Koncert pri príležitosti 75. výročia skončenia 2. svetovej vojny75th Commemoration Concert of the End of World War II

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

„Ťažko nájsť skladateľa, ktorého hudba by lepšie obstála v čase, než je Beethoven. Som presvedčený, že jeho dielo je rovnako aktuálne dnes, ako bolo pred 200, 150 či 100 rokmi. Možno je v týchto dňoch ešte aktuálnejšie, než tomu bolo nedávno... Beethoven vo svojich symfóniách dostal reflexiu pocitov a emócií v hudbe, ako aj víziu umeleckej zodpovednosti, humanizmu, idealizmu a ľudskej odvahy, na úplne novú úroveň. Jeho dielo je predchnuté ideami odkazujúcimi na epochu osvietenstva. Sila Beethovenovej hudby tkvie v schopnosti pripomenúť poslucháčom základné otázky spojené s právom na dôstojnosť, spravodlivosť, slobodu, rovnosť a sebaurčenie. Všetky tieto univerzálne myšlienky hrajú dôležitú úlohu v dialógu kultúr,“ hovorí o význame hudby Ludwiga van Beethovena (1770 – 1827) nastupujúci šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin. Jeho slová o univerzálnych ideách Beethovenovej hudby možno vztiahnuť aj na scénickú hudbu ku Goetheho hre Egmont, ktorá bola skomponovaná na objednávku viedenského dvorského divadla na prelome rokov 1809/1810 a predstavuje posledné dramatické dielo skladateľovho stredného obdobia. Divadelná hra slávneho nemeckého básnika a dramatika z roku 1786 bola v čase vzniku Beethovenovej kompozície klasickým dielom s témou politického oslobodenia. Hlavným hrdinom je gróf Egmont, ktorý vedie v 16. storočí povstanie Flámov proti krutovláde španielskych Habsburgovcov. Po zajatí Egmonta sa ho jeho milá Clärchen usiluje oslobodiť. Keď jej snaženie ostáva bez úspechu, otrávi sa. Egmont si vo väzení predstavuje slobodu ako imaginárnu ženu s podobou Clärchen, ktorá mu odovzdáva vavrínový veniec. Na popravu tak odchádza s vedomím, že obeta, ktorú prináša, raz umožní slobode zvíťaziť.

Beethoven najskôr zvažoval skomponovanie predohry v „osudovej tónine“ c mol, čím by sa skladba dostala do blízkosti 5. symfónie alebo Coriolana. Dielo napokon vychádza z tragickej tóniny f mol, aby skončilo apoteózou slobody v jasavom F dur. Podľa beethovenovského špecialistu Lewisa Lockwooda možno v Egmontovi, rovnako ako v Coriolanovi, nájsť priamy vzťah medzi témami a dejom drámy: pomalá introdukcia sa dá chápať ako vyjadrenie atmosféry španielskeho útlaku, Allegro zobrazuje narastanie nepokoja a vzburu, kóda odkazuje na Egmontovo zajatie a smrť, po ktorých prichádza víťazstvo v podobe veľkolepej gradácie z pianissima do fortissima.

V jednom z listov Dmitrija Šostakoviča priateľovi Isaacovi Glikmanovi z roku 1960 možno nájsť nasledujúce riadky: „Husľový koncert M. S. Veinberga vo vynikajúcej interpretácii komunistického huslistu Leonida Kogana na mňa hlboko zapôsobil a ja zvyknem vážiť slová.“ Poľsko-ruský skladateľ Mieczyslaw Weinberg (1919 – 1996) sa narodil v rodine hudobníka a skladateľa Židovského divadla v Kišiňove v Moldavsku, ktorá hľadala útočisko pred protižidovskými pogromami v Poľsku. Pred vpádom Nemcov do Poľska a útekom do Sovietskeho zväzu sa Weinberg vo Varšave venoval klavírnej hre, no na konzervatóriu v Minsku začal študovať aj kompozíciu u Vasilija Zolotareva. Po vstupe Sovietskeho zväzu do vojny bol v roku 1941 nútený opustiť Minsk a odísť do Taškentu v Uzbekistane, kde sa zamestnal v opere a stretol svoju budúcu manželku. O tri roky neskôr jeho Prvá symfónia zaujala Šostakoviča natoľko, že sa osobne zasadil o to, aby sa Weinberg mohol presťahovať do Moskvy, kde potom strávil zvyšok života. Podobne Šostakovič intervenoval aj v roku 1953, keď bol Weinberg na niekoľko mesiacov uväznený ako „nepriateľ ľudu“.

