Tomáš Janošík / Martin KrajčoTomáš Janošík / Martin Krajčo

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Stará láska údajne nehrdzavie... Spoločný príbeh flauty a gitary môže túto múdrosť potvrdiť. Už v dávnoveku na sebe ich predchodcovia pútali pozornosť pri hudobných produkciách v antickom Grécku. Kithara a aulos, dva preferované nástroje slávnej epochy kládli pevné základy pre nasledujúce udalosti v oblasti postupného vývoja rôznych žánrov inštrumentálnej hudby. Uplynul čas a flauta s gitarou stále aktívne účinkujú na koncertných pódiách, spoločenských sálach, kultivovaných domácnostiach alebo aj na voľných priestranstvách plenéru. Súžitie flexibilného melodického diskantového nástroja s nástrojom gitarového typu začalo po antickom prológu naberať na intenzite v očarujúcich monódiách hudobnej tvorby 17.storočia. Trblietavý zvuk, vzdušnosť, krehká elegancia a emočná prieraznosť lákali množstvo aktívnych hudobníkov. V tých časoch autori často nešpecifikovali nástrojové obsadenie; ale flauta s gitarou, respektíve s lutnou boli pri realizácii monodických hudobných diel vždy k dispozícii ako pohotové a najmä výrazne mobilné duo. Hudobná produkcia 19.storočia dôrazne bazírovala na hypertrofizovanej zvukovosti. Pre subtílny pár gitary s flautou to mohlo znamenať výrazné ohrozenie ich pôsobnosti. Je pravdou, že gitaru a lutnu v nových podmienkach nahradzoval klavír, nejeden s autorov sa postaral o aktívnu hybernáciu komorného dua. Talian Mauro Giuliani je dodnes jednou zo symbolických postáv gitarovej tvorby. Vo svojej hojnej tvorbe pre gitaru vytváral nové technické a výrazové možnosti jeho obľúbeného nástroja. Venoval sa aj hre na violončelo a spevu; gitara mu však bola prisúdená ako výrazne dominujúci prostriedok realizácie bujnej zvukovej imaginácie. Takmer dve stovky opusovaných diel prezentuje gitaru v tom najlepšom svetle. Legendárne sú Giulianiho variačné cykly na témy rovnako skvelého Gioacchina Rossiniho (takzvané Rossiniany). V mnohých opusoch ide o dôsledné prepojenie zvuku gitary na party huslí alebo flauty. Brilantné Duo concertante pre flautu a gitaru je skvelým príkladom originálnej kompozície venovanej starému „mileneckému páru“. Giuliani aj tu vyráža dych nie len neodmysliteľnou technickou bravúrou; využil tu naplno aj povestnú schopnosť viesť sýtu a široko klenutú melodickú líniu. V tomto smere sa mu mohol v danom čase vyrovnať jedine operný mág Vincenzo Bellini – veľmajster v oblasti bel canta.

