Martinů / Šostakovič / HaydnMartinů / Shostakovich / Haydn

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Sinfonietta La Jolla, H. 328 pre komorný orchester od českého skladateľa Bohuslava Martinů patrí k dielam, ktoré vznikli počas skladateľovej emigrácie do USA, kam v roku 1941 ušiel z Európy pred fašizmom, a kde v roku 1952, keď sa jeho trvalý návrat domov stal kvôli komunistickému režimu nereálnym, napokon prijal štátne občianstvo. Pôvabné neoklasické dielo vzniklo na objednávku hudobnej spoločnosti v malom kalifornskom meste La Jolla, ktorá Martinů v roku 1950 požiadala o melodickú a prístupnú kompozíciu. V živej trojčasťovej skladbe s pulzujúcimi ostinatami a synkopickými rytmami dostáva okrem „haydnovskej“ hravosti priestor aj lyrickosť, ktorá spája hudbu Sinfonietty Martinů s jeho domovinou. V partitúre diela, patriaceho k skladateľovým najpopulárnejším kompozíciám, má jednu z hlavných úloh klavír, ktorý však nestrháva na seba pozornosť, ale ostáva v celej skladbe organickou súčasťou iskrivého orchestrálneho zvuku.

„Počuj, toto ale nie je koncert od Čajkovského alebo Rachmaninova s pasážami cez celú klaviatúru, aby si ukázal, že vieš hrať stupnice. Toto je niečo celkom iného,“ povedal Dmitrij Šostakovič nespokojnému klaviristovi Levovi Oborinovi (1907 – 1974), ktorý vyjadril prekvapenie, že jeho Koncert pre klavír, trúbku a sláčikový orchester č. 1 c mol, op. 35 neobsahuje kadenciu. Šostakovič napokon kadenciu do tohto diela napísal, no jeho Prvý klavírny koncert je naozaj iný. Zjavnou odlišnosťou je už použitie trúbky, ktorá často vystupuje v úlohe sarkastického komentátora hudobného diania v klavírnom parte. Dielo s neoklasicistickými črtami zo začiatku 30. rokov 20. storočia pripomína virtuóznu koláž obrazov rôznych poetík (od Bacha, Beethovena cez Webera po Mahlera, Prokofieva či Hindemitha), odkazujúcich na tradície, hudobnú minulosť i prítomnosť, ktorá bola v sovietskom Rusku, čo sa týka vplyvov a inšpirácií v 20. a začiatkom 30. rokov 20. storočia stále veľmi pestrá. V roku 1927 bola v Leningrade uvedená Bergova opera Wozzeck, medzi dirigentmi v koncertných sezónach v Moskve a Leningrade bolo možné nájsť mená Otta Klemperera, Bruna Waltera, Ericha Kleibera i Ernesta Ansermeta. Bartók, Milhaud či Honneger navštívili krajinu, aby boli prítomní pri uvedeniach svojich diel. Šostakovičov Prvý klavírny koncert tak vznikol v stále relatívne kozmopolitnej atmosfére krajiny, ktorú ešte naplno nezasiahol Stalinov teror. V tomto období skladateľ píše hudbu k filmom, divadlu, baletom, vzniká tiež 24 prelúdií pre klavír. V prvej sonátovej časti koncertu (Allegretto) Šostakovič pracuje s dvojicou tém: vážnou, ktorá pripomenie Rachmaninova (podľa niektorých autorov je skôr alúziou na Beethovenovu „Appassionatu“), druhá téma, ktorú prináša trúbka, má tanečný charakter a obsahuje typický šostakovičovský humor. Poetické Lento plynie v rytme pomalého valčíka, ktorého atmosféra pripomenie pomalú časť Ravelovho Klavírneho koncertu. Krátke Moderato s hudbou, ktorú Šostakovič napísal do opery nemeckého skladateľa Erwina Dresela Armer Columbus (1927), vytvára most medzi pomalou časťou a strhujúcim záverom diela. Záverečná časť (Allegro con brio) začína podobne ako prvá časť „vážnou hudbou“, no končí dych berúcim galopom, klauniádou finále s poľovníckou fanfárou trúbky, ktorá triumfuje nad sólistom i orchestrom. Táto časť obsahuje niekoľko citácií, prvú tematickú skupinu uzatvára fragment z Haydnovej Klavírnej sonáty č. 33 D dur (Hob. XVI:37), hlavnú tému ronda tvorí detská pesnička Poor Jenny sits a-weeping (motív i téma zaznievajú v parte trúbky) a v kadencii, ktorá v diele chýbala Levovi Oborinovi, skladateľ čerpá z Beethovenovho ronda, známeho pod názvom „Zlosť nad strateným grošom“. Úspešná premiéra klavírneho koncertu zaznela v roku 1933 v interpretácii Leningradskej filharmónie a autora skladby pod taktovkou rakúskeho dirigenta Fritza Stiedryho (1883 – 1968). Sólo na trúbke hral Alexander Schmidt. „Chcem brániť právo, aby sa smiech mohol objaviť v kontexte toho, čo sa zvykne nazývať ‚vážnou hudbou‛. Keď sa poslucháči smejú na koncertoch mojej symfonickej hudby, nešokuje ma to, som potešený,“ napísal Šostakovič v roku 1934. V tom istom roku mala premiéru jeho opera Lady Macbeth z Mcenského okresu, ktorá sa o dva roky stala predmetom kritického článku Chaos namiesto hudby. Vtip v hudbe i smiech na koncertoch sa na dlhú dobu nestali len podozrivými, ale priamo nebezpečnými.