„Weinbergovo meno nie je stále také známe ako mená Šostakoviča, Prokofieva alebo Chačaturiana, no rovnako ako oni si dokázal vytvoriť vlastný hudobný jazyk. Skúsený poslucháč ho rozozná rovnako ako Šostakovičov či Prokofievov. Weinbergovo dielo zažíva právom renesanciu a som si istý, že nebude trvať dlho a ľudia výnimočnosť jeho hudby skutočne docenia. Hoci tento skladateľ prežil najväčšiu časť svojho života v Sovietskom zväze – po jeho rozpade v Rusku, bol poľsko-židovského pôvodu, čo malo vplyv na jeho tvorbu. Podobne ako jeho priateľ Dmitrij Šostakovič, Weinberg zanechal pravdivý a bolestný obraz 20. storočia, jedného z najtragickejších období v dejinách ľudstva,“ hovorí o význame Weinbergovej hudby a o jeho kompozičných vplyvoch (medzi ktoré patrili aj Mahler, Bartók a Šostakovič) Daniel Raiskin. Vojna, totalitné režimy a antisemitizmus zanechali stopy aj vo Weinbergovom živote. Členov skladateľovej rodiny pripravili o život nacisti v Poľsku; skladateľovho svokra, známeho židovského herca Solomona Michoelsa, zavraždili v roku 1948 na Stalinov príkaz. V rovnakom období sa Weinberg samotný stal viackrát obeťou ideologicky či rasovo motivovaného prenasledovania zo strany komunistického režimu. Napriek životu v „jednom z najtragickejších období v dejinách ľudstva“ Weinberg po sebe zanechal 19 symfónií, 17 sláčikových kvartet, balety, operné diela a viacero koncertov. Medzi nich patrí i Koncert pre husle a orchester g mol, op. 67 z roku 1959, ktorý tak oslovil Šostakoviča. (Nahrávku tohto diela z roku 1960 s Leonidom Koganom a Moskovskou filharmóniou pod taktovkou Kirilla Kondrašina možno ľahko dohľadať.) Prvá časť (Allegro molto) zaujme neustávajúcou rytmickou energiou a takmer nepretržitou prítomnosťou sólového nástroja. Hudba sa stáva kontemplatívnejšou v 2. časti (Allegretto), no najmä v snovom, takmer romanticky pôsobiacom Adagiu, ktoré predstavuje emocionálne centrum diela. Koncert sa končí pochodom (Allegro risoluto), v ktorom počuť vplyv ľudovej hudby, ozveny motívov z prvej časti a drobné výpožičky z Mozartovej Symfónie g mol, KV 183.

Ak v Beethovenových dielach, ktoré znejú na dnešnom koncerte, je prítomný triumf nádeje, energiu Weinbergovho diela, svet pokrivených zrkadiel, pripomínajúci jeho priateľa Šostakoviča, ktorý mal podobnú životnú skúsenosť, možno označiť za triumf vzdoru. Hudba môže byť rovnako únikom pred svetom, protestom voči nemu i jeho reflexiou. „Pri všetkom, čo sa vo svete okolo nás deje, som úprimne presvedčený, že neodmysliteľnou súčasťou našej zodpovednosti ako umelcov je dať k dispozícii náš talent na to, aby sme ľudí povzbudzovali a dávali im nádej, že dokážu čeliť zajtrajšku. Žijeme v spoločnosti, kde sme každý deň zahltení informáciami o katastrofách a násilí vo svete, ktoré ukazujú, čo dokáže ľudský druh spôsobiť. Takže vždy, keď mi nie je ľahko, spomeniem si na slová Leonarda Bernsteina: ‚... toto bude našou odpoveďou na násilie: hrať hudbu ešte intenzívnejšie, ešte krajšie, ešte oddanejšie než kedykoľvek predtým,‘“ hovorí Daniel Raiskin ku koncertom venovaným 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny.

Andrej Šuba

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Keď v septembri roku 1977 vyrazili na medziplanetárnu misiu americké sondy Voyager 1 a 2, viezli so sebou pre prípad stretnutia s mimozemskými civilizáciami aj Beethovenovu hudbu: okrem Kavatíny zo Sláčikového kvarteta č. 13 B dur, op. 130, to bola aj prvá časť Symfónie č. 5 c mol Osudovej, op. 67.

„Zakaždým, keď otvorím partitúru, snažím sa dospieť k pocitu opätovného objavovania tejto fenomenálnej kompozície. Tak, ako často pri majstrovských dielach, ani Piata symfónia nikdy nesklame a vždy prekvapí. Preto je jej interpretácia zakaždým nová. Navyše orchestre a hudobníci, ktorí dielo hrajú, sú ľudské bytosti s vlastnými emóciami, kultúrnym zázemím, tradíciami a jazykom. To isté platí o poslucháčoch: Bratislava leží neďaleko Viedne, no publikum v Redute počúva Beethovenovu Piatu symfóniu určite inak než v Chicago Symphony Hall, v Čajkovského sále v Moskve alebo v Suntory Hall v Tokiu,“ hovorí Daniel Raiskin o diele, ktoré patrí medzi najpopulárnejšie skladby v dejinách (nielen) klasickej hudby.

