Novoročný koncertNew Year’s Concert

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Najkrajšie valčíky sveta

Valčík. Valse. Vals. Waltz... a ktovie ako sa ešte nazýva... Pozná ho zaručene každý z nás. Ak nie vedome, zaiste podvedome. Sprevádza človeka pozemským životom. Nuž a ktovie – azda aj tým iným, pre každého ešte neznámym bytím kdesi tam, medzi hviezdami, mesiacom a slnkom. Pretože dokáže človeka uviesť do stavov tranzu a ochabnutého vedomia. Poznajú ho všade, hoci akoby inkognito, pod inými menami, označeniami. Svoje meno získal v našom prostredí pomerne neskoro, jeho hypnotický rytmus je však odveký a pradávny. Je vpísaný kdesi hlboko v lone prírody a pamäti ľudstva. Hoci je dnes skôr symbolom vznešenosti a hojnosti, prichádza k nám z nespútaných, nekontrolovateľných riav energií mýtických hĺbok pred-vedomia. Človek ho „nevymyslel“; on do človeka preniká naliehavo, intenzívne, vždy a všade. Opantáva ho a následne ho privádza k nevšedným zážitkom. Znie v rezidenciách celebrít aj v dedinských, mestských, prístavných putikách, v lunaparkoch, na jarmočných námestiach, v čudesnom cirkuse... Znie v domácnostiach z rozhlasových prijímačov alebo reprodukčných sústav. Detičky ho preludujú na svojich hudobných nástrojoch alebo ho intonujú v rámci svojich detských hier.

Znie v automobiloch, znie z mobilných telefónov... Počujeme ho vo veľkých halách, kde sa vynára z hĺbky všeobecného chaosu a ruchu ako čosi magické. Chodievame si vychutnávať široko klenuté baletné valčíkové scény do divadiel. Rodičia a starí rodičia ronia slzičky pri akomsi detskom večierku, kde ich drobučké, milované ratolesti tancujú akýsi jednoduchý valčík. Neunikne prosto našej pozornosti. Je schopný votrieť sa nám kamsi do vedomia a ťažko sa ho vieme zbaviť... Vždy a všade bez zaváhania nájde svoje pravé miesto. Dokresľuje situácie a vkráda sa do každodenných ľudských osudov. Je každodennou duchovnou potravou a zároveň je záhadným fantómom, symbolom nevšednosti. Tri doby v ich hojdavom plynutí zvádzajú dobrotivý boj o našu bytosť. My sa im radi poddávame.

Valčík vnímame v prvom pláne ako čosi, čo súvisí so zábavou, plesmi, bálmi, tancovačkami. Na jeho navštívenke do pozemského raja však môžeme čítať rôzne iné motivačné činitele. Je jedným z útvarov, v akých sa snúbi archaický rozmer s rozmerom vysoko sofistikovaným. Vznikal a pôsobil na obidvoch líniách súbežne; ťažko preto s istotou povedať, či ide o „ľudový tanec“ alebo o „spoločenský tanec“. V poslednej tretine 19. storočia nastal v súvislosti s rozmachom verejného spoločenského života nevídaný vzostup atraktívnosti valčíka. Prispela k tomu opereta a iné útvary spevohry. Do hry vstúpilo niekoľko kráľov a barónov valčíka. Konkurovali svojou produkciou majstrom „vážneho umenia“.

Ponúkali to, čo sa ľuďom žiadalo: nezáväznú zábavu a duševnú pohodu. Európa v tom čase strácala v duchovnej kríze na dychu, ale valčík dodával nové perspektívy: hudba je tu a nikdy nepodľahne dôsledkom bludárskych ošiaľov fin de siècle. Je vznešený, ale stále má v sebe zdravé ľudové jadro. Dvojtvárnosť je jedným z najvýraznejších atribútov valčíka. Azda žiaden iný tanec nefunguje v našej realite v takomto širokom významovom a funkčnom spektre. Aj preto valčík poľahky prenikal do projektov takzvaného veľkého umenia; do opier, symfónií, sonát... ale aj do filmov, drám, či literárnych žánrov. Má v matričnom liste vpísané čosi ako: trojdobý tanec typický svojou eleganciou a noblesou... Jeho domovským prostredím sú impozantné plesové sály alebo skromnejšie vybavené tančiarne. Uvádza azda každú významnú spoločenskú udalosť.

V Európe je kráľom tancov; šľachticom s mnohými tvárami a kostýmami. Takto ho vnímame v prvom pláne. Valčík to je zábava, šarm, ľahkosť, pozitívna energia. O to väčšmi spozornieme, ak sa na nás tri doby valčíka rinú z nečakaných priestorov a v mierne šokujúcich výrazových a významových súvislostiach. V nejednom hudobno-dramatickom diele sa na hudobnom pôdoryse valčíka rodí, zauzľuje alebo aj vrcholí krutá tragédia; za všetky príklady sú tu grandiózne valčíkové scény so zbormi a ansámblami v operách Eugen Onegin Piotra Iľjiča Čajkovského, La traviata a Maškarný bál Giuseppe Verdiho, či Wozzeck Albana Berga. V pulze troch dôb sa kumuluje napätie aby napokon vyústilo do neradostných scén dezilúzie, skepse, bôľu a smrti. Expresívnym významovým posunom sú skladby typu „dance macabre“; napríklad bravúrne Mefistovské valčíky Franza Liszta, nemenej virtuózny Dance macabre Camille Saint Saensa, sladkobôľny Valse triste Jeana Sibelia zo scénickej hudby k dráme Smrť... slávne a všeobecne vyhľadávané skladby sýtené paradoxom: valčík ako symbol noblesy a radosti zo života je v nich nositeľom zla, strachu, sú ozvenami zo záhrobia. Na hranice „ad absurdum“ priviedli valčík, respektíve jeho ľudovejšiu mutáciu ländler vo svojich symfonických freskách Gustav Mahler, Dmitrij Šostakovič, Alfred Schnittke a mnohí iní „expresionisti“ a „mytológovia“ novších čias. V ich projektoch sa na nás valčík doslova škerí v zohavenej grimase a škrieka svoje kruté memento.

Títo skladatelia v záujme expandovania výrazovosti umne zabrnkali na strunu hlbinným energiám v duši človeka: čosi, čo je vnímané ako radostná súčasť našej existencie znenazdajky búši na brány najtemnejších emócií a vízií. Nasledujú šok, momenty napätia a očakávania dôsledkov tejto bizarnej hry so symbolmi a našimi zakorenenými pravdami a o svete a o živote. Predsa však, doménou troch valčíkových dôb sú plesy, mimoriadne udalosti a grandiózna zábava. Posledné hodiny roka a prvé hodiny roka nového hýria valčíkovou atmosférou. Tieto radovánky sa nezaobídu bez valčíkových „hitoviek“ z produkcie dynastie Straussovcov a najmä bez akejsi valčíkovej hymny Na krásnom modrom Dunaji. Straussovci nakriatli omamnou esenciou valčíka mnohých autorov zo svojho blízkeho okolia – napríklad majstra operety Franza Lehára. Viedenská hudobná kuchyňa prelomu 19. a 20. storočia bola veľmi priateľská aj Ľudovítovi Rajterovi – odchovancovi viedenského a budapeštianskeho hudobného života. Títo mágovia troch dôb mali však takisto svoj vzory šíriace do prostredia fluidum parížskeho salónu: Charles Gounod boduje Valčíkom z opery Faust (baletná hudba a najmä valčíky boli pre francúzsku operu akousi povinnou jazdou). Leo Delibes nešetril vo svojich baletoch a operách valčíkovými ingredienciami. Podľa vzoru Francúzov riešil svoje celovečerné balety Piotr Iľjič Čajkovskij, mladíckym debutom Labutie jazero počnúc. Čajkovskij vlieval tvorivú miazgu do žíl mnohým súčasníkom a nasledovníkom; usilovne mu načúval aj Aram Chačaturjan; Valčík z baletu Maškaráda je jedným z tých expresívnejších, emočne naliehavejších valčíkových fragmentov. Pre Dmitrija Šostakoviča bol najmä v symfonických gigantoch valčík nositeľom groteskných a sarkastických scén. V brilantných Džezových suitách sa však z valčíka ešte „iba“ radoval. O Čajkovského odkaze ešte meditoval aj Georgij Sviridov. Valčíkové impresie celkom oslobodil od akejkoľvek závažnosti. Émile Waldteufel v šarmantnom Krasokorčuliarskom valčíku a Američan Leroy Anderson v „americky sladkom“ výjave Belle of the Ball.

Ponuka troch valčíkových dôb je bez konca, bez obmedzenia. Každý z týchto malých šperkov na nás pôsobí magicky a dôrazne. Generuje dostatok duchovnej energie a odhodlania neustále napredovať a kreovať naše životy a náš svet. Nech je teda toto elegantné a expresívne valčíkové posolstvo zárukou duchovej hojnosti, radosti, šťastia a zdravia v nasledujúcom období.

PF 2021, milí priatelia.

Igor Javorský