Empatická hudobnícka osobnosť Maura Giulianiho nemohla uniknúť ani pozornosti kubánskeho skladateľa Lea Brouwera. Pre Kubu a celú Latinskú a Južný Ameriku je gitara doslova symbolickým nástrojom. Kto by nesnil o zvodných mexických mariachos alebo o gitarové ohňostroje v latinskoamerických kluboch, baroch a pouličných exteriéroch. Talentovaný a invenčný Brouwer prepojil tento silný etnický základ a akademickými štúdiami; veľmi rýchlo začal produkovať tituly, v ktorých akoby sa rozplýval čas s jeho dejinnosťou. Brouwerova hudba je archaická aj moderná v jednom dychu; je etnicky pevne kódovaná a je takisto prísne sofistikovaná. Kubánsky autor ma na zozname diel množstvo pozoruhodných titulov rôznych žánrov vrátane sugestívnych soundtrackov. Gitara však jednoznačne dominuje. V Elégii por Contio Vitier (2012) Brouwer invokuje hudobných duchov starých čias a dáva priestor šarmantnému a spoľahlivému duu gitary s flautou. Zvukový profil dua gitara – flauta je veľmi prajný poetike francúzskych autorov prelomu 19. a 20.storočia. Flauta držala vo Francúzsku prím už od čias panovanie veľkých monarchov. Svoje pevné pozície hájila aj v procese vytvárania nových možností hudobnej tvorby. Flautové sólo v Debussyho Faunovom letnom popoludní bolo prvým signálom; nasledovali desiatky skladieb rôznych skladateľov, v ktorých flauta stojí v prvom pláne. Uvedomujú si to aj aranžéri a upravovatelia, ktorí sa usilujú poskytnúť nové pohľady na diela určené iným nástrojovým zoskupeniam. Opojná Skladba vo forme habanéry Mauricea Ravela (1907) bola pôvodne určená vokálu s klavírom; Janet Ketchum a Peter Segal vycítili potenciál diela aj v transkripcii pre flautu s gitarou. Ravel mal mimoriadne vyvinutý senzor zvukovosti; aj jeho klavírne diela doslova nabádajú k orchestrácii, respektíve iným aranžmánom. Sú nasýtené magmou hlbinnej hudobnej prahmoty. Tá je síce dôsledne a prísne regulovaná umom, jej energia však zotrváva. Aj virtuózna a farbistá Vokalíza vo forme habanéry podáva svedectvo o dispozíciách ľudsky pomerne kontroverzného, zato však profesionálne mimoriadneho muža.

V stopách legendárneho Maura Giulianiho kráčal aj Mario Castelnuovo Tedesco. Vieme o ňom žalostne mál vzhľadom dnešným k možnostiam v sfére toku informácií. Je však evidentné, že aj Castelnuovo – Tedesco sa „upísal“ gitare. Napísal množstvo diel pre rôzne zoskupenia a v rôznych žánrových mutáciách. V roku 1939 bol ako občan židovského pôvodu nútený emigrovať do Spojených štátov amerických. Tam sa veľmi aktívne zapojil do miestnych kolobehov, vrátane tých komerčnejších. Po stabilizovaní situácie v Európe sa už ako americký občan často vracal do Talianska a uvádzal tam premiéry svojich opier. Gitara však bola neprestajne jeho lásku, jeho „Numero Uno“. Venoval tomuto ušľachtilému nástroju diela zásadného významu ( vrátane presláveného Gitarového koncertu D dur, op. 99). Sonatína pre flautu a gitaru, op. 205 (1968) prezentuje vrcholnú fázu tvorivej kariéry skúseného skladateľa. Evidentne reaguje na tradíciu staručkej talianskej sonáty 17. storočia vrátane povestnej Siciliany v druhej časti.

Flaute a gitare veľmi dobre porozumel aj iný z Francúzov; noblesný Jacques Ibert. Patril k pragmaticky zmýšľajúcim autorom; ťažil z daných podmienok a nekládol si za cieľ rúbať privysoko v zmysle hľadania nových technológií a poetických noriem. Skôr sa kochal čarom minulosti. Tá mu dodávala dostatok duchovného materiálu k vytváraniu nových kúziel. Bol pohotový a schopný tvoriť diela podľa momentálnych požiadaviek a realizačných možností. V našich podmienkach je Ibert, žiaľ, skôr iba skromným lexikálnym údajom; vieme čosi viac azda len o jeho slávnom Flautovom koncerte a o „kultovom“ Divertimente. Našej pozornosti však uniká séria scénických diel (sedem opier, štyri balety), takmer dve desiatky orchestrálnych projektov, koncertov, skladieb komorného žánru. Suverénny Ibert venoval očarujúce miniatúry klavíru. Entr’acte (1935) pre flautu a harfu (respektíve gitaru) je pôvabným, filigránsky vypracovaným hudobným šperkom a zároveň šarmantnou odvolávkou na svet hudobného divadla, ktoré bolo už od pamätných čias Ľudovíta XIV. silnou kultúrnou devízou Francúzov.

Igor Javorský