Smetana / Wagner / DvořákSmetana / Wagner / Dvořák

[ Autor textu: Markéta Štefková ]

Sláčikové kvarteto č. 1 e mol „Z môjho života“ napísal Bedřich Smetana ako päťdesiatdvaročný v roku 1876. Ide o osobné, v kontexte vtedajšej hudby ojedinelé vyznanie, v ktorom mapuje kľúčové míľniky svojho života. V zmysle skladateľovho vlastného výkladu má prvá časť Allegro vivo appassionato predstavovať volanie osudu, náklonnosť k umeniu a romantike, veľkú túžbu, ale aj predzvesť tragédie. Druhá časť v pozícii scherza Allegro moderato a la polka (svojimi štylizáciami, predovšetkým klavírnymi, vzdal Smetana ten najvyšší hold tomuto prostému českému ľudovému tancu) je spomienkou na veselú mladosť. Clivé a nežné Largo sostenuto je výrazom žiaľu nad tragickou predčasnou smrťou skladateľovej prvej ženy Kateřiny. Záverečné Vivace hudobne nadväzuje na prvú časť a je spočiatku výrazom krásy a šťastia, ktoré Smetana v hudbe nachádzal, až „konečně zahvizdne v uchu mém strašně znějící vysoký tón co výstraha mého krutého osudu, mé nynější hluchoty, která mně navždy uzavřela onu blaženost, slyšeti a kochati se v krásách našeho umění. Podrobení se nezvratnému osudu, který už v první větě co výstraha se ozval, s malinkým paprskem naděje na lepší budoucnost.“ Dielo spočiatku nebolo príliš uznávané, kvôli svojej údajnej náročnosti a skôr symfonickému charakteru. Jeho súkromná premiéra sa uskutočnila až v roku 1878, na violu hral Antonín Dvořák. Orchestrálna verzia Smetanovho sláčikového kvarteta Z môjho života vytvorená Georgeom Szellom, americkým dirigentom a skladateľom maďarského pôvodu, sa viaže na jeho dlhoročné pôsobenie na poste hudobného riaditeľa Clevelandského orchestra (1946 – 1970), počas ktorého sa toto dielo stalo efektnou súčasťou repertoáru telesa.

Za svoju skôr symbolickú účasť na drážďanskom povstaní v roku 1848 sa Richard Wagner musel uchýliť do exilu. Všestrannú podporu našiel v roku 1852 u obchodníka Otta Wesendoncka v Zürichu, v ktorého dome strávil niekoľko rokov. 1857 – 1858 vzplanula vášnivá aféra medzi Wagnerom a Wesendonckovou manželkou Mathildou, autorkou básní, ktoré sa stali základom skladateľovho jediného neoperného vokálno-inštrumentálneho diela, cyklu Päť básní na texty Mathildy Wesendonckovej pre ženský hlas a klavír, WWW 91. Keďže Mathilda i Wagner boli zadaní, ľúbostný vzťah sa nemohol rozvinúť naplno. V tejto situácii Wagner skomponoval operu Tristan a Izolda (1857 – 1859), založenú na legendárnom tragickom príbehu o nekonečnej túžbe a láske. Hudobná reč prelomovej kompozície vychádza z cyklu na Mathildine verše; piesne Im Treibhaus (V skleníku) a Träume (Sny) Wagner označil výslovne ako štúdie k tejto opere. Túto pieseň Wagner zinštrumentoval pro orchester, aby ju mohol dať zahrať k Mathildiným narodeninám priamo pod oknami jej izby. Ostatné, rovnako očarujúce orchestrálne aranžmány pochádzajú z pera Wagnerovho súčasníka Felixa Mottla, dirigenta a propagátora jeho opier.

Styčným bodom medzi Smetanovou úvodnou skladbou a symfonickou básňou Bohatierska pieseň, op. 111 Antonína Dvořáka z roku 1897 je autobiografické ladenie. V Dvořákovom prípade však nejde o nejaké „odhaľovanie vnútra“ v zmysle subjektívnej výpovede s filozofickým charakterom, ako je tomu v prípade Smetanu či Čajkovského alebo Mahlera. Samotný skladateľ zanechal písomnú charakteristiku diela, v ktorej upozorňuje na skutočnosť, že pojem „bohatier“ je špecificky slovanský výraz; Gréci takýchto hrdinov nazývali „rapsódmi“. „Mně tanul na mysli přirozeně spíš duchovní hrdina, umělec, a tak myslím, že již prvním tématem by byl naznačen hrdina. Je to energie, rozhodnost a síla (Molto vivace). S druhým tématem (Adagio, quasi marcia) v b moll vstupuje bolest, lkání etc., s Des dur naděje, útěcha etc. Potom první boj. S E dur ve 2/4 taktu nové radosti a naděje ve šťastnější budoucnost a na závěr bouře a konečné vítězství ideje.“ Dielo s veľkým úspechom premiérovo uviedli Viedenskí filharmonici 4. decembra 1898 pod taktovkou Gustava Mahlera, ktorý ním bol „úplne nadšený“. Napriek tomu sa nestalo bežnou súčasťou repertoáru a až na výnimky zostáva neprávom nepovšimnuté.

Markéta Štefková