Adventný koncert / SKO / LúčnicaAdvent Concert / SCO / Lúčnica

[ Autor textu: Zuzana Buchová Holičková ]

Obdobie adventu sa už pomerne často zamieňa so začiatkom vianočného obdobia. Advent, z latinského adventus, čo znamená príchod, v skutočnosti predstavuje čas prípravy na vianočné obdobie a príchod Krista. Liturgické slávenia adventného obdobia vychádzajú prevažne z prorockých textov Starého zákona, no zároveň sú s adventom späté aj modlitby Ave Maria (Zdravas’ Mária) a Magnificat (Velebí moja duša Pána). Slová Ave Marie sú podľa Biblie slovami Alžbety, očakávajúcej narodenie Jána Krstiteľa, adresované Márii, ktorá ju prišla navštíviť po tom, čo jej anjel zvestoval, že sa stane matkou Božieho syna. Pri ich stretnutí Mária na pozdrav Alžbety odpovedala práve chválospevom Magnificat. Mariánsky kult sa v priebehu storočí stal pevnou súčasťou katolíckej cirkvi. Obe modlitby boli často zhudobňované už od čias gregoriánskeho chorálu, pričom Magnificat sa ako súčasť liturgie hodín tešil väčšej pozornosti – napríklad len Orlando di Lasso ho zhudobnil 40-krát! Na adventnom koncerte majú teda svoje oprávnené miesto.

Úvod večera patrí pôvodnej inštrumentálnej verzii Meditácie na Prelúdium č. 1 C dur, BWV 846, ktorú na Prelúdium C dur z prvého zväzku Temperovaného klavíra Johanna Sebastiana Bacha (1685 – 1750) napísal Charles Gounod (1818 – 1893). Melódia vokálneho partu, resp. sólového nástroja, vznikla pôvodne ako Gounodova improvizácia na klavíri a neskôr ju upravil pre husle alebo violončelo so sprievodom klavíra alebo harmónia. Od svojho vzniku a publikovania bola nespočetne veľakrát upravená pre rôzne nástrojové obsadenia a stala sa obľúbenou súčasťou svadobných, ale aj pohrebných omší. Svoje miesto si našla aj v repertoári svetových hviezd ako Luciano Pavarotti, Maria Callas, Anna Moffo, José Carreras, Bobby McFerrin a mnohí ďalší.

Za snáď ešte známejšiu je považovaná Ave Maria, D. 839 od Franza Schuberta (1797 – 1828). Zaujímavým faktom je, že vlastne vôbec nejde o text modlitby Ave Maria. Pôvodný názov tejto piesne je Ellens dritter Gesang (Elenina tretia pieseň), ktorá je jednou z piesní na slová básne Sira Waltera Scotta The Lady of the Lake (v slovenskom preklade Jazerná panna), voľne preloženej do nemčiny, ktoré Schubert zhudobnil a vydal ako opus 52. V povedomí však zostáva ako Ave Maria, keďže sú to prvé slová básne, ktoré Scott použil ako odkaz na rovnomennú modlitbu. Pieseň sa takisto stala pevnou súčasťou slávení, obľúbená je predovšetkým na svadbách.

Poslednou verziou toľko spomínanej modlitby je Ave Maria od Mikuláša Schneidera-Trnavského (1881 – 1958). Ide o dojímavo jednoduchú pieseň, v ktorej melódiu imitujú sólové husle. Schneiderova Ave Maria bola pôvodne napísaná so sprievodom organa (1910), neskôr upravená aj pre komorný orchester (1947).

Anglický skladateľ a dirigent John Rutter (nar. 1945) nie je slovenskému publiku úplne neznámy. V súčasnosti patrí k jedným z najobľúbenejších skladateľov zborovej a vokálno-inštrumentálnej tvorby medzi poslucháčmi aj členmi umeleckých telies. Nejde o žiadneho experimentátora v oblasti melodiky a harmónie, jeho diela sa pohybujú na pomedzí klasiky a populárnej hudby. Zároveň však ide o hudbu priezračnú, prepracovanú do posledného detailu a kladúcu na interpretov pomerne vysoké nároky, ale nie nedosiahnuteľnú ani pre semi-profesionálne či kvalitné amatérske telesá. Rutter napísal Magnificat pre soprán, zbor a orchester v priebehu niekoľkých týždňov začiatkom roka 1990, premiéru mal v máji v newyorskej Carnegie Hall. Ako hovorí samotný skladateľ, od začiatku chcel vytvoriť dielo pozitívne, radostné. Inšpiráciou mu boli koncerty v Carnegie Hall, na ktorých sa stretli vybrané zbory zo všetkých kútov USA, a to, čo ho na týchto koncertoch najviac uchvátilo, bola priam sviatočná atmosféra. Začal hľadať text, ktorý by najviac vyjadroval radosť, ktorú chcel vo svojom diele zachytiť. Voľ ba bola preňho pomerne jasná a vybral si text z Lukášovho evanjelia, chválospev Márie pri návšteve Alžbety. Trochu zaváhal pri pomyslení, že Johann Sebastian Bach dopracoval svoj Magnificat do dokonalosti a nebol si istý, či a ako si môže dovoliť ísť v jeho stopách. Východiskom sa mu napokon stali oslavy mariánskych sviatkov sprevádzané veľkými „fiestami“ a procesiami v uliciach Španielska, Mexika či Portorika. Presne taký Magnificat chcel napísať – oslavný, „v ktorom bude slnko svietiť od začiatku až do konca“.

