Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ AUDIO – 01:01:22 ] [ AUDIO – 01:01:22 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Archív SF ]

Dramaturgia dnešného Koncertu bez publika v podaní SKO korešponduje podľa slov umeleckého vedúceho Ewalda Danela s tým, čo pre mnohých symbolizuje mesiac november – čas spomienok, zamyslenia sa, rozjímania, meditácie. Okrem toho viacero dnes interpretovaných skladieb nám pripomína, že práve v hudbe možno hľadať pokoj, útechu, zmierenie, harmóniu, ktorých nové a nové načerpanie je nevyhnutné pre človeka žijúceho naprieč dejinami v časoch strachu, úzkosti a neistoty. Táto významová rovina sa objavuje v Sukovej Meditácii, Twardowského Mariánskom triptychu, Valachových Obrázkoch zo života i vo Valentovej Hudbe pre sláčiky, pričom viaceré skladby sa príznačne končia chorálom.

Ewald Danel a SKO prinášajú týmto koncertom hudobnú spomienku na viacerých skladateľov – jubilantov, ktorých tvorivý odkaz hrá v repertoáre SKO dôležitú úlohu. Ján Valach, ktorý i napriek svojmu dlhodobému pôsobeniu v zahraničí udržiaval umelecké kontakty s SKO, by sa v tomto roku dožil svojich 95 rokov a svoje pravdepodobne posledné dielo B-A-C-H – Obrázky zo života venoval práve SKO. Ivan Valenta, ktorý v novembri 2020 oslávi svoje 80. narodeniny, pripravil behom svojho dlhoročného pôsobenia v Hudobnom fonde množstvo pokladov slovenskej skladateľskej tvorby na vydanie. Námetom jeho diela Hudba pre sláčiky sa stala tragická, záhadná smrť len 15-ročného skladateľa Igora Garvanského, ktorý by sa tento rok dožil 30 rokov, a ktorého 15. výročie úmrtia si pripomíname práve v deň koncertu. Igor Garvanský bol zároveň aj veľkým priaznivcom SKO a verne navštevoval jeho koncerty.

⁣90. jubileum si týmto koncertom pripomíname pri viacerých hudobníkoch narodených v silnom ročníku 1930. Medzi nich patrí aj zakladateľ SKO Bohdan Warchal, ďalej Roman Berger, ktorý napísal niekoľko svojich skladieb pre SKO, vrátane Pesničiek zo Zaolžia, ako aj Romuald Twardowski, ktorý je taktiež priaznivcom SKO a jeho Tanec – 2. časť z Mariánskeho triptychu sa stal azda najhranejším prídavkom SKO pri vystúpeniach doma i vo svete. Svojho času bol tento Tanec aj zvučkou pred koncertmi v Slovenskej filharmónii. K jubilantom narodeným v roku 1930 patrí i Jozef (Joseph) Kun, výrobca huslí a sláčikov pôvodom z Košíc, ktorý žil dlhé roky v emigrácii v Kanade a až obdobie po revolúcii mu opäť umožnilo obnoviť kontakty so Slovenskom, vrátane umeleckého vedúceho SKO E. Danela. J. Kun, ktorý by si na Slovensku zaslúžil oveľa viac pozornosti, vyvinul pavúka pre husle a violy, ktorý sa ujal po celom svete a aj viacero členov SKO ho používa.

