Stoyanov / HarvanováStoyanov / Harvanová

[ Autor textu: Juraj Bubnáš ]

Hoci pôvodná komponovaná tvorba pre sólové bicie nástroje je niečo, s čím sa stretávame až v dejinách hudby 20. storočia, opájanie sa rytmom a perkusívnymi zvukmi sprevádzalo človeka už v prehistorických primitívnych kultúrach. Rytmus zároveň vždy zohrával a dones zohráva dôležitú úlohu v etnickej hudbe všetkých národov, nie je preto prekvapivé, že aj skladatelia často posilňovali zástoj bicích nástrojoch vo svojich dielach práve vtedy, keď chceli zvýrazniť etnický princíp či inšpirácie tohto druhu stojace v pozadí ich vzniku.

Skladba Madrigal a bulharský tanec z pera Kirila Stoyanova, sólistu dnešného koncertu, vznikla v roku 2009 a v tom istom roku ju autor aj premiérovo uviedol na koncerte v Salzburgu. Vychádza z jednoduchej melódie (skôr chorálu než madrigalu v pravom zmysle slova), ktorá sa následne stáva témou pre variácie spracované na báze tradičných bulharských rytmov striedajúcich jedenásťosminové a trinásťosminové metrum a na záver sa navracia k úvodnému chorálu. Vďaka notovému vydaniu v prestížnom nórskom vydavateľstve Norsk Musikforlag sa už skladba stala súčasťou repertoáru perkusionistov v mnohých krajinách sveta.

Nórsky skladateľ, dirigent a huslista Johan Halvorsen bol vo svojom živote úzko prepojený s krajanom Edvardom Griegom. Nielenže sa priženil do jeho rodiny (za manželku si zobral jeho neter Annu), ale aj ako hudobník nadväzoval na Griegovu ideu národnej romantickej hudby. Jedno z najznámejších a najviac hrávaných Halvorsenových diel je Passacaglia pre husle a violu (dnes zaznie vo verzii pre husle a marimbu), spracovaná podľa poslednej časti Suity č. 7 pre klavír (čembalo) od Georga Friedricha Händla. Halvorsen zachoval formu barokovej passacaglie, založenú na postupnom vrstvení variácií nad opakujúcou sa témou, no po odcitovaní Händlovej témy a úvodných variácií pokračuje v ich fantazijnom rozvíjaní, pri ktorom sa naplno ukazuje, že sám bol husľovým virtuózom.

Meno francúzskeho akordeonistu a skladateľa Richarda Galliana nie je slovenskému publiku neznáme. V Bratislave koncertoval už viackrát, naposledy v decembri 2019 spoločne so zoskupením Janoska Ensemble. Hoci Galliano hral na akordeóne od raného detstva, svoju dráhu profesionálneho hudobníka začal na konzervatóriu v Nice štúdiom hry na pozaune. Už v tom čase ho ale lákalo aj komponovanie a po presťahovaní sa do Paríža v roku 1975 začal ako akordeonista veľmi intenzívne spolupracovať so spevákom Claudom Nougarom, s ktorým ho spojilo celoživotné priateľstvo. Práve jemu venoval aj svoju skladbu Tango pour Claude.

Slovenský skladateľ Ilja Zeljenka, významný predstaviteľ avantgardnej skladateľskej generácie 60. rokov, zvykne bývať označovaný aj prívlastkom „homo ludens“ – človek hravý. Jedným z charakteristických hravých prvkov jeho tvorby je aj osobitná záľuba v hre s rytmom, ktorá sa často prejavuje aj v nie celkom typickej požiadavke, aby speváci či hráči počas hry zároveň v skladbe obsluhovali aj rozličné bicie nástroje. Celkom naplno však Zeljenka svoju vášeň pre perkusie rozvinul v skladbách, kde sa bicie nástroje stávajú dominantnými. Takým je napríklad jeho Concertino pre bicie nástroje a sláčikový orchester, ale tiež skladba Afro-Dita pre bicie nástroje sólo. Vznikla v roku 1997 a po prvýkrát zaznela v roku 1998 na festivale Forfest v Kroměříž v podaní americkej perkusionistky Amy Lynn Barber. Cez ňu sa dostala aj k slovenskému hudobníkovi Petrovi Kosorínovi, ktorý v roku 2001 zrealizoval jej slovenskú premiéru.

Meditácia z opery Thaïs Julesa Masseneta patrí k obľúbeným repertoárovým doplnkom každého huslistu. V samotnej opere je umiestnená ako symfonické intermezzo, ktoré je akoby zastavením a zamyslením sa nad predchádzajúcim dejom, ale zároveň i predzvesťou toho, čo sa stane ďalej: kurtizána Venušinho chrámu Thaïs premýľa, či prijme ponuku mnícha Athanaëla a rozhodne sa nasledovať ho do púšte. Farebný sprievod romantického orchestra na dnešnom koncerte nahradí mäkký zvuk vibrafónu a marimby v spracovaní Kirila Stoyanova.

Ladislav Burlas, jeden z najstarších žijúcich slovenských skladateľov, muzikológov a pedagógov, mal už od detstva veľmi blízko k husliam – hral na nich od svojich 7 rokov. Je zaujímavé, že veľmi intenzívny záujem o tvorbu pre tento nástroj sústredil do jedného desaťročia na prelome 60. a 70. rokov. Jeho príklon ku komorným sláčikovým kompozíciám súvisel s jeho skladateľským dozrievaním a odpútavaním sa od vplyvu jeho pedagóga Alexandra Moyzesa a jeho symfonického folklorizmu. Ladislav Burlas tomto období vytvoril až štyri skladby pre sólové husle (Sonatínu, Koncertnú sonátu, Kadenciu a Sonátu), ale tiež svoju legendárnu skladbu Planctus pre sláčikový orchester a trojicu sláčikových kvartet, venovaných popredným osobnostiam európskej hudby (B. Bartókovi, S. Prokofievovi a D. Šostakovičovi). Kadencia pre sólové husle vznikla v roku 1974 a je podobne ako iné skladby z tohto obdobia dokladom o autorovej dôvernej znalosti technických možností husľovej hry.

Petar Hristoskov bol významným bulharským skladateľom, huslistom a hudobným pedagógom. Po absolvovaní Štátnej hudobnej akadémie v Sofii pokračoval v štúdiu v Berlíne u Gustava Havemanna, po návrate pôsobil ako koncertný majster Sofijskej filharmónie, venoval sa sólovej kariére a tiež komponovaniu. Ako svoj prvý oficiálny skladateľský opus predstavil sériu 12 capriccií pre sólové husle, op. 1. Na dnešnom koncerte si vypočujeme jednu časť tohto cyklu – Malú toccatu, kde sa k husliam pridá aj tradičný bulharský nástroj tupan.

Najznámejší predstaviteľ a tvorca argentínskeho tanga Astor Piazzolla napísal svoju jedinú operu María de Buenos Aires v roku 1968 – v období, keď bola jeho rodná krajina zmietaná Argentínskou revolúciou. Opera (resp. podľa originálneho označenia operita – malá opera) s libretom Horacia Ferrera podáva surrealisticky ladený príbeh ženy ľahkých mravov, ktorá vo svojom živote žila len pre dve veci: pre lásku a pre tango. Jej duša po smrti putuje do pekla, ktorým je podzemie samotného mesta Buenos Aires, aby napokon porodila dcéru Maríu a život jej samotnej sa tak mohol začať odznova. V piesni Yo soy María z 1. dejstva opery sa hlavná postava predstavuje slovami: „Som María z Buenos Aires. Som moje mesto. María – tango. María – periféria mesta. María – noc. María – osudná vášeň. María lásky z Buenos Aires – to som ja...“

Juraj Bubnáš