Úvodná časť Magnificat anima mea je skutočnou „fiestou“. Začína sa strhujúcou fanfárou a väčšia časť je postavená na nepravidelných rytmoch evokujúcich tance južanských národov, pričom Rutter mal pred očami aj Bernsteinovu West Side Story. Neodolal však ani gregoriánskemu chorálu, ktorého nápev nenápadne votkal do partitúry a prekvapivo ho zveril trombónom, keď zbor druhýkrát spieva text „et exultavit spiritus meus“. Poslucháč ho možno nezachytí, ale môže si byť aspoň istý, že Rutter má napriek atmosfére „fiesty“ stále na pamäti aj duchovný rozmer textu. Je možné ho vnímať aj v jedinom krátkom a cappella úseku „Quia respexit“, v ktorom si Mária stále viac uvedomuje, že Boh sa znížil k človeku. Toto uvedomenie si rozmeru všetkých udalostí vyústi do návratu úvodnej témy a končí sa oslavnými zvolaniami.

Ako druhá časť je vsunutá staroanglická pieseň Of a Rose. Niečo podobné spravil Bach vo verzii svojho Magnificatu z roku 1723, ktorá má štyri časti navyše. Of a Rose je pieseň z 15. storočia a Rutter ju zaranžoval niekoľko rokov predtým, ako sa vôbec začal zaoberať Magnificatom. Po prvej energickej časti prináša kontrastné upokojenie a do hudby vnáša priezračnosť a ľahkosť. Pieseň s vracajúcim sa refrénom prirovnáva v súlade so starozákonnými textami Máriu a jej dieťa k výhonku z Jesseho koreňa a do síce moderne poňatého, no sofistikovaného latinského textu Magnificatu vnáša jednoduchú ľudovú zbožnosť. Je to intímna modlitba so širokou paletou emočného náboja, ktorá zároveň vytvára ďalšiu, veľmi bohatú a farebnú dimenziu obrazu Márie.

Quia fecit mihi magna v prvej polovici prináša obraz mocného Boha, ktorému nič nie je nemožné. Cituje aj ďalší gregoriánsky nápev, ktorý zároveň reprezentuje aj prepojenie v čase. Druhá polovica tretej časti pokračuje textom „et sanctum nomen eius“ (a sväté je Jeho meno). Rutter trochu prekvapivo zveril úvodnú frázu altom, ktoré v kontrastne pokojnej dynamike zhmotňujú pokoru obsiahnutú v texte. Postupne sa polyfonicky pridávajú ostatné hlasy a celá štruktúra pripravuje priestor pre ďalší, tentoraz kompletne odcitovaný gregorián „Sanctus“ z omše Missa cum jubilo.

Štvrtá časť Et misericordia sa začína sopránovým sólom, ktorého melodickú tému postupne preberajú jednotlivé hlasy zboru a opakujú ich v bázňou naplnenom echu, akoby chcel autor zdôrazniť nekonečnosť Božieho milosrdenstva, ktoré trvá „z pokolenia na pokolenie“.

Pokojnú atmosféru kontrastne naruší piata časť Fecit potentiam so svojou priam džezovou rytmikou. Opäť vykresľuje obraz mocného Boha, ktorý „rozprášil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú“. Ostré slová, ostrý rytmus, štruktúra hodná obrazu Boha vládnuceho ohňom. Tok hudby náhle zjemnie, keď „povýšil ponížených“ a smeruje ku koncu do stratena, aby pripravil šiestu časť, Esurientes. Obraz trestajúceho vládcu sa tu mení na obraz láskavého otca, ktorý sa stará o tých najslabších. Táto časť je svojím pokojným plynutím hudby zhmotnením dôvery, že dodrží sľub, ktorý dal „Abrahámovi a jeho potomstvu naveky“. Z tejto takmer kontemplatívnej atmosféry nás vytrhne posledná, siedma časť Gloria Patri, ktorá sa zároveň vracia s fanfárovým motívom tretej časti. V záverečnej časti je použitý aj ďalší materiál z predchádzajúcich častí a skladateľ tak doslova napĺňa slová „ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz“. Po hrmotnom úvode príde v ostrom kontraste posledná modlitba k Márii „Sancta Maria“ v sólovom parte, ktorého text je poslednou vsuvkou do pôvodného Magnificatu. Následne sa prvýkrát od úvodnej časti vracia charakter prvej časti. A slnko naozaj svieti od začiatku až do konca.

Aj keď sa Rutterov I na prvý pohľad vymyká charakteru adventného obdobia, zdôrazňuje rozmer radosti, ktorá k očakávaniu Vianoc neodmysliteľne patrí a svetský štýl jeho hudby je tým pádom namieste. Ani Bach by asi nenamietal.

Zuzana Buchová Holičková