Prvá globálna vojnová smršť 20. storočia prepukla v dobe, kedy boli európski hudobníci zahltení prácou a hľadaním odpovedí na otázniky súvisiace s hlbokou krízou, ktorá ovládla Európu v poslednej tretine 19. storočia. Český autor Josef Suk senior – zať Antonína Dvořáka – venoval reflexii brutálnej 1. svetovej vojny voľný triptych zostavený z Meditácie na staročeský chorál „Svatý Václave“, op. 35a, Legendy o mŕtvych víťazoch a z pochodu V nový život (za ktorý bol Suk neskôr ocenený v rámci umeleckej súťaže Letných olympijských hier v Los Angeles v roku 1932 striebornou medailou, pričom zlatá nebola udelená). Každá z týchto troch častí triptychu spracováva tému vojny špecifickým spôsobom. V Meditácii na chorál Svatý Václave, ktorá existuje v troch autorských verziách, ide o spontánnu reflexiu silnej tradície českej kultúry a kultúrnosti, symbolizovaných osobnosťou významného svätca. Suk sa nevzdal rétoriky, ktorú zdedil po predchodcoch, najmä po svojom svetoznámom svokrovi. Nepatril teda k reformátorom, ktorí by sa počas vojny pripravovali na zásadný útok voči tradícii. Naopak, Suk hľadal možnosti v existujúcom systéme a vďaka silnému emočnému apelu sa mu jeho cieľ aj darilo presadzovať. Meditácia je jednou zo silných inšpirácií, v ktorej dochádza k fúzii troch časov: pradávneho, teda stredovekého, času konca 19. storočia a času nového, poznačeného hrôzami spôsobenými ľudskou ctibažnosťou a dehumanizovanými vzťahmi v spoločnosti. Meditácia je síce pokorná, je však sugestívna a expresívna.

Romuald Twardowski sa narodil v litovskom Vilniuse, kde sa začal zaoberať štúdiom hudby, od roku 1957 však pôsobil vo Varšave. Vo svete je vnímaný ako veľmi produktívny autor. V kontexte poľskej kompozičnej scény 20. storočia nie je Twardowski skladateľom typu Lutosławského, Pendereckého, Bairda či Góreckého. Je autorom, ktorý svojou tvorivou ponukou veľmi pohotovo reaguje na dopyt, podobne ako bol svojho času napríklad barokový velikán Georg Friedrich Händel. V Poľsku si tvorbu Romualda Twardowského vážia aj v sfére hudobnej didaktiky a tvorby pre deti. Twardowski sa prezentuje suverénne na pôde hudobného divadla, filmovej hudby a baletu (projekty Nahý princ, Cyrano z Bergeracu, Pád otca Suryna a pod.). Veľmi úspešný je však aj v oblasti sakrálnej hudby, ktorá má v Poľsku mimoriadne pevnú pozíciu a silnú tradíciu. Mariánsky triptych pre sláčikový orchester z roku 1974 je v tomto smere vzorovou partitúrou a prezentuje svojho tvorcu ako veľmi senzitívneho človeka.

Slovenský organista, dirigent a skladateľ, ktorý však dlhoročne pôsobil v Belgicku – Ján Valach študoval medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, súčasne dirigovanie, kompozíciu a hru na organe na Konzervatóriu v Bratislave (pedagógovia Kornel Schimpl, Eugen Suchoň, Ján Cikker a Jozef Weber). Vzdelanie si rozširoval tiež návštevami prednášok z hudobnej vedy a estetiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a súkromnými konzultáciami u Ľudovíta Rajtera, Pavla Dědečka a Václava Talicha. V rokoch 1948 až 1952 študoval na Akadémii múzických umení v Prahe (orchestrálne dirigovanie – Karel Ančerl a Alois Klíma, zborové dirigovanie – Metoděj Doležil, operné dirigovanie – Robert Brock, organ – Jiří Reinberger) a tiež na Karlovej univerzite (hudobná veda a estetika). Ako všestranne vzdelaný hudobník začal pôsobiť ako dirigent Speváckeho zboru slovenských učiteľov a ako korepetítor a asistent dirigenta v Opere Slovenského národného divadla. V roku 1962 prijal funkciu umeleckého šéfa Spevohry Divadla J. G. Tajovského (dnešná Štátna opera v Banskej Bystrici), ktorú viedol do roku 1965. V roku 1967 pôsobil ako sólista organovej hry v Káhirskom symfonickom orchestri a vyučoval na konzervatóriu v Káhire. V tom istom roku bol pozvaný do Kráľovskej flámskej opery v Antverpách naštudovať operu Krútňava od Eugena Suchoňa. Po premiére v apríli 1968 tu dostal ponuku ďalšej spolupráce a vzhľadom na zmenenú politickú situáciu v Československu v auguste 1968 sa rozhodol v Belgicku trvalo usídliť. Aj potom pokračoval v propagácii slovenskej hudby v zahraničí ako organista i dirigent. Zaslúžil sa o ďalšie zahraničné uvedenia opier slovenských skladateľov (okrem iného Cikkerovo Vzkriesenie a Juro Jánošík v Antverpách, Suchoňova Krútňava v Gente a v Bruseli). Hoci sa po roku 1989 pravidelne vracal na Slovensko, jeho skladateľská tvorba, žiaľ, na naše koncertné pódiá prenikla len v menšej miere. V roku 2008 uviedol v Bratislave slovenskú premiéru svojho oratória Klepáč / Zvon. Pre festival „Johann Sebastian Bach – Slovensko 2010“ zložil skladbu Symbolické metamorfózy B-A-C-H pre detský zbor a klavír.

