Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ AUDIO – 00:57:10 ] [ AUDIO – 00:57:10 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

„Ján Cikker bol spontánne cítiaci, bytostne presvedčený humanista, pre ktorého sa komponovanie stalo formou bytia, vyslovovania sa k podstatným mravným otázkam,“ povedal o skladateľovi, významnom príslušníkovi generácie slovenskej hudobnej moderny, herec Ladislav Chudík (1924 – 2015), ktorého preslávil film Vlčie diery, ku ktorému Cikker skomponoval hudbu a bol ako rozprávač tiež svedkom úspechu skladateľovho oratória na text básne Milana Rúfusa Óda na radosť (1984). Tieto hodnoty, vďaka ktorým umelec získal v roku 1979 cenu UNESCO za hudbu, nenachádzame len v často zmieňovaných operách Jána Cikkera, ktoré svojho času zarezonovali aj na zahraničných pódiách, ale tiež v symfonických opusoch – zvlášť v hudbe, v ktorej rezonujú dramatické vojnové roky. Okrem symfonických básní Leto, Vojak a matka a kantáty Cantus filiorum do tejto skupiny skladieb patria aj Spomienky, op. 25 z roku 1947. Autobiografická skladba prináša intímne pohľady do skladateľovej minulosti. Idylickú náladu prvých dvoch častí, v ktorých sa objavujú folklórne, pastorálne motívy, strieda v závere pochmúrna reflexia vojnových rokov, obraz odporu a strachu. Ján Cikkera, ktorý bol vášnivým turistom a milovníkom prírody, venoval Spomienky Horskej službe. V roku 1949 uviedol premiéru diela so Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu profesor Ľudovít Rajter, ktorý skladbu neskôr nahral s Českou filharmóniou.

„Už nepredpokladal, že ho zabijú – ten strach patril dávno minulosti. No zabitie vôbec nebolo to najhoršie. V januári 1948 jeho starého priateľa Solomona Michoelsa, riaditeľa Moskovského židovského divadla, zavraždili na Stalinov príkaz. Deň, keď sa to rozchýrilo, strávil päť hodín tým, že ho Ždanov zastrašoval, lebo vraj deformuje sovietsku realitu, zabúda sláviť nebotyčné víťazstvá ľudu a jeho nepriateľom zobe z ruky. Nato zašiel priamo do Michoelsovho bytu. Poskytol náruč dcére svojho priateľa a jej manželovi. Potom, stojac k tichému zhromaždeniu ustráchaných trúchliacich chrbtom tak, že čelom sa takmer opieral o knižnicu, povedal im pokojným zreteľným hlasom: ‚Ja mu závidím.‘ Myslel to tak, že smrť je lepšia ako hrôza bez konca. Ale hrôza bez konca pokračovala ešte ďalších päť rokov. Dokiaľ nezomrel Stalin a nevynoril sa Nikita Chruščov. Bol to prísľub odmäku, opatrnej nádeje, neopatrnej eufórie. (...) Ale práve tu kdesi sa dopustil omylu. Predtým tam panovala smrť: teraz život. Predtým mali chlapi v gatiach, teraz im dovolili nesúhlasiť. Predtým sa zadávali objednávky, teraz ich nahradili ponuky. Takže jeho rozhovor s mocou, bez toho, aby si to sprvoti všimol, bol pre dušu oveľa nebezpečnejší. Predtým skúmali rozsah jeho odvahy, teraz rozsah jeho zbabelosti.“ V týchto pár riadkoch vystihol britský spisovateľ Julian Barnes (1946) v románe The noise of time (v slovenskom preklade kniha vyšla ako Šum času; preložil Ján Litvák) obdobie zmien a atmosféru, v ktorom vznikal Koncert pre violončelo a orchester č. 1 Es dur, op. 107 Dmitrija Šostakoviča. Skladateľ dielo dedikoval svojmu priateľovi Mstislavovi Rostropovičovi (1927 – 2007). Umelcovi, mnohými považovaného za najväčšieho violončelistu 20. storočia, stačili na naštudovanie štyri augustové dni v roku 1959, aby koncert mohol prísť prehrať skladateľovi. Premiéru dirigoval v Leningrade 4. októbra toho istého roku Jevgenij Mravinskij (1903 – 1988). Prvú časť (Allegretto) otvára nervózne pôsobiaci štvortónový motív – otázka (odvodený zo skladateľovho „hudobného podpisu“ D-Es-C-H), ktorý sa v priebehu koncertu (s výnimkou pomalej časti) vracia a objavuje sa aj v Sláčikovom kvartete č. 8 c mol, op. 110. Nasledujúca časť (Moderato) začína žalospevom sláčikov a sólom lesného rohu, ktorých melodika je inšpirovaná židovskou ľudovou hudbou (Šostakovič ju chápal ako symbol utrpenia), táto časť obsahuje v závere aj citát z druhej z piesní z Mahlerovho cyklu Das Lied von der Erde (Pieseň o zemi). Jej názov poskytuje možný kľúč k hudbe tohto diela – Der Einsame im Herbst (Osamelý na jeseň). Ku koncertu Šostakovič skomponoval aj kadenciu, ktorá tvorí samostatnú časť diela (Intermezzo). Čerpá z hudby Moderata a oficiálna kritika ju v časopise Sovietska kultúra interpretovala ako „pevnú vôľu nájsť odpoveď“. Podobne sa snažila aj o „optimistickú“ interpretáciu finále Šostakovičovho koncertu (Allegro con moto), ktoré malo predstavovať „túžbu po živote a víťazstve v boji o šťastie“. Hudba však rozpráva iný príbeh, ktorý podčiarkuje skrytý citát z obľúbenej Stalinovej piesne Suliko. Tá sa objavuje aj v diele Antiformalističeskij rajok, ktoré je otvoreným výsmechom režimu, v ktorom skladateľ prežil svoj život.