Hoci formálne ostal spojený s Esterházyovcami, v roku 1790 sa smrťou Mikuláša I. Esterházyho skončila tri dekády trvajúca služba Josepha Haydna v rodine vplyvných uhorských magnátov. Skladateľ mal 58 rokov, od nástupcu svojho patróna získal slušnú penziu, žil vo Viedni, tešil sa zo statusu jedného z najväčších európskych hudobníkov a nechcel sa viac viazať. Odmietol angažmán ktoré mu ponúkol neapolský kráľ i gróf Anton II. Grasalkovič, ktorý sídlil v dnešnej Bratislave. Keď však na jeseň 1790 prišla ponuka od huslistu a impresária Johanna Petera Salomona (1745 – 1815) na koncerty v Anglicku, dlho neváhal. Londýn, pre ktorý mal podľa objednávky skomponovať šesť symfónií (napokon vzniklo 12 „Londýnskych symfónií“), operu a ďalšie diela, patril k najvýznamnejším dobovým hudobným centrám a jeho hudobný život nebol tak úzko spojený so šľachtickým patronátom, ako to bolo vo zvyšku Európy. Tento odlišný, modernejší model hudobného života čiastočne vysvetľuje aj fantastické historky, ktoré o Haydnovi šírili anglická tlač a tamojší milovníci hudby, ktorý ho prirovnávali ku Shakespearovi. Podľa nich bol skladateľ vo svojej vlasti väzňom katolíckej cirkvi, resp. vazalom despotického šľachtica priam orientálnych spôsobov. Nič z toho, samozrejme, nebola pravda, no Londýn bol v každom prípade pre hudobníkov lákavou destináciou. Nie náhodou sa k tomuto mestu upierali aj pohľady Mozarta a Beethovena, no pre ich predčasnú smrť k ceste do Anglicka nikdy nedošlo. K Haydnovmu pobytu v Londýne sa viaže známa anekdota, ktorá hovorí o umeleckom sebavedomí skladateľa, ale tiež o univerzálnosti hudobnej reči klasicizmu. Od namáhavej cesty ho mal odhovárať práve Mozart, ktorý okrem náročného cestovania argumentoval tiež tým, že neovláda jazyk. „Mojej reči rozumie celý svet,“ odvetil údajne Haydn a bola to pravda. Prvá i druhá návšteva Britských ostrovov (január 1791 – júl 1792; február 1794 – august 1795) boli jednoznačným triumfom. Koncerty v Hanover Square Rooms i neskoršie v King´s Theatre boli vypredané a Haydn sa stal obľúbencom publika i tlače. Vznik predposlednej z „Londýnskych symfónií“, Symfónia č. 103 Es dur „S vírením tympanov“, Hob. I:103, sa viaže k druhej londýnskej ceste. Podtitul diela („s vírením tympanov“) súvisí so začiatkom úvodného Adagia, ktoré skladateľ archaizujúco nazval intrádou. Vážna hudba pomalého úvodu sa objavuje aj neskôr v priebehu prvej časti (Allegro con spirito), v rozvedení a kóde, čím vzniká pocit celku. Pomalá variačná časť (Andante più tosto Allegretto), ktorá musela byť na premiére pre veľký úspech zopakovaná, inšpirovala podľa niektorých autorov smútočný pochod zo Symfónie č. 3 Es dur„Eroica“. Aj zemitosť a dramatickosť nasledujúceho menuetu (odľahčenie prináša len trio) je vzdialená pôvodnému dvornému tancu a asociuje skôr tvorbu Beethovena. Symfónia končí „spirituoso“ – originálnou hudbou, v ktorej sa stretávajú sonáta, rondo i variácie. Londýnska kritika nazvala symfóniu dielom génia, v harmónii i v melodike, v spojení veľkoleposti, ušľachtilosti a humoru.

Andrej Šuba