Titul B-A-C-H – Obrázky zo života pre sláčikový orchester z roku 2012 venoval Ján Valach Slovenskému komornému orchestru a jeho umeleckému vedúcemu Ewaldovi Danelovi. Dielo najlepšie priblížia slová autora: „Skladateľ tu predkladá pohľad na Bacha ako človeka, a to na základe nevšedného úkazu zhody písmen mena s názvami tónov. Vzniknutý motív je* charakterizovaný poltónovými intervalmi, ktoré neuľahčujú prípadné kompozičné narábanie s nimi, no vyhovujú Valachovmu harmonickému systému posuvnej (nie nadstavbovej) konštrukcie akordov vychádzajúcej zo zväčšenej kvarty. Čiastočne je tým ovplyvnená aj melodika. Skladba pozostáva zo siedmich životných úsekov človeka nasledujúcich po sebe bez prerušenia: V Zrode človeka sa z akordov postupne vynárajú štyri tóny – písmená a Prebudenie už aj v ranom veku prináša prvé vzrušenia. Citový vývin vedie k Túžbe a nakoniec k spolužitiu ilustrovanému Dialógom Sebastiana (po domácky Es-E-B-As) s Annou Magdalénou, kde výmena nástrojov prechádza do emocionálnej náklonnosti. Nasleduje Šantenie a hra detí upokojená Uspávankou umožňujúcou rodičom čas i pokoj na Prácu a rozlúčku: Po reminiscencii na život od jeho Zrodu zaznejú nad posledným violončelovým citátom B-A-C-H úvodné tóny chorálu z Matúšových pašií ,Wenn ich einmal soll scheiden...ʻ – Keď sa raz budem musieť rozlúčiť...“*.

