[ Autor textu: Jana Majerová ]
Heitor Villa-Lobos (1887–1959) patrí medzi najuznávanejších latinskoamerických skladateľov a je považovaný za vôbec najvýznamnejšieho brazílskeho autora. Už v detstve ho jeho otec, amatérsky hudobník (zomrel, keď mal malý Heitor len jedenásť rokov), začal učiť hrať na violončele a klarinete. Neskôr sa ako autodidakt učil hrať aj na gitare. K formálnemu štúdiu hudby veľmi neinklinoval. Významný vplyv na jeho umelecké smerovanie však malo účinkovanie v pouličných kapelách v Riu de Janeiro – jeho rodnom meste. Od svojich šestnástich rokov začal pôsobiť aj ako violončelista v divadelnom orchestri a neskôr v orchestri v kine, kde spoznával divadelnú a populárnu hudbu. Ako osemnásťročný sa rozhodol celú nasledujúcu dekádu venovať štúdiu brazílskej ľudovej hudby v autentickom prostredí, pričom absolvoval aj pobyt v Amazónii, kde skúmal hudobné prejavy tamojších kmeňov. V roku 1923 odišiel do vtedajšieho kultúrneho centra Európy – Paríža, kde sa stretol so skladateľmi ako Igor Stravinskij, Maurice Ravel, Sergej Prokofiev či Edgard Varèse. Do Brazílie sa Villa-Lobos definitívne vrátil v roku 1930. Okrem toho, že bol vedúcou skladateľskou osobnosťou, zohrával dôležitú úlohu aj v novom nasmerovaní brazílskeho hudobného školstva.
Skladateľský štýl Heitora Villa-Lobosa je výsledkom kombinácie viacerých vplyvov – jeho hudobných začiatkov, inšpirácie bohatou tradíciou ľudovej hudby jeho rodnej krajiny a aktuálnych trendov európskeho hudobného umenia. Bol veľmi plodným autorom – napísal okolo 2000 orchestrálnych, symfonicko-vokálnych, komorných, sólových inštrumentálnych a vokálnych diel. Medzi najznámejšie patrí 9 suít Bachianas Brasileiras či séria 14 Chôros pre rozličné obsadenie. Villa-Lobos patrí k najvýznamnejším autorom skladieb pre klasickú gitaru 20. storočia, pričom spolupracoval aj s gitarovým virtuózom Andrésom Segoviom. Jeho 12 koncertných etud či 5 prelúdií patrí k základnému gitarovému repertoáru. Napísal aj množstvo klavírnych diel. K ich propagácii významne prispel Artur Rubinstein, ktorý ich s obľubou interpretoval po celom svete.
Komornú skladbu Assobio a játo (The Jet Whistle) pre flautu a violončelo napísal Heitor Villa-Lobos v New Yorku v roku 1950. Jej názov odkazuje na poslednú časť Vivo, kde v závere skladateľ vyžaduje od flautistu špecifický zvuk, v notách upresnený pokynom „imitando fischi in toni ascendi“. Aby hráč požadovaný efekt dosiahol, musí razantne fúkať do flauty s ústami zakrývajúcimi takmer celý náustok. V kombinácii s glissandom môže výsledný zvuk pripomínať vzlietajúce lietadlo. Tejto časti predchádzajú prvá časť Allegro non troppo, v ktorej sa oba nástroje striedajú v prednese kantabilnej melódie a bohatého sprievodu, a druhá časť – kontemplatívne Adagio. Napriek tomu, že názov skladby môže v poslucháčovi vyvolávať očakávanie prevažne humorne ladeného diela, je jeho neoddeliteľnou súčasťou aj isté melancholické rozpoloženie.
Ernst Roters (1892–1961) bol nemecký dirigent, operný režisér a skladateľ, ktorý sa presadil najmä ako autor filmovej hudby. Spolupracoval s poprednými režisérmi bývalej NDR ako Wolfgang Staudte (Die Mörder sind unter uns, 1946; Die Geschichte vom kleinen Muck, 1953), Erich Engel (Der Weg zu Isabel, 1940; Der Biberpelz, 1949) a ď. Participoval tiež na Harlanovej filmovej adaptácii Tolstého Kreutzerovej sonáty z roku 1937. Je však aj autorom hudby k viacerým propagandistickým inscenáciám Jednotnej socialistickej strany Nemecka (Sozialistische Einheitspartei Deutschlands – SED). Okrem filmovej, scénickej a rozhlasovej hudby komponoval aj symfonické, operné a komorné diela, vrátane sláčikových kvartet, a tiež klavírne skladby. Rotersovo Trio pre husle, violončelo a saxofón, W. 26b z roku 1926 zaznie v slovenskej premiére.
