Otvárací koncert 72. sezóny Slovenskej filharmónieSlovak Philharmonic 72nd Season Opening Concert

[ Autor textu: Ivan Marton ]

Príhovor nového šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Daniela Raiskina

„Je to už viac ako desať rokov, čo som mal tú česť po prvýkrát spolupracovať s orchestrom Slovenská filharmónia. Cítim sa poctený, že naša pokračujúca spolupráca prerástla do blízkeho umeleckého a ľudského vzťahu, a veľmi sa teším na začiatok môjho pôsobenia na pozícii šéfdirigenta Slovenskej filharmónie.

Koronakríza navždy zmenila život, ako sme ho poznali. V myšlienkach som s tými, ktorí stratili svojich milovaných blízkych v boji s touto hroznou chorobou alebo s ňou ešte stále bojujú. Napriek všetkému, čo sa momentálne deje na Slovensku a vo svete, verím, že kľúčovou súčasťou zodpovednosti nás umelcov je rozvíjať a zdieľať náš talent na vzbudenie nádeje a pozdvihnutie ducha, aby ľudia vedeli, že môžu čeliť zajtrajšku. Z tohto dôvodu sa veľmi teším na otvárací koncert 72. koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie, ktorý bude odvysielaný online, bez prítomnosti publika.

Náš program sa bude skladať z hudby Josepha Haydna a Johannesa Brahmsa – ich symfónie sú skutočnými piliermi orchestrálnej hudby a dávajú našim vynikajúcim hudobníkom mnoho príležitostí skutočne zažiariť. Tiež vzdáme hold jednému z popredných slovenských skladateľov Eugenovi Suchoňovi, ktorého Malú suitu s passacagliou považujem za osobitne príťažlivú.

Úprimne sa teším na tú chvíľu, keď budeme schopní opätovne privítať naše obecenstvo v koncertnej sieni a keď si obecenstvo bude môcť vychutnať čaro živého koncertu. Kým sa tak stane, budeme – slovami legendárneho Leonarda Bernsteina – hrať hudbu intenzívnejšie, krajšie a oddanejšie ako kedykoľvek predtým.“

Joseph Haydn bol v časoch svojej dlhoročnej služby u kniežaťa Nikolausa Esterházyho (pôsobil na jeho zámku v rokoch 1761–1790) mimoriadne plodným autorom. Pracovné povinnosti mu ukladali každý týždeň skomponovať nové dielo. V služobníckej livreji prichádzal do panovníkovej pracovne prevziať si príslušné rozkazy ohľadom prípravy hudobných podujatí: raz skomponovať omšu, raz operu, inokedy zasa pripraviť skladbu pre komorné obsadenie či serenádu, alebo hoci divertimento, najčastejšie však symfónie – tých skladateľ napísal počas svojej služby niekoľko desiatok. Skladby sa pod Haydnovou taktovkou uvádzali v rôznych kniežacích lokalitách: najčastejšie na zámku v Eisenstadte, ale aj vo Viedni, v kaštieli v neďalekom rakúskom Kittsee, ba aj v Grassalkovichovom či Esterházyho (dnešná Univerzitná knižnica) paláci v Prešporku. Napriek podriadenému postaveniu sa skladateľ na zámku v Esterháze cítil dobre a nikdy sa nesťažoval, o čom svedčia aj riadky, ktoré po presídlení do Viedne v roku 1790 napísal priateľovi Griesingerovi: „Kniežaťu sa moje skladby vždy páčili. Ako kapelník som mal úplnú voľnosť, mohol som experimentovať, skúmať možnosti nachádzania či oslabovania hudobných efektov, ktoré som mohol meniť či dopĺňať podľa ľubovôle.“

Symfónia č. 41 C dur, Hob. I:41 je z rodu tzv. „slávnostných“ symfónií, ktorých je v Haydnovej tvorbe viacero. Skladateľ ju napísal v roku 1769 pôvodne bez trúbok a tympanov, no v nasledujúcom roku, keď sa na zámku v Kittsee na pozvanie kniežaťa zišla takmer celá honorácia rakúskeho cisárstva a symfóniu pri tejto príležitosti mienili uviesť, pridal do partitúry ďalšie nástroje. Prvá časť, Allegro con spirito, má svižné trojštvrťové metrum, druhej časti dominuje sólová flauta, menuet si zachováva charakter francúzskeho dvorného tanca. Dielo završuje rýchle a dynamické Presto v podobe „moto perpetuo“.