Ivan Valenta, rodák z Bratislavy, sa do histórie slovenského hudobného umenia zapísal nielen ako skladateľ, ale tiež ako koncertný akordeonista, pedagóg na rôznych hudobných školách vrátane Konzervatória a VŠMU v Bratislave a ako redaktor Vydavateľstva Hudobného fondu. Publikácia 100 slovenských skladateľov Valentovo kompozičné dielo charakterizuje ako „tvorbu zameranú predovšetkým na široký spoločenský dosah. Svojou sakrálnou tvorbou, ktorú píše v niekoľkých verziách, a často v českom i slovenskom jazyku, chce osloviť poslucháča posolstvom o potrebe duchovnej viery. Druhou črtou jeho tvorby sú skladby pedagogicko-inštruktívneho zamerania pre potreby ZUŠ.“ Hudbu pre sláčiky Valenta venoval pamiatke mladého nádejného skladateľa Igora Garvanského, ktorý za záhadných okolností zahynul vo svojich pätnástich rokoch behom študijného pobytu v Rakúsku. V partitúre nachádzame autorskú poznámku k dielu: „Matka Igora Garvanského (1990 – 2005) – výborného huslistu a adepta kompozície, ktorý tragicky zahynul – požiadala Hudobný fond o vydanie jeho skladieb. Prvé tri opusy vyšli tlačou. Zo 4. opusu (Malá suita pre klavír) existovala len 1. časť – Introdukcia, čo na vydanie nestačilo. Osobne som tohto poslucháča bratislavského Konzervatória a Strednej hudobnej školy v Grazi poznal, dokonca som s ním i spoluúčinkoval. Po matkinom naliehaní vydať túto skladbičku ako samostatné dielko skrsla vo mne myšlienka dokomponovať ju tak, aby ďalšie časti nadväzovali na niektoré prvky z Igorovej Introdukcie. Tak vzniklo pokračovanie, ktoré čiastočne ilustruje rozlet mladého života a jeho nečakané ukončenie. Záverečný epilóg je chorál, ktorý vystihuje Igorove životné krédo. Klavírna verzia diela s doslovnou citáciou prvej časti nesie pietny názov: Igor Garvanský – Ivan Valenta: Malá suita (quasi passacaglia) – opus 4-posthumana – pianoforte solo. Sláčiková verzia (pre sláčikové kvarteto alebo sláčikový orchester) je jeho transkribovanou podobou, pričom záverečný epilóg má iný dynamický oblúk. Nakoľko v nej už nejde o pôvodnú klavírnu Introdukciu, túto verziu uvádzam už ako moje samostatné sláčikové dielo venované pamiatke Igora Garvanského.“

Tvorba Romana Bergera je spätá s úvahami o odvekých a večných súvislostiach hudby a mýtu, všetkých mytológií človeka a sveta. Autor v jednej zo svojich reflexií konštatoval, že on ako tvorca je fascinovaný samotným bytím hudby. Pozemská realita hudby, kompozičná technika, konkrétna interpretácia, realizácia diel sú až v druhom pláne. Nie mechanika je dôležitá. Dôležité je mať zmysel pre toto pred-bytie duchovnej hmoty, esencie, energie, aristotelovského étosu (pojem veľmi blízky práve Romanovi Bergerovi a jeho postoju k hudbe). Je teda fascinujúce, že mýty aj hudbu človek tvorí ako čosi už dávno stvorené, ako čosi už exitujúce v nás aj okolo nás. To „čosi“ má svoj étos, svoj poriadok, svoje zákonitosti a človek je v konkrétnej tvorbe vlastne poverený tieto zákonitosti spoznávať, dešifrovať, alebo ich jednoducho prijať, riadiť sa nimi bez toho, aby sa zamýšľal nad ich podstatou. Roman Berger už dávno pochopil, že tretím členom tejto trojčlenky je matematika. Samozrejme, že nie matematika v pozemskom a pragmatickom zmysle počtov, algebry, aritmetiky, ale matematika vyššej úrovne. Aj tá jestvuje bez nášho vedomia a bez nášho pričinenia. My ju len môžeme vnímať a spoznávať. Spoznávanie hudbou je azda to najefektnejšie a najefektívnejšie. Otázka ad absurdum: je teda človek tvorcom, alebo je akýmsi kultivovaným médiom cez ktoré sa toto „čosi“ už vytvorené dostáva na povrch zemský? Človek naozaj tvorí, alebo pokorne „zapisuje“ procesy, odohrávajúce sa kdesi inde a inokedy...? V hudbe vlastne človek stále počíta a vníma udalosti v ich pomere, v ich proporcionalite. Potom pod ich magickým vplyvom tvorí. Je opäť len vecou vzťahu k étosu, či je schopný a ochotný dešifrovať tieto duchovné mechanizmy a priznať ich pôsobenie, alebo či si osobuje – ako jediný tvorca – majetnícke právo vo vzťahu k produktu svojej mysle. Z hudby aj z výrokov Romana Bergera mám povzbudzujúci a očisťujúci dojem, že to prvé je stále aktuálne. On – Roman Berger – samozrejme je tvorcom, je autorom, je vlastníkom oficiálnych práv na uvádzanie a šírenie diela; on – Roman Berger – však spoznal a stále spoznáva oblasti, odkiaľ k nemu prilietajú nekonečné kvantá impulzov a podnetov. Hudba je pre neho naozaj „fascinansom“, šamanským médiom, zdrojom energie, potrebnej k aktu tvorby. Predpokladám, že takýto skromný, pokorný a pritom statočný postoj človeka tvorcu posilňuje, chráni ho pred balastom samoľúbosti, sebaobdivu, sklonmi vyvolávať úbohé žabomyšie vojny a mrhať cennými slovami, prípadne chvastať sa kvantami prázdnych slov. Berger sa nespreneveruje svojim pravdám ani v okamihoch, kedy je pozitívne atakovaný zvonka. Neodmieta lákavé ponuky; aj v „objednávkových tituloch“ hľadá a následne poskytuje pevnú etickú bázu pre kohokoľvek vôkol seba. Pesničky zo Zaolžia (2004) pre sláčikové kvarteto, respektíve sláčikový orchester, vznikli za podobných okolností: „V júni mi zavolal maestro Ewald Danel: Naše kvarteto má na budúci týždeň hrať na slávnosti pri príležitosti desiateho výročia Poľského klubu v Bratislave; nemáte niečo? Žiaľbohu nemám. Tak niečo napíšte! Nuž, tak som napísal. Pesničky zo Zaolžia. Čo to je? Príležitostná hudba? Užitá hudba – ako hovoril Lutosławski? ,Bricolageʻ – artefakt vytvorený ad hoc z toho, čo je práve ,po rukeʻ? Spomienky z detstva? Symptóm staroby? Prejav sentimentality? Hermann Hesse kedysi napísal, že iba malomeštiak si myslí, že je monolit.“ Berger len výnimočne využíval priame citácie ľudovej piesne (po prvýkrát až v skladbe Requiem da camera s témou Witolda Lutosławského z roku 1998), o to vzácnejšie sú jeho Pesničky zo Zaolžia s priamym odkazom na skladateľov rodný kraj.