V liste z januára roku 1815, adresovanom dlhoročnému priateľovi, rodákovi z oravských Leštín, violončelistovi a cisárskemu dvorskému radcovi Mikulášovi Zmeškalovi (1759 – 1833), nazýva Ludwig van Beethoven Symfóniu č. 7 A dur, op. 92 „jedným z najšťastnejších plodov svojich slabých síl.“ Náčrty a poznámky k dielu, ktoré malo premiéru 8. decembra 1813 na hudobnej akadémii v sále Viedenskej univerzity, vznikali dva roky a nachádzajú sa, spolu s témami a motívmi Aténskych ruín, na vyše sto stranách Beethovenovho skicára z tohto obdobia. Na premiére, ktorú dirigoval skladateľ, bol k dispozícii pomerne veľký orchester: obsadenie sláčikov pozostávalo z 18 prvých a druhých huslí, 14 viol, 12 violončiel, 7 kontrabasov, dychová sekcia bola rozšírená o 2 kontrafagoty.

Okrem Siedmej symfónie na akadémii, ktorá sa uskutočnila aj vďaka podpore Beethovenovho patróna a žiaka, arcivojvodu Rudolfa, zazneli ešte dva Pleyelove a Dusíkove pochody a Wellingtonovo víťazstvo. Skladateľ Louis Spohr (1784 – 1859) v autobiografii, vydanej v roku 1860 píše, že z Beethovenovho dirigovania bolo zrejmé, že svoju hudbu dobre nepočuje. V prvej časti symfónie (Poco sostenutoVivace), ktorú Hector Berlioz (1803 – 1869) prirovnal k „tancu dedinčanov“, Beethoven prehliadol opakovanie nástupu orchestra v pianissime, následkom čoho hráčov predbehol o niekoľko taktov. Na inom mieste chcel prudkým gestom zdôrazniť forte, temperamentne nadskočil, čím prekvapil hudobníkov, ktorí ešte len hrali pasáž, ktorá smerovala k dynamickému vrcholu. Zdá sa však, že tieto dirigentské zlyhania nemali zásadný vplyv na výsledný dojem, keďže Allgemeine musikalische Zeitung zvlášť vyzdvihli, že na to, aby poslucháč dokázal oceniť Beethovenovho génia, sú potrebné také predvedenia jeho hudby, aké zazneli na obidvoch akadémiách (program sa zopakoval aj 12. decembra). Kritik Siedmu symfóniu dokonca označil za melodicky najbohatšie, najľúbivejšie a najzrozumiteľnejšie („melodiereichste, gefälligste, fasslichste“) zo všetkých dovtedajších Beethovenových diel. Tieto superlatívy si v dejinách recepcie skladateľovej tvorby zaslúžia pozornosť, pretože v jej opisoch dlhú dobu (predtým, ale aj potom) prevažovali skôr adjektíva, ktoré zdôrazňovali jej neobvyklosť až bizarnosť. Zaujímavá je aj poznámka o melodickosti skladby. Môže súvisieť s tým, že schopnosť tvoriť melódie patrila v klasicizme medzi zvlášť cenené súčasti skladateľského remesla a v tomto období sa stáva aj predmetom samostatných teoretických pojednaní. Dnešné analýzy Siedmej symfónie si v súvislosti s týmto dielom všímajú viac prácu s rytmickou zložkou, ktorej akcentovaním sa skladba približuje k Symfónii č. 5 c mol, op. 67 „Osudovej“. Kvôli tanečným rytmom, prenikajúcim celou kompozíciou, nazval Richard Wagner (1813 – 1883) Siedmu symfóniu „apoteózou tanca“. Zvláštne ocenenie si na premiére vyslúžila variačná 2. časť (Allegretto v tónine a mol). Tá podľa slov recenzenta uchvátila znalcov i milovníkov hudby („Kenner und Nichtkenner“) natoľko, že sa musela zopakovať. Hudba, ktorá svojím melancholickým výrazom kontrastuje so zvyškom symfónie (za jej pendant možno v istom zmysle považovať len nádhernú pomalú introdukciu prvej časti), pripomína smútočný pochod. Nemecký muzikológ Wolfgang Osthoff (1927 – 2008) prišiel v roku 1977 so zaujímavou hypotézou, podľa ktorej rytmus témy zodpovedá deklamácii litániového textu „Sancta Maria, ora pro nobis“. Časť, ktorá začína tmavým zvukom viol, violončiel a kontrabasov a pripomína variácie s cantom firmom, tak môže rovnako asociovať procesiový sprievod. V kontrapunktickom spracovaní témy (fugáto) vidí potom Osthoff paralelu so starou formou tzv. aleluja-fúgy. Karl Nef (1873 – 1935) zasa našiel v strednom dieli tejto časti v klarinetoch a fagotoch fragment melódie zo začiatku terceta č. 13 z 2. dejstva Beethovenovej opery Fidelio, kde Florestan spieva o odmene v lepšom zo svetov „Euch werde Lohn in bessern Welten...“ Po tejto časti nasleduje energické scherzo (PrestoAssai meno presto), berúce hudbu späť na zem, ktoré sa doslova rúti do finále (Allegro con brio). S odstupom času dokážu kritické reakcie niektorých Beethovenových (zvlášť v hudbe vzdelaných) súčasníkov na túto časť dnešného poslucháča, ktorý symfóniu dôverne pozná z koncertov, nahrávok a vníma ju ako neoddeliteľnú súčasť kánonu klasickej hudby, prekvapiť. Napríklad učiteľ klavírnej hry Friedrich Wieck (1785 – 1873), otec slávnej virtuózky Kláry Schumannovej (1819 – 1896), sa vyjadril, že „toto dielo mohlo byť skomponované len za nešťastných okolností, pravdepodobne v opilosti, zvlášť prvá a posledná časť“ a skladateľ, dirigent Carl Maria von Weber (1786 – 1826) údajne označil Beethovena na základe poslednej časti symfónie za „zrelého pre blázinec“.