Bohuslav Martinů (1890–1959), ktorý patrí k celosvetovo najuznávanejším českým skladateľom, si vytvoril autentický a nezameniteľný kompozičný jazyk, v ktorom kombinuje hudobnú tradíciu a inšpiráciu ľudovou hudbou rodnej zeme s novými hudobnými prúdmi 1. polovice 20. storočia. Vo svojej tvorbe dokázal presvedčivo vyjadriť závažné existenciálne témy a zároveň autentickým spôsobom využívať sofistikované rytmy, jazzové prvky a rôzne experimenty v odľahčenejšom type hudby. Bohuslav Martinů odišiel do Paríža v rovnakom roku ako Heitor Villa-Lobos (1923). Prvotným dôvodom bolo získanie štipendia na štúdium kompozície u Alberta Roussela, no napokon v Paríži žil až do roku 1940. Zoznámil sa tam aj s hudbou Igora Stravinského a Parížskej šestky, čo malo zásadný vplyv na jeho ďalšie umelecké smerovanie. Po vpáde nemeckých vojsk však musel emigrovať do Spojených štátov, kde pôsobil ako profesor kompozície na univerzitách v Massachusetts, Princeton University, Mannes School of Music v New Yorku a Curtis Institute vo Filadelfii. V roku 1952 získal americké občianstvo. Od roku 1953 sa aj vďaka Guggenheimovmu štipendiu mohol opäť vrátiť do Európy, kde pobýval najmä vo francúzskom meste Nice a neskôr vo Švajčiarsku. Tam presídlil na pozvanie Paula Sachera – dirigenta a mecenáša, podľa ktorého je nazvané jedno z najvýznamnejších výskumných centier pre hudbu 20. a 21. storočia – Paul Sacher Stiftung v Bazileji.
Hudbu k jazzovému baletu s jedným dejstvom – La revue de cuisine / Kuchynská revue, H. 161 – skomponoval Martinů na jar 1927 v Paríži. Podnet k vzniku tohto diela dostal od českej tanečníčky a choreografky Jarmily Kröschlovej, ktorá skladateľa požiadala o napísanie hudby k jej vlastnému baletnému námetu. Martinů následne odporučil doplnenie hovoreného textu z pera Jana Löwenbacha (píšuceho pod pseudonymom J. L. Budín), ktorý už predtým pre neho pripravil české libreto ku komickej opere Vojak a tanečnica. Premiéru baletu Kuchynská revue uviedla Jarmila Kröschlová so svojou tanečnou skupinou 17. novembra 1927 v Umeleckej besede v Prahe. Hudobnú zložku diela v obsadení klarinet, fagot, trúbka, husle, violončelo, klavír interpretovali hráči Českej filharmónie pod vedením dirigenta Stanislava Nováka. Hovoreného slova sa zhostil mladý herec Osvobozeného divadla Miloš Nedbal. Veľký ohlas vzbudilo koncertné uvedenie suity z baletu (s časťami Prológ, Tango, Charleston, Finále) v Paríži v roku 1930. Sám skladateľ považoval Kuchynskú revue za jedno zo svojich najlepších diel. Ešte o viac ako tridsať rokov neskôr sa v liste svojmu životopiscovi Milošovi Šafránkovi zmieňoval „o neomylné technické stránce položení partitury Kuchyňské revue, ačkoliv jsem efektivně zvláštní techniku dosud neměl [...]. To je právě to, jak dílo, když už je jasné v mozku, anebo vyjadřující charakter skladatele, si tu techniku vytvoří samo“.
Námetom baletu Kuchynská revue, s podtitulom Pokušenie svätúšika Hrnca, je komplikovaný milostný život kuchynského riadu. Tento druh alegórie má svoj pôvod už v 18. storočí. Hlavnými postavami Kuchynskej revue sú manželia – pán Hrniec a pani Pokrievka, ďalej zvodná Habarka, záletník Uterák a prísny moralista Zmeták. Prednes hovoreného slova je zverený rozprávačovi. Pri príležitosti dnešného uvedenia Kuchynskej revue v Slovenskej filharmónii text do slovenčiny prebásnil Daniel Hevier (text viď samostatná príloha online bulletinu). V súlade s námetom baletu je aj hudba Bohuslava Martinů plná vtipu, ba až absurdného humoru, pričom nezastupiteľnú rolu majú skladateľove obľúbené metro-rytmické „hry“, využitie jazzových postupov a prvkov (nielen) v tej dobe obľúbených tancov ako tango, charleston či foxtrot.
Napriek tomu, že Kuchynská revue patrí k skladateľovým najúspešnejším dielam, sa jej pôvodná verzia od svojej premiéry niekoľko desaťročí neuvádzala. Dielo zaznievalo na pódiách len v podobe štvorčasťovej suity. Niektoré časti baletu sa totiž dlho považovali za stratené. V skutočnosti pôvodná partitúra diela ležala bez povšimnutia v archíve Paul Sacher Stiftung v Bazileji, až kým na ňu na začiatku 90. rokov 20. storočia neupozornil Aleš Březina – český skladateľ, muzikológ a riaditeľ Inštitútu Bohuslava Martinů. O niekoľko rokov neskôr sa britský čembalista a dirigent Christopher Hogwood, v spolupráci s A. Březinom a Inštitútom B. Martinů, podujal na rekonštrukciu pôvodnej partitúry a prípravu revidovaného vydania Kuchynskej revue.
Jana Majerová