Medzi vrcholné osobnosti slovenskej hudobnej moderny, ktoré v tridsiatych rokoch minulého storočia kládli základy našej mladej hudobnej kultúry, patril nesporne aj Eugen Suchoň, pezinský rodák, tvorca prvej národnej opery a novátorský budovateľ národných umeleckých tradícií. Skladateľova originálna tvorba, jeho invenčná a nenapodobiteľná práca s hudobnými prvkami, jeho silná kompozičná výpoveď sú už desaťročia trvalou a neodmysliteľnou súčasťou domáceho kultúrneho dedičstva. Diela ako Baladická suita, Metamorfózy, Žalm zeme podkarpatskej či Symfonická fantázia na BACH patria do zlatého fondu našej orchestrálnej hudby. Suchoň prišiel do styku s hudbou už v ranej mladosti. V rokoch 1923–1929 študoval na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii klavírnu hru a neskôr aj kompozíciu v triede Frica Kafendu. Po absolutóriu pokračoval začiatkom 30-tych rokov v štúdiu kompozície, tak ako väčšina jeho slovenských rovesníkov, v Majstrovskej triede pražského konzervatória u českého majstra Vítězslava Nováka. A práve v tomto študijnom období vznikla Suchoňova malebná Malá suita s passacagliou, op. 3 pre klavír, skladba, ktorá výrazne predznamenáva baladický štýlotvorný naratív autorovho vrcholného kompozičného obdobia. Je známe, že v Novákovej triede musel každý študent povinne skomponovať formový útvar tzv. passacagliu, aby si osvojil variačnú techniku nad nemennou, ostinátne zaznievajúcou basovou témou. Pod priamym Novákovým dohľadom tak v roku 1931 vzniklo pôvabné päťčasťové dielo s centrálne umiestneným variačným dielom a vystavané na báze jedinej základnej hudobnej myšlienky, ktorá prechádza rôznymi premenami, aby sa v záverečnej Reminiscencii vrátila do východiskového bodu. V ďalších študijných rokoch Suchoň z dôvodu nedostatku financií komunikoval so svojím pedagógom už iba písomne a skladby mu na posúdenie zasielal poštou. Malá suita s passacagliou si už v čase svojho vzniku získala obľubu domácich klaviristov. V šesťdesiatych rokoch autor suitu, rovnako ako rad svojich ďalších cyklických klavírnych skladieb, zinštrumentoval pre symfonický orchester a touto podobou jej zabezpečil ďalšie interpretačné uplatnenie.

Na rozdiel od prevažnej väčšiny hudobných tvorcov Johannes Brahms dlho váhal, kým sa rozhodol skomponovať svoju prvú symfóniu. Nie že by nebol na vznik tohto závažného žánru náležite pripravený: jeho priatelia i oddaní priaznivci boli o skladateľovej zrelosti už dávno presvedčení a stále ho nabádali, aby už konečne napísal klasický symfonický cyklus. V tomto zmysle písal aj Brahmsov mentor Robert Schumann v liste z januára 1854 huslistovi J. Joachimovi: „Čo je s Johannesom ? Je u Vás? Vzlietol už do výšky či poletuje len tak nad kvietkami? Ešte nerozozvučal tympany a bubny? Mal by mať vždy na pamäti začiatky Beethovenových symfónií. Najdôležitejší je úvod: ak sa raz začne, príde to ostatné samo od seba…“ Brahms sa však díval na vec trochu inak ako jeho starší druh a učiteľ: stále mal pred očami veľký, priam nedosiahnuteľný vzor beethovenovského symfonizmu, ktorý bol preňho ideálom najvyššej dokonalosti a kompozičného majstrovstva. Ešte začiatkom 70-tych rokov sa zveroval dirigentovi Hermannovi Levimu: „Nikdy sa mi nepodarí napísať symfóniu! Nedokážeš si predstaviť, akú odvahu si vyžaduje toto rozhodnutie, keď máš stále v pätách gigantove kroky!“ Muselo teda uplynúť ešte veľa rokov, kým Brahmsova symfónia ako kompletný útvar uzrela svetlo sveta. Spočiatku totiž 29-ročný autor skomponoval iba prvú časť diela (bez úvodu) a až v roku 1874, po veľkom úspechu orchestrálnych Variácií na Haydnovu tému, sa rozhodol doplniť ho na uzavretý cyklus. V septembri 1876 bol už rukopis symfónie hotový, ale skladateľ s dielom stále nebol spokojný; do posledných chvíľ pred uvedením robil do diela zásahy, viac ako kedykoľvek predtým akceptoval kritické výhrady priateľov. Napokon 4. novembra 1876 sa pod taktovkou Otta Dessoffa uskutočnila dlho očakávaná premiéra. Skutočnou udalosťou sa však stalo až autorské naštudovanie symfónie v Lipsku, na ktoré sa zišli takmer všetci Brahmsovi priatelia. Eduard Hanslick napísal velebiacu recenziu, nadšený Hans von Bülow nazval dielo 10. Beethovenovou symfóniou.

Svojou 1. symfóniou c mol, op. 68 Brahms naozaj dokázal, že verne pochopil Beethovenove umelecké zámery i jeho „symfonický testament“. Osvojil si sústredený kompozičný prejav svojho veľkého predchodcu, jeho železnú logiku i dokonalosť vo vypracovaní každého detailu, monumentalitu i hlboký citový ponor a rozšíril to všetko o romantické výrazové prvky. Už prvá časť, Un poco sostenuto – Allegro, dáva tušiť blízkosť Beethovenovho ducha; jej nálada je pochmúrna, hrozivá a tragická. V pomalom úvode sa nad zlovestným ostinatom dvíha expresívna téma v poltónových krokoch: jej chromatický vzostup tvorí motto celého diela. I vzrušený dramatizmus nasledujúceho allegra má beethovenovskú naliehavosť a tvrdosť. Sme tu svedkami titanského symfonického zápasu, ktorého priebeh neveští nič dobré: konflikt sa nebezpečne prehlbuje, naberá na intenzite, v závere nerovného boja prevláda pocit úzkosti a napätého očakávania. Po prehrmenej búrke poskytuje stíšená dynamická hladina vnútorných častí poslucháčovi útechu a vyrovnanie. Ich snivá, melancholická lyrika, nadväzujúca na jemný poetický svet Schumannovej a Schubertovej hudby, vnáša do diela prvok stability, pokoja, ba miestami i pôvabne pritlmeného humoru (trio 3. časti). Finále je jednou z najmohutnejších symfonických častí hudobnej literatúry. Znova sa vracia pochmúrna nálada z úvodu diela, po chvíli ju však vystrieda vášnivá téma lesného rohu, ktorú vzápätí rovnako vzrušene zopakuje flauta (traduje sa, že to mal byť pozdrav Kláre Schumannovej, tajnej a nenaplnenej Brahmsovej láske). Po nej nasleduje slávnostný, hymnický spev sláčikových nástrojov, melodicky nie náhodou spríbuznený s nápevom Ódy na radosť z Beethovenovej 9. symfónie. Jeho majestátne symfonické jubilózo ovládne postupne celý hudobný priestor a neohrozene napreduje k víťaznému záveru; je svedectvom definitívneho prekonania skladateľových útrap a nadobudnutia novej životnej istoty.

Ivan Marton