Práca od prvých skíc po premiéru Piatej symfónie v Theater an der Wien v decembri roku 1808 Beethovenovi trvala štyri roky. Dramatické dielo vznikalo v susedstve Šiestej symfónie – Pastorálnej a spolu vytvárajú navzájom sa dopĺňajúce hudobné svety. Výnimočnosť Piatej symfónie bola takmer okamžite zrejmá už Beethovenovým súčasníkom. Kritik Wiener allgemeine musikalische Zeitung píše v roku 1813 v súvislosti so skladbou o výbuchu geniálnej fantázie, o sile, veľkosti, hĺbke a plnosti myšlienok, o živom obraze vášní v ich rozmanitosti a následnom triumfujúcom finále. Azda najslávnejšie slová o skladateľovom diele však pochádzajú od spisovateľa a kritika E. T. A. Hoffmana (1776 – 1822), ktorý o tri roky skôr predstavuje Beethovena ako romantika, ktorého hudba „otvára tajomstvo čohosi, čo je pre nás nepredstaviteľné a nezmerné. Skrz hlbokú noc tejto krajiny prenikajú oslňujúce lúče a my si uvedomujeme gigantické tiene, ktoré v nás zatienia všetko okrem bolesti prameniacej z nekonečnej túžby. (...) Beethovenova hudba evokuje úzkosť, strach, hrôzu a bolesť a prebúdza tú nekonečnú túžbu, ktorá je esenciou romantizmu.“ Hoffman, ktorý bol tiež skladateľom a dirigentom, si všimol aj viaceré osobité postupy, ktorými Beethoven prenikavý účinok svojej hudby dosahuje: úvodný rytmický motív („klopanie“) zjednocujúci všetky časti diela, ale tiež (už z Haydnovej tvorby známe) spojenie Scherza a katarzne pôsobiaceho finále. Tragické vyznenie prvej časti symfónie (Allegro con brio) umocňuje skladateľ zámerným vyhýbaním sa durovým tóninám. Nasledujú Andante con moto, „útecha po tragédii“, v podobe dvojitých variácií v tónine As dur (opäť dedičstvom Haydna) a 3. časť, ťažiaca z výrazových kontrastov Scherza (téma v pianissime označená ako „misterioso“) a Tria s fugátom v sláčikoch. Skladba sa končí v tónine C dur, predznamenáva tak podobné riešenia v Klavírnych sonátach, op. 90 a 111 a v Deviatej symfónii. Toto finále – často zmieňovaná „cesta z temnoty do svetla“ – je vyústením, pointou a súčasne posolstvom celého diela. Podľa skladateľovho amerického životopisca Lewisa Lockwooda je zachytením atmosféry, ktorú mohol Beethoven poznať z niektorých francúzskych porevolučných skladieb, no akékoľvek vzory prekonáva. Lockwood tiež pripomína, že podobný kontrast temnoty a svetla sa nachádza aj v skladateľovej opere Fidelio, kde temnotu Florestanovho väzenia ožiari jas denného svetla (C dur), hudba jeho oslobodenia Leonorou.

Sondy Voyager 1 a 2 sú stále na ceste vesmírom, zatiaľ, zdá sa, bez kontaktu, no už v roku 1979 opísal americký spisovateľ Douglas Adams možné stretnutie mimozemšťanov s hudbou Piatej symfónie v sci-fi románe Stopárov sprievodca galaxiou v scéne, kedy sa dvaja hlavní hrdinovia po zničení planéty Zem snažia zmienkou o umení predísť svojmu vyhodeniu z vesmírnej lode: „,Počkaj ešte moment,‘ nedal sa Ford, ,ešte ti musím porozprávať o hudbe, umení a kope ďalších vecí, o ktorých nič nevieš‘. (...) Medzičasom dospeli k prechodovej komore – veľkej oceľovej rúre s masívnymi dverami. Strážnik plesol po ovládaní a dvere sa hladko odsunuli. ,Ale vďaka za záujem,‘ povedal. ,Zatiaľ dovi.‘ Hodil Forda s Arthurom do malej komory na konci rúry. Arthur dopadol na chrbát, lapajúc po dychu. Ford sa zvrtol a s márnym gestom sa plecom pokúšal zastaviť zatvárajúce sa dvere. ,Ale, počuj,‘ kričal za strážnikom, ,je tu celý ohromný svet, o ktorom nič nevieš... Napríklad toto!‘ Zúfalo vydoloval z pamäti jediný kultúrny artefakt, na ktorý si momentálne spomínal, a zaintonoval prvý takt Beethovenovej Piatej symfónie. ,Da da da dám! Nič to v tebe nevyvoláva?‘ ,No...,‘ odvetil Vogón, ,ani nie. Ale spomeniem to tete‘. Ak aj potom ešte niečo dodal, nemohli to počuť. Masívne dvere komory sa totiž hermeticky uzavreli a jediným zvukom v nej ostal tlmený hukot lodných motorov. (...) Ozvalo sa bzučanie motora. Tiché syčanie sa rýchlo zmenilo na ohlušujúci rachot vzduchu unikajúceho otvorenými vonkajšími dverami do temnej prázdnoty pretkanej neuveriteľne jasnými bodkami hviezd.“

Andrej Šuba