Andrej Šuba

–––––
Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 13. 11. 2020, in: Slovenská filharmónia, Hudba troch storočí, Cyklus DE, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

TOMÁŠ JAMNÍK

je uznávaným interpretom klasickej a súčasnej hudby. Je známy aj ako iniciátor hudobných projektov. Na jeho hre je obzvlášť oceňovaná jeho dôkladná znalosť prednášaného diela, práca s detailmi a jeho intenzívna hudobná komunikácia s publikom.

V roku 2006 vyhral Medzinárodnú súťaž Pražská jar, kde získal množstvo ďalších špeciálnych cien, stal sa aj finalistom a držiteľom špeciálnej ceny na Pierre Fourniere Award 2011 v Londýne. Ako sólista hosťoval s významnými českými a zahraničnými orchestrami, vrátane Českej filharmónie, Jerusalem Symphony Orchestra, Cordóba Symphony Orchestra a Philharmonia Orchestra London. Ako komorný hráč vystupoval s Magdalenou Koženou, Leifom Ove Andsnesom, Ivom Kahánkom, Josefom Špačkom, Tobiasom Feldmannom, Janou Bouškovou, Pavel Haas Quartet a Dvořákovým triom v pražskom Rudolfine, v londýnskych Wigmore Hall a Barbican Hall, v hamburskej Elbphilharmonie, katovickom NOSPR, salzburskom Mozarteu alebo japonských sálach Kitara Hall a Tokyo Metropolitan Hall.

Okrem klasického repertoáru uvádza Tomáš do života aj menej známe skladby, v roku 2019 premiéroval so SOČRom vlastnú adaptáciu Dvořákovho violončelového koncertu A dur a „Narcissus“ Jana Ryanta Dřízala. Uviedol tiež českú premiéru diela „Tales of Hemingway“ amerického skladateľa Michaela Daughertyho. Súčasnej hudbe sa venuje obšírnejšie, premiéroval skladby českých skladateľov Miroslava Srnka, Michala Nejtka, Slavomíra Hořínka, Marka Ivanoviča, Tomáša ‚Floex‘ Dvořáka či Ondřeja Kukala.

V sezóne 2020/2021 čaká Tomáša debut v Berlínskej filharmónii, s orchestrom DSO Berlin pod vedením Jakuba Hrůšu predvedie prvý violončelový koncert Bohuslava Martinů. Od januára 2021 sa na niekoľko mesiacov stane hosťujúcim asistentom na prestížnej Juilliard School of Music v New Yorku v rámci Fulbright-Masarykovho štipendia. V USA absolvuje svoje prvé tamojšie turné, so sprievodom orchestra FOK a jeho šéfdirigenta Tomáša Braunera zahrá v niekoľkých amerických mestách Dvořákov koncert h mol. V júni 2021 Tomáš spolu s Josefom Špačkom debutujú v Palais des beaux-arts (BOZAR) v Bruseli a v ďalších belgických mestách následne spoločne absolvujú rezidenčný umelecký pobyt pod hlavičkou Českého centra Brusel.

Okrem kariéry violončelistu je Tomáš nadšeným inovátorom v oblasti klasickej hudby. Je autorom iniciatívy Vážny záujem, ktorá propaguje myšlienku domácich koncertov a ktorá k dnešnému dňu pomohla usporiadať stovky koncertov za účasti špičkových profesionálov a nadšených amatérov. Od roku 2015 pôsobí ako umelecký riaditeľ Akadémie komornej hudby, ktorá prepája české a nemecké hudobné prostredie a poskytuje mladým talentom vzdelanie v komornej hre a v roku 2018 sa stal umeleckým riaditeľom Ševčíkovej akadémie, ktorá čerpá z metód legendárneho huslistu Otakara Ševčíka.

Tomáš študoval hru na violončele v Prahe u Mirka Škampu, Martina Škampu a Josefa Chuchra, pokračoval v Lipsku u Petra Brunsa a na Universität de rKünste v Berlíne u Jensa Petra Maintza. Svoje štúdiá ukončil ako štipendista na renomovanej Karajanovej Akadémii. Zúčastnil sa majstrovských kurzov u Heinricha Schiffa, Gustava Rivinia, Trulsa Mørka, Pietera Wispelweya a Stevena Isserlisa. Tomáš hrá na nástroji Lorenza Storioniho z roku 1784, láskavo zapožičaného zo súkromnej zbierky pána Aleša Voverku.