Kultúrna i jazyková blízkosť slovenského a poľského národa je zrejmá. Jednou z vecí, ktorými sa slovenskí i poľskí skladatelia v rôznej podobe dlhodobo zaoberali, bola práve implementácia prvkov tradičnej ľudovej hudby do svojich diel, neskôr v podobe kompozičného smeru označovaná ako tzv. neofoklorizmus. Tieto tendencie sa objavovali aj v iných okolitých krajinách, napríklad v Maďarsku v spojení s Bélom Bartókom a Zoltánom Kodálym, v Čechách predovšetkým u Leoša Janáčka. V Poľsku bol na prelome 19. a 20. storočia kľúčovou osobnosťou v tomto smere Karol Szymanowski, na Slovensku sa tejto úlohy v intenzívnej podobe zhostila až generácia slovenskej hudobnej moderny (Alexander Moyzes, Eugen Suchoň, Ján Cikker) nastupujúca koncom 20. a v priebehu 30. rokov. Zaujímavou skutočnosťou je, že títo skladatelia často necitovali priamo konkrétne ľudové piesne, ale komponovali také melódie, ktoré svojím charakterom ľudové piesne pripomínali, poprípade používali na dokreslenie folklórneho koloritu len čiastkové hudobné prvky (rytmus). V prípade Witolda Lutosławského možno konštatovať, že takmer celá jeho skoršia tvorba približne do polovice 50. rokov bola poľskou ľudovou hudbou ovplyvnená veľmi výrazne. Hoci v prípade niektorých diel (Koncert pre orchester) ide o ľudové prvky sublimované do hudobných štruktúr natoľko, že často nie sú ani sluchovo rozpoznateľné, komponoval aj diela, ktorých hlavným cieľom bol priame spracovanie ľudového materiálu. Tento typ diela predstavuje Päť ľudových melódií pre sláčikový orchester z roku 1952. Cyklus je aranžmánom niekoľkých častí skladateľovho staršieho klavírneho cyklu Ľudové melódie.

