Vianočný koncert / SF / RaiskinChristmas Concert / SP / Raiskin

[ Autor textu: Igor Javorský ]

„Rok končí svoju rotáciu. Je to čas, kedy sa noc stáva suverénom. V temnote miznú tváre a tvary. Hodiny tikajú odlišne. Všetko je odlišné; známe stromy, dedinské uličky, zvuky v domoch. Záhadná tvár sveta, desivé mystérium temnoty. Keď prichádza zima, prichádza aj akási fatálna rodová obava; zo základov vyrastá úzkosť. Kedy sa deň vráti späť? Kedy sa opäť zrodí svetlo? Kedy sa život vráti k svojim farbám? A čo ak sa svet rúti do večnej noci a chladu? Čo ak tento starý svet umiera? Počas slnovratu sa ľudia dotýkajú hviezd; ich srdcia sa chvejú v strachu z ich malosti a úbohosti. Tak – celkom múdro – meditujú s univerzom a usilujú sa vnoriť ich maličký svet do veľkého. Je to čas oslavy. V skrytých obavách sa ľudia zhromažďujú. Dúfajú vedno v prísľub nového úsvitu. Hľadajú trblietavé svetlo v sviecach, ktoré zapaľujú. Nekonečné mystérium…“

Katalánska hráčka na harfe a speváčka Arianna Savall v spolupráci s nórskym hráčom na hardangerské husle Pettrom Udlandom Johansenom v predslove k unikátnemu CD albumu Tichá noc nevšedným spôsobom charakterizujú adventný a vianočný čas. Decentným spôsobom vedú v poetickom texte paralelu medzi naším „nadzemským“ a „pozemským“ bytím. Jednoznačne dekódujú večne aktívny princíp „numinosum“; princíp posvätnej bázne. V obavách pred ničotou sa klaniame neznámym silám. Vzývame duchov pozitívnej duchovnej energie. Vytvárame si modly. Hľadáme spôsob komunikácie s vyššími úrovňami bytia. Žijeme, neochvejne chceme žiť tu, na zemi, a pritom túžime po iných priestoroch. Temnota a svetlo zvádzajú spravodlivý zápas o naše životy. Desíme sa temnoty, a pritom ju oslavujeme. Rituály slnovratu súvisia s kresťanským rituálom zrodu nového života. Deje sa tak na akejkoľvek úrovni – či už archaickej, mýtickej alebo vznešenej, sofistikovanej. Klaniame sa božstvám a pritom cítime z ich strany ohrozenie. Sme im oddaní v obavách o pokojný život „tu“ aj „tam“. Práve počas adventných, sviatočných dní sa numinosum aktivizuje do nepopierateľných skutkov. Dve dimenzie existencie ľudstva – svetlo a temnota – splývajú dovedna aj v oblastiach, v ktorých sú počas bežného života necitlivo od seba separované. Savall a Johansen sú hudobníkmi telom a dušou. Ich reflexia je preto o to aktuálnejšia v súvislosti s akýmkoľvek hudobným, či hudobníckym úsilím uctiť si a ozdobiť posvätné dni nefalšovanými šperkami ľudského ducha. Pretože hudba k týmto udalostiam patrí celkom neodmysliteľne. Nech je to akákoľvek hudba; počas vianočného snenia na človeka pôsobí inak, než v každodennom živote. Oslava svetla alebo cesta od temnoty k svetlu sú pre hudbu primárnymi duchovnými charakteristikami hudby. Od krehkej piesne, uspávanky až k masívnym oratoriálnym projektom; vždy sa vydávame na túto mýtickú expedíciu do našich vlastných hlbín a spoznávame čosi, čo je naším vedomím rafinovane utajované, prekrývané, vytesňované. Vianočné koncerty nadobúdajú celkom špecifický kultúrny a psychologický rozmer. Ľudia sa schádzajú. Zhromažďujú sa. Chcú dovedna prežiť čosi mimoriadne. Prahnú po „chuťovkách“ s vianočným hudobným dizajnom. Po legendárnych skladbách, bez ktorých by to na Vianoce jednoducho „nešlo“.