GEORGE PEHLIVANIAN

Francúzsko-americký dirigent George Pehlivanian sa narodil v Bejrúte v hudobníckej rodine. Vo veku troch rokov sa začal venovať hre na klavíri, od šiestich rokov hre na husliach. V roku 1975 spolu so svojou rodinou emigroval do Los Angeles, kde študoval dirigovanie u Pierra Bouleza, Lorina Maazela a Ferdinanda Leitnera. Dve letá strávil na Academia Chigiana v Siene, kde bol ocenený Diplomom di Merito.

V roku 1991 získal ako prvý Američan Grand Prize na Medzinárodnej súťaži v dirigovaní v Besançone. Odvtedy dirigoval mnohé popredné svetové orchestre ako Londýnsku filharmóniu, Philharmonia Orchestra, Izraelskú filharmóniu, Filarmonica della Scala, Orchestra dell’Accademia di Santa Cecilia, Rotterdamskú filharmóniu, Filharmonický orchester Francúzskeho rozhlasu, Filharmóniu Monte Carlo, Maggio Musicale Fiorentino, Orchestra Nazionale della RAI Torino, BBC Philharmonic, Bamberských symfonikov, symfonické orchestre Severonemeckého, Hessenského a Juhozápadonemeckého rozhlasu, Orchestre de la Suisse Romande, Teatro Comunale di Bologna, Bournemouth Symphony Orchestra, Španielsky národný orchester, Orchester španielskeho rozhlasu a televízie, Kráľovský škótsky národný orchester a mnohé ďalšie. V severnej Amerike dirigoval symfonické orchestre v Montreale, Baltimore, Houstone, Cincinnati, Indianapolise, St. Paul, Vancouveri a Toronte. Taktiež spolupracoval s Ruským národným orchestrom, Moskovskou filharmóniou, Orchestrom Mariinského divadla, Sydney Symphony Orchestra, Japan Virtuoso Symphony, Malajskou filharmóniou, Hongkonskou filharmóniou, Orchestrom lipského Gewandhausu, NDR Hamburg a Katarskou filharmóniou. George Pehlivanian spolupracoval s prestížnymi sólistami ako Leonidas Kavakos, Vadim Repin, Sarah Chang, Joshua Bell, Janine Jansen, Misha Maisky, Gidon Kremer, Jean-Yves Thibaudet, Arcadi Volodos, Emanuel Ax, Lynn Harrell, Maurice Andre, Evelyn Glennie, Mirella Freni, Ruggero Raimondi, Dimitri Hvorostovsky, Leona Mitchell, Bernarda Fink, Marjana Lipovšek a ďalšími.

V rokoch 2005 – 2008 bol šéfdirigentom Slovinskej filharmónie. Post hlavného hosťujúceho dirigenta zastával v Rezidenčnom orchestri Haag (1996 – 1999), Viedenskom komornom orchestri (1996 – 2000), Deutsche Staatsphilharmonie Rheinland-Pfalz (2002 – 2012) a v opere v Cagliari. Ako operný dirigent uviedol predstavenia ako La Traviata, Tosca, Poulencov Ľudský hlas, Otello, Cavalleria Rusticana, Gianni Schicchi, Faustovo prekliatie, Piková dáma, Andrea Chénier, Barbier zo Sevilly, Ernani, Jej pastorkyňa, Boris Godunov a ďalšie. Dirigoval v najdôležitejších operných domoch, ako napr. Mariinské divadlo v Petrohrade, Národná opera v Bordeaux, Cité de la Musique v Paríži, Teatro San Carlo v Neapole, Nová izraelská opera, Teatro Massimo v Palerme či Teatro Lirico v Cagliari. Ako dirigent sa predstavil aj v rámci mnohých významných festivalov ako napr. Maggio Musicale Fiorentino, Petrohradské biele noci, Brucknerov festival v Linzi, Verdiho festival v Parme, na festivaloch v Ravenne, Aspene, Ravelle, Ľubľane, Granade a ďalších.

Jeho diskografia zahŕňa dvojalbum s Filharmóniou Monte Carlo nahraný pre Virgin Classics/EMI, nahrávky s Londýnskou filharmóniou pre BMG, svetovú premiéru nahrávky diel Sergeya Zhukova s Rezidenčným orchestrom Haag pre Chandos, CD s Rodrigovými dielami a Španielskym národným orchestrom pre STUDIO SM, ako aj Lisztove kompletné dielo pre klavír a orchester s Louisom Lortiem a Rezidenčným orchestrom Haag pre Chandos. Táto nahrávka dostala zvláštnu cenu časopisu Gramophone. Ako špecialista na súčasnú hudbu realizoval nahrávku skladieb súčasného nemeckého skladateľa Christiana Josta pre Coviello, ktorá bola veľmi vrelo prijatá. Na jeseň 2017 nahral so Španielskym národným mládežníckym orchestrom JONDE Šostakovičovu Leningradskú symfóniu pre IBS Classical. V roku 2011 založil vo Francúzsku Touquet International Music Masters, unikátny festival spájajúci národné mládežnícke orchestre Európy. Od roku 2012 je profesorom na Conservatoire National Supérieur de Musique v Paríži a od roku 2013 vyučuje dirigovanie na Vysokej hudobnej škole Kataríny Gurskej v Madride.