Archív SF

–––––
Bibliografický údaj: Archív SF: Text ku koncertu 13. 11. 2020, in: Slovenská filharmónia, SKO – cyklus Slovenského komorného orchestra, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u Karla Österreichera, kurz zborového dirigovania u Jana Wierszyłowského a y orchestra mesta Bratislavy Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. V roku 2012 mu bola udelená Cena Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha. Získal tiež cenu Cieszynit Uznania 2019 za mimoriadnu reprezentáciu regiónu Tešínskeho Sliezska v zahraničí. Ako pedagóg pôsobil v rokoch 1987 – 1998 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v rokoch 1999 – 2003 a 2007 – 2009 bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V r. 2001 viedol interpretačné majstrovské kurzy pre profesionálnych orchestrálnych hráčov na Affinis Music Festivale v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra uskutočňuje mnohé zaujímavé projekty, pre slovenské publikum objavuje doposiaľ neuvedené diela svetovej hudobnej literatúry, významnou mierou sa podieľa na uvádzaní nových diel slovenských autorov. Inicioval cyklus koncertov v chrámoch a tiež koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Od roku 2004, stého výročia úmrtia Antonína Dvořáka, opakovane uvádza jeho Biblické piesne v zborovom unisone ako projekt otvorený pre široký okruh záujemcov, napr. na festivale Pohoda 2018 za účasti vyše 250 spevákov. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.


SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Pod vedením majstra Warchala sa sformoval na popredného predstaviteľa slovenského interpretačného umenia v zahraničí. V roku 2001 prevzal vedenie orchestra Ewald Danel. Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie, účinkovania na festivaloch a koncertných turné v zahraničí, orchester uskutočňuje mnohé mimoriadne zaujímavé koncertné projekty. Po prvýkrát na Slovensku predniesol na jednom koncerte kompletné Bachove Orchestrálne suity a Brandenburské koncerty. Postupne uviedol všetky concerti grossi G. F. Händla, A. Corelliho a raritný komplet sláčikových symfónií mladého F. Mendelssohna Bartholdyho, opakovane uviedol Händlovo oratórium Mesiáš. Pre slovenské publikum objavil mnohé, doteraz na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, uskutočnil slovenskú premiéru diela „Osem ročných období“ A. Vivaldiho a A. Piazzollu, vo vlastnom aranžmáne viackrát uviedol piesne J. Ježka. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako šesťdesiat skladieb, v rámci Roku slovenskej hudby 2016 nahral dva CD nosiče s dielami súčasných slovenských autorov.

Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage a Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu neprofesionálnych zborov. Spolupráca so zbormi sa medzičasom rozšírila i do úspešnej kooperácie s neprofesionálnymi komornými orchestrami a v posledných rokoch sa realizuje v celoslovenskom meradle.

Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Dóme sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením; spolupracuje s významnými slovenskými, či zahraničnými sólistami. Okrem toho sa každoročne venuje príprave a realizácii koncertov pre deti a mládež v pravidelných koncertných cykloch Slovenskej filharmónie a v spolupráci s Detskou univerzitou v Bratislave. V marci 2019 premiéroval SKO spolu s Jurajom Kukurom hudobno-dramatické predstavenie „Biblia“ v Divadle Aréna, ktoré uvádzajú aj na rôznych festivaloch na Slovensku a v Českej republike.

V nedávnom období SKO koncertoval v Japonsku, Južnej Kórei, Francúzsku, Španielsku, Nemecku, Švajčiarsku a Českej republike. Na zahraničných a domácich pódiách sa orchester predstaví aj v jubilejnej sezóne. 21. februára 2021 na Slávnostnom koncerte k 60. výročiu založenia SKO uvedie v spolupráci s bývalými členmi orchestra rovnaký program, aký zaznel na prvom koncerte SKO vo februári 1961.

Suk / Twardowski / Valach / Valenta / Berger / Lutosławski

Piatok 13. 11. 2020, 19.00 h
SKO – Slovenský komorný orchester, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie