendla je oprávnený...“. Boj o kultiváciu českého jazyka bol v tom čase veľmi výraznou súčasťou kultúry a Dvořákov prehrešok si vyžiadal trpkú daň. Napriek tomu však Cypřiše zotrvali v duši a v mysli českého skladateľa. Motívy mnohých piesní sa stali súčasťou rozsiahlych symfonických, operných a komorných projektov. Už ako slávny skladateľ sa v roku 1887 rozhodol aranžovať tucet z osemnástich piesní cyklu Cypřiše pre sláčikové kvarteto. Ponechal aj názvy jednotlivých piesní, mierne však upravil ich poradie. Vydavateľ Simrock, ktorý bol Dvořákovi po Moravských dvojspevoch a Slovanských tancoch veľmi naklonený, však skladateľov zámer nepochopil a skladbu nevydal. Tlačou vyšla táto verzia Cypřišov až v roku 1921 v revízii Josefa Suka – Dvořákovho zaťa a oddaného obdivovateľa. Zasnené piesne Já vím, že v sladké naději a Ó, duše drahá, jedinká sú prvou a deviatou dramaturgickou položkou. Podstatne depresívnejšie piesne Nad krajem vévodí lehký spánek a Ty se ptáš, proč moje zpěvy sú finálnymi skladbami v obidvoch verziách. Frustráciu z neúspechu piesňového cyklu teda Dvořák vyriešil majstrovským spôsobom; Cypřiše sú veľmi obľúbeným titulom mnohých komorných ansámblov. Svedčí o tom aj úprava pre sláčikový orchester. Sýta emočnosť získava v tejto úprave na „symfonickej“ intenzite a presvedčivosti.

Igor Javorský