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe. Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

V sezóne 2020/2021 Slovenská filharmónia okrem domácej scény vystúpi v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

[ AUDIO – 2. časť – 00:46:50 ] [ AUDIO – 2nd part – 00:46:50 ] [ video > ]

Play Audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

„Ján Cikker bol spontánne cítiaci, bytostne presvedčený humanista, pre ktorého sa komponovanie stalo formou bytia, vyslovovania sa k podstatným mravným otázkam,“ povedal o skladateľovi, významnom príslušníkovi generácie slovenskej hudobnej moderny, herec Ladislav Chudík (1924 – 2015), ktorého preslávil film Vlčie diery, ku ktorému Cikker skomponoval hudbu a bol ako rozprávač tiež svedkom úspechu skladateľovho oratória na text básne Milana Rúfusa Óda na radosť (1984). Tieto hodnoty, vďaka ktorým umelec získal v roku 1979 cenu UNESCO za hudbu, nenachádzame len v často zmieňovaných operách Jána Cikkera, ktoré svojho času zarezonovali aj na zahraničných pódiách, ale tiež v symfonických opusoch – zvlášť v hudbe, v ktorej rezonujú dramatické vojnové roky. Okrem symfonických básní Leto, Vojak a matka a kantáty Cantus filiorum do tejto skupiny skladieb patria aj Spomienky, op. 25 z roku 1947. Autobiografická skladba prináša intímne pohľady do skladateľovej minulosti. Idylickú náladu prvých dvoch častí, v ktorých sa objavujú folklórne, pastorálne motívy, strieda v závere pochmúrna reflexia vojnových rokov, obraz odporu a strachu. Ján Cikkera, ktorý bol vášnivým turistom a milovníkom prírody, venoval Spomienky Horskej službe. V roku 1949 uviedol premiéru diela so Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu profesor Ľudovít Rajter, ktorý skladbu neskôr nahral s Českou filharmóniou.

„Už nepredpokladal, že ho zabijú – ten strach patril dávno minulosti. No zabitie vôbec nebolo to najhoršie. V januári 1948 jeho starého priateľa Solomona Michoelsa, riaditeľa Moskovského židovského divadla, zavraždili na Stalinov príkaz. Deň, keď sa to rozchýrilo, strávil päť hodín tým, že ho Ždanov zastrašoval, lebo vraj deformuje sovietsku realitu, zabúda sláviť nebotyčné víťazstvá ľudu a jeho nepriateľom zobe z ruky. Nato zašiel priamo do Michoelsovho bytu. Poskytol náruč dcére svojho priateľa a jej manželovi. Potom, stojac k tichému zhromaždeniu ustráchaných trúchliacich chrbtom tak, že čelom sa takmer opieral o knižnicu, povedal im pokojným zreteľným hlasom: ‚Ja mu závidím.‘ Myslel to tak, že smrť je lepšia ako hrôza bez konca. Ale hrôza bez konca pokračovala ešte ďalších päť rokov. Dokiaľ nezomrel Stalin a nevynoril sa Nikita Chruščov. Bol to prísľub odmäku, opatrnej nádeje, neopatrnej eufórie. (...) Ale práve tu kdesi sa dopustil omylu. Predtým tam panovala smrť: teraz život. Predtým mali chlapi v gatiach, teraz im dovolili nesúhlasiť. Predtým sa zadávali objednávky, teraz ich nahradili ponuky. Takže jeho rozhovor s mocou, bez toho, aby si to sprvoti všimol, bol pre dušu oveľa nebezpečnejší. Predtým skúmali rozsah jeho odvahy, teraz rozsah jeho zbabelosti.“ V týchto pár riadkoch vystihol britský spisovateľ Julian Barnes (1946) v románe The noise of time (v slovenskom preklade kniha vyšla ako Šum času; preložil Ján Litvák) obdobie zmien a atmosféru, v ktorom vznikal Koncert pre violončelo a orchester č. 1 Es dur, op. 107 Dmitrija Šostakoviča. Skladateľ dielo dedikoval svojmu priateľovi Mstislavovi Rostropovičovi (1927 – 2007). Umelcovi, mnohými považovaného za najväčšieho violončelistu 20. storočia, stačili na naštudovanie štyri augustové dni v roku 1959, aby koncert mohol prísť prehrať skladateľovi. Premiéru dirigoval v Leningrade 4. októbra toho istého roku Jevgenij Mravinskij (1903 – 1988). Prvú časť (Allegretto) otvára nervózne pôsobiaci štvortónový motív – otázka (odvodený zo skladateľovho „hudobného podpisu“ D-Es-C-H), ktorý sa v priebehu koncertu (s výnimkou pomalej časti) vracia a objavuje sa aj v Sláčikovom kvartete č. 8 c mol, op. 110. Nasledujúca časť (Moderato) začína žalospevom sláčikov a sólom lesného rohu, ktorých melodika je inšpirovaná židovskou ľudovou hudbou (Šostakovič ju chápal ako symbol utrpenia), táto časť obsahuje v závere aj citát z druhej z piesní z Mahlerovho cyklu Das Lied von der Erde (Pieseň o zemi). Jej názov poskytuje možný kľúč k hudbe tohto diela – Der Einsame im Herbst (Osamelý na jeseň). Ku koncertu Šostakovič skomponoval aj kadenciu, ktorá tvorí samostatnú časť diela (Intermezzo). Čerpá z hudby Moderata a oficiálna kritika ju v časopise Sovietska kultúra interpretovala ako „pevnú vôľu nájsť odpoveď“. Podobne sa snažila aj o „optimistickú“ interpretáciu finále Šostakovičovho koncertu (Allegro con moto), ktoré malo predstavovať „túžbu po živote a víťazstve v boji o šťastie“. Hudba však rozpráva iný príbeh, ktorý podčiarkuje skrytý citát z obľúbenej Stalinovej piesne Suliko. Tá sa objavuje aj v diele Antiformalističeskij rajok, ktoré je otvoreným výsmechom režimu, v ktorom skladateľ prežil svoj život.