Hudba Johanna Sebastiana Bacha a Georga Friedricha Händla dokonca v mysliach mnohých ľudí s Vianocami bytostne súvisia. Na jednej strane ich moderný človek považuje za vhodný a celkom každodenný akustický prostriedok pri vyváňaní mobilného telefónu; na strane druhej znie Bachova a Händlova hudba azda v každej domácnosti najmä v prípade západnej časti novodobej civilizácie. Orchestrálna suita D dur Johanna Sebastiana Bacha (cca 1730) s okúzľujúcim, ba až hypnotickým Airom na strune „g“ si bez ohrozenia udržiava vedúcu pozíciu v rebríčku vianočných preferencií. Fluidum tohto „božského Airu“ dokonca zatieňuje krásu ostatných častí ušľachtilej a plnokrvnej kompozície. Oratórium Mesiáš Georga Friedricha Händla (1741) obsahuje takisto jede neprekonateľný tromf: oslavné zborové Alleluja. Je však určite voči Händlovi a jeho legendárnemu opusu záslužné, ak v rámci sviatočných koncertov zaznie aj čosi iné. Wolfgang Amadeus Mozart mal po presídlení do Viedne v roku 1781 veľa možností študovať diela jeho predchodcov; úprava vianočného Pastorale je jednám z produktov tohto záujmu. Je v tejto súvislosti zaujímavé, že najmä diela majstrov pôsobiacich na prelome 17. a 18. storočia akosi spontánne šíria do okolia atmosféru; nemusia mať s posvätnými dňami žiadne relevantné súvislosti. Trblietavý zvukový priestor v rámci sekcie basso contiunuo, cvrlikanie čembala či lutny, intímne dialógy tohto mocného harmonického „Atlasa“ s melodickými oblúkmi diela odkrývajú v podvedomí poslucháča záhadnú komnatu, z ktorej vanie okúzľujúci, opojný sviatočný fén. V neskorších fázach vývoja už sa podobné delikátne cukrovinky vyskytovali menej frekventovane; neustal však záujem hudobníkov o šírenie nefalšovanej vianočnej zvesti. Britský skladateľ Frederick Delius prechovával verné priateľstvo a úctu voči slávnemu Edvardovi Giegovi. Počas vianočného prázdninového pobytu v Griegovej bergenskej rezidencii Delius svojmu zbožňovanému vzoru zahral klavírnu maličkosť s pomerne naivným názvom Zimná noc. Grieg reagoval na túto domácu produkciu mladého Brita mimoriadne zainteresovane; Delius preto neváhal, svoju drobnosť zinštrumentoval a publikoval ju pod novým názvom: Jazda na saniach (1899). Nemec Otto Nicolai našiel svoje skladateľské „bojové pole“ v klasickom nemeckom singspieli. Ťažil síce z tradície, svoje diela však „neušetril“ od dávky bujnej invencie a skladateľskej suverenity. Najmä Shakepearove Veselé paničky windsorské dodnes bodujú na mnohých operných scénach. V roku 1833 však rovnako úspešne bodoval Vianočnou predohrou. Základom ambiciózneho diela je známy protestantský chorál Vom Himmel Hoch. Nicolai ho bravúrnym spôsobom použil ako neochvejný „cantus firmus“ v rámci dynamického hudobného minipríbehu vyvíjajúceho sa od temnejšieho, patetickejšieho úvodu k lesklej, oslavnej apoteóze. V Rusku slávia Vianoce síce s oneskorením a inak, tamojší umelci však venujú sviatočným témam pozornosť pomerne často. Opernému žánru sa v pozitívnom duchu ako Otto Nicolai upísal Nikolaj Rimskij Korsakov. Hudobné divadlo jednoznačne dominovalo v jeho ambícii revitalizovať rýdzeho ruského ducha v opozícii voči západnej hudobnej poetike. Často čerpal námet z rozprávkového teritória. Kochal sa starými ruskými legendami (bylinami), venoval pozornosť aj rozprávkovej vôni Orientu. V opere Noc pred Štedrým dňom (1895) však siahol k novele svojho staršieho súčasníka Nikolaja Vasilieviča Gogoľa. Ten bol známy ostrovtipom, satirou a tendenciou kritizovať ruské spoločenské pomery. Rimskij Korsakov vyabstrahoval z Gogoľovej predlohy najmä ruský etnický základ a eliminoval tak čiastočne dôsledky povestného gogoľovského korenia. V Polonéze z 3. dejstva Rimskij Korsakov poľavil z „etnicity“ a čiastočne kopíroval obdobnú scénu z opery Eugen Onegin svojho silného rivala Piotra Iľjiča Čajkovského. Na divadelnej scéne sa cítil ako ryba vo vode aj Sergej Prokofiev. Mladosť strávil na potulkách svetom očarený ošiaľom experimentu a avantgardy prvej tretiny 20. storočia. Často rúbal do živého, rúcal staré modly a šokoval publikum drsnou rétorikou. Jeho diela z tohto obdobia majú dispozíciu evokovať obraz, scénické výjavy, dramatickú akciu. Zmysel pre túto drámu, divadlo a vizualizáciu hudby ho po roku 1933 priviedol z parížskeho exilu späť do stalinského impéria. V Sovietskom zväze bolo neporovnateľne jednoduchšie uvádzať scénické diela za výhodných podmienok a pragmatický Prokofiev to využil. Dostalo sa mu dokonca pocty, keď ho manažment filmových štúdií poveril skomponovaním hudby k jednému z prvých sovietskych ozvučených filmov Poručík Kijé (1934). V scéne Trojka Prokofiev nezaprie náklonnosť voči hudbe Piotra Iľjiča Čajovského. Novembrový výjav zimného trojzáprahu z cyklu Ročné obdobia (1875) je jednou z najslávnejších Čajkovského skladieb. Tento pôvabný klavírny cyklus vznikal za šarmantných okolností; šéfredaktor petrohradského kultúrneho časopisu Nouvellist si u skladateľa objednal dvanásť miniatúr venovaných jednotlivým mesiacom roka. Mali vychádzať priebežne ako príloha k časopisu. Realita bola o niečo iná; isté však je, že Ročné doby sú milovaným titulom klaviristov a skúsených aranžérov. Decembrová skladbička sníva o Vianociach podľa západoeurópskeho vzoru. Esenciou hudobných a hudobníckych Vianoc je Čajkovského balet pre deti aj dospelých o Luskáčikovi (1892). Rozprávky bratov Grimmovcov, poviedka Ernsta Theodora Amadea Hoffmanna o Myšom kráľovi a najmä Čajkovského imaginácia vykonali v tomto kúzelnom opuse veľké dielo. Dielo vznikalo za zložitých okolností; Čajkovskij podnikol zahraničné turné do Spojených štátov amerických a právom sa pri podpise zmluvy obával, že nebude schopný naplno sa koncentrovať. Opak sa stal pravdou; počas pobytu v Paríži si skladateľ vypočul hru na technickej novinke – na čeleste a vpísal do partitúry Luskáčika jednu z legendárnych scén. Dnes azda neexistujú hudobné Vianoce bez fantazijného príbehu o vianočnom stromčeku, rôznych vílach a živých hračkách.

Vianoce sú okrem iného symbolom štedrosti a lásky… Hudba je voči človeku v tomto čase naozaj prajná a dobrotivá. Nespočetné kvantum diel minulosti a súčasnosti je dôkazom nevyčerpateľného zdroja inšpirácie. Treba si len vybrať, radovať sa a azda aj uvažovať nad tým, ako sa môžeme z času na čas vymaniť z temnoty a neprajnosti reality.

Nech sú teda aj vaše Vianoce svetlé, krásne a vo všetkom láskavé.

Igor Javorský