Nielsen / Elgar / JanáčekNielsen / Elgar / Janáček

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Malá suita pre sláčikový orchester, op. 1 Carla Nielsena predstavuje šťavnaté plody jeho mladíckeho temperamentu. Prvý opus dánskeho skladateľa a dirigenta vzbudil v kodanskej hale Tivoli zaslúžený ohlas hneď na premiére 8. septembra 1888. „Mladý muž evidentne disponuje hudobným duchom v tom, čo nám chce povedať. A to, čo nám povedal v sobotu, bolo prezentované v krásnej, výstižnej podobe, skromne a pútavo, vynikajúcim rukopisom a príťažlivou sýtosťou zvuku, ktorá odkrýva vynikajúci zmysel pre strunové nástroje...“ Nielsen na Kráľovskom dánskom konzervatóriu pôvodne študoval hru na husliach; povedľa interpretačných skúseností sa však hudobnícky záber jeho záujmov rozširoval na hru na viole, dirigovanie a kompozíciu. Na premiére Malej suity sedel v orchestri za husľovým pultom; neskôr spomínal, že napriek pochopiteľným očakávaniam a nádejam on sám nečakal až taký frenetický aplauz publika. Niekoľkokrát bol vyvolaný späť na pódium; druhú časť musel školský orchester pre veľký záujem opakovať ako prídavok. Nielsen v ten deň prežíval zrod svojej veľmi úspešnej skladateľskej kariéry. Malá suita je nenápadným, poetickým prielomom v tvorbe významného symfonika prelomu 19. a 20. storočia. K hudbe inklinoval už v útlom detstve. Nemajetní rodičia sa síce aktívne hudbou nezaoberali, mali však nesporný hudobný talent. Otec si privyrábal drevorubačskými prácami a malý Carl ho občas sprevádzal. Sám neskôr spomínal, že počul hudbu aj vo zvuku drevorubačskej píly svojho otca. Po večeroch potom improvizoval a zhmotňoval nevšedné zvukové dojmy do sugestívnych pôvabných skladbičiek. Už ako skúsenejší autor spozoroval počas dovolenkovej návštevy istého baru expresívne charakteristické maľby na stenách, čo viedlo k vzniku Druhej symfónie „Štyri temperamenty“. Tretia symfónia „Sinfonia espansiva“ vznikla na podnet kvílivého zvuku kolies kodanskej električky. Hudba teda pulzovala Carlovi Nielsenovi v krvi. Malá suita je prvým hmatateľnejším dôkazom nevšedného talentu. Dielo nadväzuje na obdobné diela Nielsenových predchodcov Griega, Dvořáka, Čajkovského. Nielsen okrem rešpektu k vzorom už v tomto mladíckom opuse 22-ročného tovariša prezentuje enormne vyvinutý zmysel pre architektúru, pre koncipovanie línií a ich vzájomnej súhry. Malá suita je na jednej strane zvukovo dráždivá a emočne sebestačná, je však aj pevne zomknutá a obdivuhodne koncepčná. Malá suita ponúka ešte „romantický“ emočný svet; asketický trojčasťový skelet však nadväzuje skôr na starú barokovú sonátu.

Na suity a serenády významných autorov 19. storočia a na sonátové skvosty barokových majstrov v roku 1892 efektne nadviazal aj Sir Edward Elgar svojou Serenádou pre sláčikový orchester e mol, op. 20. Opusové číslo dvadsať síce naznačuje, že Elgar už bol v čase vzniku diela pomerne ostrieľaným tvorcom; v zásade je však Serenáda prvým Elgarovým reprezentatívnejším titulom. Podľa najnovších výskumov však ide o dôkladnú revíziu jedného zo skorších titulov, zaradených do kolekcie Ratolesti mladosti. Elgar bol povestný chorobnou nedôverou voči vlastným skladateľským schopnostiam. Jedine vďaka svojej milujúcej manželke Caroline Alice sa v budúcnosti odhodlával k tvorbe. Všetky náležitosti súvisiace s manažovaním uvedenia Elgarových opusov ležali na bedrách duchovne veľmi silnej a oddanej ženy. Aj Serenáda e mol, dedikovaná významnému anglickému strojcovi organov Edwardovi W. Whinfieldovi, vznikla pravdepodobne ako jeden z prejavov lásky a vďaky na adresu jeho „najkrajšej múzy“. Elgar prejavoval rozpaky aj pri uvedení vynikajúcej Serenády; najskôr dielo ponúkol amatérskemu dámskemu orchestru vo Worcestri. Akoby si chcel na nestráženej pôde sám overiť kvality svojho produktu. Až po štyroch rokoch, teda v roku 1896, skladbu oficiálne uviedol v belgických Antwerpách. Stretol sa tam s nadšením zo strany publika i opatrných odborníkov a až v tom okamihu uznal kvality Serenády. On sám považoval tento opus za počiatok svojej skutočnej profesionálnej kariéry. Opojná hudba Serenády mu dáva jednoznačne za pravdu... Emočná hĺbka a senzitivita neskoršieho autora slávnych Variácií Enigma, op. 36 je už v Serenáde „enigmaticky“ a asketicky zakódovaná do archaickej anglikánskej hudobnej morfológie. Elgar ostáva stáť pevnou mysľou na Ostrovoch, vysiela však signály smerom ku stáročnej kontinentálnej tradícii. Lahodný „kokteil“ dvoch kultúr vysoko oceňoval napríklad aj inak rezervovaný Richard Strauss; ten zabezpečil Elgarovi pozíciu v náročnom stredoeurópskom teritóriu.

Experiment a vzdor voči chudorľavým normám a kritériám umeleckej tvorby sa na prahu 20. storočia stali záväznými cieľmi aj pre neskrotného „divocha“ Leoša Janáčka. Pochádzal z malebného Valašska, teda z regiónu, kde to doslova kypí etnickými inšpiráciami; svojská architektúra, bohaté remeselnícke tradície a sugestívna hudba si podmania aj súčasného človeka. V Janáčkovom čase však ešte neboli atakované kalom dnešných dní, v ktorých triumfuje ignorantstvo a dešpekt voči týmto hodnotám ducha. Je preto pochopiteľné, že Janáček sa v čase, kedy Európu sužovala všeobecná kríza, spoľahol práve na odveké a večné zdroje tvorivosti. Jeho postoj k folklóru a k hovorovej reči vidiečanov bol doslova vášnivý a maximálne zainteresovaný. Sám o tom písal v nadšených listoch priateľom: „Zaoberám sa štúdiom národnej piesne a národného tanca. Vzhľadom na to, že zo zbierok národných piesní možno vyčítať štýlové pravidlá, ktorými by sa mohla riadiť aj skladba umelá, ak si chce zachovať ráz ľudovej hudby českej, môžeme poznávaním národných tancov očakávať obrodenie našej hudby takisto po stránke harmonickej, tóninovej a obzvlášť formovej“. V inom z listov Janáček písal: „Objavil som čosi nové v ľudovej hudbe, celkom svojrázne. Hodil by sa na to najlepšie názov ,nokturnoʻ. Sú to zvláštne ľudové spevy viachlasé, ľudom zaujímavo harmonizované. Na svojich potulkách krajom som ich zachytil v kraji ľudopiscom ešte neprebádanom. Nemôžem o nich hovoriť, aby som sa nerozochvel! V podvečer, po západe slnka, vychádzajú dievčatá na humná, tá najlepším hlasom obdarená predspevuje, stojac pred všetkými. Predspieva a ostatní vpadávajú, držiac sa rukami pevne pohromade, originálnym spevom, ktorý sa tiahne ponad vrcholy hôr, padá v údolia a zaniká v diaľke za vodou v tmavých lesoch...“. Janáček otvorene hovoril o tom, že ľudový prvok nezohráva rozhodujúcu úlohu výlučne vo folkloristicky zameraných dielach, ale že aj vo vysoko sofistikovaných cieľoch uvoľňuje hudobníkom ducha, myseľ aj ruky. Janáčkove vrcholné symfonické, scénické a komorné opusy aj preto sršia nezdolateľnou energiou a výbušnosťou. Jeho nenapodobiteľná hudobná poetika postupne fascinovala celý svet a Janáček sa popri Smetanovi a Dvořákovi ako inšpiratívny autor zaradil do celosvetovej siene slávy. Suita pre sláčikový orchester, JW VI/2 (1877) stojí na počiatku tejto cesty. 23-ročný Janáček dielo skomponoval ešte pod vplyvom Dvořákovho štýlu. Šesťdielna Suita obsahuje navzájom veľmi kontrastné časti – v niektorých dominuje živelný rytmus, energia, iné nás opantajú vrúcnou lyrikou a emočnou hĺbkou. I keď v tomto diele možno ešte nepočujeme „typického“ Janáčka, je Suita očarujúcim opusom, ktorý obsahuje náznaky skladateľovho budúceho originálneho kompozičného jazyka.

Igor Javorský