V liste z januára roku 1815, adresovanom dlhoročnému priateľovi, rodákovi z oravských Leštín, violončelistovi a cisárskemu dvorskému radcovi Mikulášovi Zmeškalovi (1759 – 1833), nazýva Ludwig van Beethoven Symfóniu č. 7 A dur, op. 92 „jedným z najšťastnejších plodov svojich slabých síl.“ Náčrty a poznámky k dielu, ktoré malo premiéru 8. decembra 1813 na hudobnej akadémii v sále Viedenskej univerzity, vznikali dva roky a nachádzajú sa, spolu s témami a motívmi Aténskych ruín, na vyše sto stranách Beethovenovho skicára z tohto obdobia. Na premiére, ktorú dirigoval skladateľ, bol k dispozícii pomerne veľký orchester: obsadenie sláčikov pozostávalo z 18 prvých a druhých huslí, 14 viol, 12 violončiel, 7 kontrabasov, dychová sekcia bola rozšírená o 2 kontrafagoty.

Okrem Siedmej symfónie na akadémii, ktorá sa uskutočnila aj vďaka podpore Beethovenovho patróna a žiaka, arcivojvodu Rudolfa, zazneli ešte dva Pleyelove a Dusíkove pochody a Wellingtonovo víťazstvo. Skladateľ Louis Spohr (1784 – 1859) v autobiografii, vydanej v roku 1860 píše, že z Beethovenovho dirigovania bolo zrejmé, že svoju hudbu dobre nepočuje. V prvej časti symfónie (Poco sostenutoVivace), ktorú Hector Berlioz (1803 – 1869) prirovnal k „tancu dedinčanov“, Beethoven prehliadol opakovanie nástupu orchestra v pianissime, následkom čoho hráčov predbehol o niekoľko taktov. Na inom mieste chcel prudkým gestom zdôrazniť forte, temperamentne nadskočil, čím prekvapil hudobníkov, ktorí ešte len hrali pasáž, ktorá smerovala k dynamickému vrcholu. Zdá sa však, že tieto dirigentské zlyhania nemali zásadný vplyv na výsledný dojem, keďže Allgemeine musikalische Zeitung zvlášť vyzdvihli, že na to, aby poslucháč dokázal oceniť Beethovenovho génia, sú potrebné také predvedenia jeho hudby, aké zazneli na obidvoch akadémiách (program sa zopakoval aj 12. decembra). Kritik Siedmu symfóniu dokonca označil za melodicky najbohatšie, najľúbivejšie a najzrozumiteľnejšie („melodiereichste, gefälligste, fasslichste“) zo všetkých dovtedajších Beethovenových diel. Tieto superlatívy si v dejinách recepcie skladateľovej tvorby zaslúžia pozornosť, pretože v jej opisoch dlhú dobu (predtým, ale aj potom) prevažovali skôr adjektíva, ktoré zdôrazňovali jej neobvyklosť až bizarnosť. Zaujímavá je aj poznámka o melodickosti skladby. Môže súvisieť s tým, že schopnosť tvoriť melódie patrila v klasicizme medzi zvlášť cenené súčasti skladateľského remesla a v tomto období sa stáva aj predmetom samostatných teoretických pojednaní. Dnešné analýzy Siedmej symfónie si v súvislosti s týmto dielom všímajú viac prácu s rytmickou zložkou, ktorej akcentovaním sa skladba približuje k Symfónii č. 5 c mol, op. 67 „Osudovej“. Kvôli tanečným rytmom, prenikajúcim celou kompozíciou, nazval Richard Wagner (1813 – 1883) Siedmu symfóniu „apoteózou tanca“. Zvláštne ocenenie si na premiére vyslúžila variačná 2. časť (Allegretto v tónine a mol). Tá podľa slov recenzenta uchvátila znalcov i milovníkov hudby („Kenner und Nichtkenner“) natoľko, že sa musela zopakovať. Hudba, ktorá svojím melancholickým výrazom kontrastuje so zvyškom symfónie (za jej pendant možno v istom zmysle považovať len nádhernú pomalú introdukciu prvej časti), pripomína smútočný pochod. Nemecký muzikológ Wolfgang Osthoff (1927 – 2008) prišiel v roku 1977 so zaujímavou hypotézou, podľa ktorej rytmus témy zodpovedá deklamácii litániového textu „Sancta Maria, ora pro nobis“. Časť, ktorá začína tmavým zvukom viol, violončiel a kontrabasov a pripomína variácie s cantom firmom, tak môže rovnako asociovať procesiový sprievod. V kontrapunktickom spracovaní témy (fugáto) vidí potom Osthoff paralelu so starou formou tzv. aleluja-fúgy. Karl Nef (1873 – 1935) zasa našiel v strednom dieli tejto časti v klarinetoch a fagotoch fragment melódie zo začiatku terceta č. 13 z 2. dejstva Beethovenovej opery Fidelio, kde Florestan spieva o odmene v lepšom zo svetov „Euch werde Lohn in bessern Welten...“ Po tejto časti nasleduje energické scherzo (PrestoAssai meno presto), berúce hudbu späť na zem, ktoré sa doslova rúti do finále (Allegro con brio). S odstupom času dokážu kritické reakcie niektorých Beethovenových (zvlášť v hudbe vzdelaných) súčasníkov na túto časť dnešného poslucháča, ktorý symfóniu dôverne pozná z koncertov, nahrávok a vníma ju ako neoddeliteľnú súčasť kánonu klasickej hudby, prekvapiť. Napríklad učiteľ klavírnej hry Friedrich Wieck (1785 – 1873), otec slávnej virtuózky Kláry Schumannovej (1819 – 1896), sa vyjadril, že „toto dielo mohlo byť skomponované len za nešťastných okolností, pravdepodobne v opilosti, zvlášť prvá a posledná časť“ a skladateľ, dirigent Carl Maria von Weber (1786 – 1826) údajne označil Beethovena na základe poslednej časti symfónie za „zrelého pre blázinec“.

Andrej Šuba

–––––
Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 13. 11. 2020, in: Slovenská filharmónia, Hudba troch storočí, Cyklus DE, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

TOMÁŠ JAMNÍK

je uznávaným interpretom klasickej a súčasnej hudby. Je známy aj ako iniciátor hudobných projektov. Na jeho hre je obzvlášť oceňovaná jeho dôkladná znalosť prednášaného diela, práca s detailmi a jeho intenzívna hudobná komunikácia s publikom.

V roku 2006 vyhral Medzinárodnú súťaž Pražská jar, kde získal množstvo ďalších špeciálnych cien, stal sa aj finalistom a držiteľom špeciálnej ceny na Pierre Fourniere Award 2011 v Londýne. Ako sólista hosťoval s významnými českými a zahraničnými orchestrami, vrátane Českej filharmónie, Jerusalem Symphony Orchestra, Cordóba Symphony Orchestra a Philharmonia Orchestra London. Ako komorný hráč vystupoval s Magdalenou Koženou, Leifom Ove Andsnesom, Ivom Kahánkom, Josefom Špačkom, Tobiasom Feldmannom, Janou Bouškovou, Pavel Haas Quartet a Dvořákovým triom v pražskom Rudolfine, v londýnskych Wigmore Hall a Barbican Hall, v hamburskej Elbphilharmonie, katovickom NOSPR, salzburskom Mozarteu alebo japonských sálach Kitara Hall a Tokyo Metropolitan Hall.

Okrem klasického repertoáru uvádza Tomáš do života aj menej známe skladby, v roku 2019 premiéroval so SOČRom vlastnú adaptáciu Dvořákovho violončelového koncertu A dur a „Narcissus“ Jana Ryanta Dřízala. Uviedol tiež českú premiéru diela „Tales of Hemingway“ amerického skladateľa Michaela Daughertyho. Súčasnej hudbe sa venuje obšírnejšie, premiéroval skladby českých skladateľov Miroslava Srnka, Michala Nejtka, Slavomíra Hořínka, Marka Ivanoviča, Tomáša ‚Floex‘ Dvořáka či Ondřeja Kukala.

V sezóne 2020/2021 čaká Tomáša debut v Berlínskej filharmónii, s orchestrom DSO Berlin pod vedením Jakuba Hrůšu predvedie prvý violončelový koncert Bohuslava Martinů. Od januára 2021 sa na niekoľko mesiacov stane hosťujúcim asistentom na prestížnej Juilliard School of Music v New Yorku v rámci Fulbright-Masarykovho štipendia. V USA absolvuje svoje prvé tamojšie turné, so sprievodom orchestra FOK a jeho šéfdirigenta Tomáša Braunera zahrá v niekoľkých amerických mestách Dvořákov koncert h mol. V júni 2021 Tomáš spolu s Josefom Špačkom debutujú v Palais des beaux-arts (BOZAR) v Bruseli a v ďalších belgických mestách následne spoločne absolvujú rezidenčný umelecký pobyt pod hlavičkou Českého centra Brusel.

Okrem kariéry violončelistu je Tomáš nadšeným inovátorom v oblasti klasickej hudby. Je autorom iniciatívy Vážny záujem, ktorá propaguje myšlienku domácich koncertov a ktorá k dnešnému dňu pomohla usporiadať stovky koncertov za účasti špičkových profesionálov a nadšených amatérov. Od roku 2015 pôsobí ako umelecký riaditeľ Akadémie komornej hudby, ktorá prepája české a nemecké hudobné prostredie a poskytuje mladým talentom vzdelanie v komornej hre a v roku 2018 sa stal umeleckým riaditeľom Ševčíkovej akadémie, ktorá čerpá z metód legendárneho huslistu Otakara Ševčíka.

Tomáš študoval hru na violončele v Prahe u Mirka Škampu, Martina Škampu a Josefa Chuchra, pokračoval v Lipsku u Petra Brunsa a na Universität de rKünste v Berlíne u Jensa Petra Maintza. Svoje štúdiá ukončil ako štipendista na renomovanej Karajanovej Akadémii. Zúčastnil sa majstrovských kurzov u Heinricha Schiffa, Gustava Rivinia, Trulsa Mørka, Pietera Wispelweya a Stevena Isserlisa. Tomáš hrá na nástroji Lorenza Storioniho z roku 1784, láskavo zapožičaného zo súkromnej zbierky pána Aleša Voverku.


GEORGE PEHLIVANIAN

Francúzsko-americký dirigent George Pehlivanian sa narodil v Bejrúte v hudobníckej rodine. Vo veku troch rokov sa začal venovať hre na klavíri, od šiestich rokov hre na husliach. V roku 1975 spolu so svojou rodinou emigroval do Los Angeles, kde študoval dirigovanie u Pierra Bouleza, Lorina Maazela a Ferdinanda Leitnera. Dve letá strávil na Academia Chigiana v Siene, kde bol ocenený Diplomom di Merito.

V roku 1991 získal ako prvý Američan Grand Prize na Medzinárodnej súťaži v dirigovaní v Besançone. Odvtedy dirigoval mnohé popredné svetové orchestre ako Londýnsku filharmóniu, Philharmonia Orchestra, Izraelskú filharmóniu, Filarmonica della Scala, Orchestra dell’Accademia di Santa Cecilia, Rotterdamskú filharmóniu, Filharmonický orchester Francúzskeho rozhlasu, Filharmóniu Monte Carlo, Maggio Musicale Fiorentino, Orchestra Nazionale della RAI Torino, BBC Philharmonic, Bamberských symfonikov, symfonické orchestre Severonemeckého, Hessenského a Juhozápadonemeckého rozhlasu, Orchestre de la Suisse Romande, Teatro Comunale di Bologna, Bournemouth Symphony Orchestra, Španielsky národný orchester, Orchester španielskeho rozhlasu a televízie, Kráľovský škótsky národný orchester a mnohé ďalšie. V severnej Amerike dirigoval symfonické orchestre v Montreale, Baltimore, Houstone, Cincinnati, Indianapolise, St. Paul, Vancouveri a Toronte. Taktiež spolupracoval s Ruským národným orchestrom, Moskovskou filharmóniou, Orchestrom Mariinského divadla, Sydney Symphony Orchestra, Japan Virtuoso Symphony, Malajskou filharmóniou, Hongkonskou filharmóniou, Orchestrom lipského Gewandhausu, NDR Hamburg a Katarskou filharmóniou. George Pehlivanian spolupracoval s prestížnymi sólistami ako Leonidas Kavakos, Vadim Repin, Sarah Chang, Joshua Bell, Janine Jansen, Misha Maisky, Gidon Kremer, Jean-Yves Thibaudet, Arcadi Volodos, Emanuel Ax, Lynn Harrell, Maurice Andre, Evelyn Glennie, Mirella Freni, Ruggero Raimondi, Dimitri Hvorostovsky, Leona Mitchell, Bernarda Fink, Marjana Lipovšek a ďalšími.

V rokoch 2005 – 2008 bol šéfdirigentom Slovinskej filharmónie. Post hlavného hosťujúceho dirigenta zastával v Rezidenčnom orchestri Haag (1996 – 1999), Viedenskom komornom orchestri (1996 – 2000), Deutsche Staatsphilharmonie Rheinland-Pfalz (2002 – 2012) a v opere v Cagliari. Ako operný dirigent uviedol predstavenia ako La Traviata, Tosca, Poulencov Ľudský hlas, Otello, Cavalleria Rusticana, Gianni Schicchi, Faustovo prekliatie, Piková dáma, Andrea Chénier, Barbier zo Sevilly, Ernani, Jej pastorkyňa, Boris Godunov a ďalšie. Dirigoval v najdôležitejších operných domoch, ako napr. Mariinské divadlo v Petrohrade, Národná opera v Bordeaux, Cité de la Musique v Paríži, Teatro San Carlo v Neapole, Nová izraelská opera, Teatro Massimo v Palerme či Teatro Lirico v Cagliari. Ako dirigent sa predstavil aj v rámci mnohých významných festivalov ako napr. Maggio Musicale Fiorentino, Petrohradské biele noci, Brucknerov festival v Linzi, Verdiho festival v Parme, na festivaloch v Ravenne, Aspene, Ravelle, Ľubľane, Granade a ďalších.

Jeho diskografia zahŕňa dvojalbum s Filharmóniou Monte Carlo nahraný pre Virgin Classics/EMI, nahrávky s Londýnskou filharmóniou pre BMG, svetovú premiéru nahrávky diel Sergeya Zhukova s Rezidenčným orchestrom Haag pre Chandos, CD s Rodrigovými dielami a Španielskym národným orchestrom pre STUDIO SM, ako aj Lisztove kompletné dielo pre klavír a orchester s Louisom Lortiem a Rezidenčným orchestrom Haag pre Chandos. Táto nahrávka dostala zvláštnu cenu časopisu Gramophone. Ako špecialista na súčasnú hudbu realizoval nahrávku skladieb súčasného nemeckého skladateľa Christiana Josta pre Coviello, ktorá bola veľmi vrelo prijatá. Na jeseň 2017 nahral so Španielskym národným mládežníckym orchestrom JONDE Šostakovičovu Leningradskú symfóniu pre IBS Classical. V roku 2011 založil vo Francúzsku Touquet International Music Masters, unikátny festival spájajúci národné mládežnícke orchestre Európy. Od roku 2012 je profesorom na Conservatoire National Supérieur de Musique v Paríži a od roku 2013 vyučuje dirigovanie na Vysokej hudobnej škole Kataríny Gurskej v Madride.


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe. Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

V sezóne 2020/2021 Slovenská filharmónia okrem domácej scény vystúpi v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

Cikker / Šostakovič / Beethoven

Piatok 20. 11. 2020, 19.00 h
D/E – Hudba troch storočí, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie