Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ AUDIO – 01:14:14 ] [ AUDIO – 01:14:14 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Markéta Štefková ]

Robert Schumann sa v mladosti dlho rozhodoval medzi poéziou a hudbou, písal básne a romány, fantazíroval na klavíri. Až vo veku 20 rokov sa definitívne rozhodol pre hudbu a klavír, ktorému venoval svoje opusy 1–23, 3 sonáty a celý rad fantazijných skladieb, etúd a pod. Tieto diela sa vyznačujú originalitou štýlu a jedinečne romantickým výrazom. Ešte v roku 1839 Schumann píše, že „piesňové kompozície ... radí za inštrumentálnu hudbu a nikdy ich nepovažoval za veľké umenie.“ Ale už o rok neskôr, keď po dlhom a náročnom boji so svojím učiteľom Friedrichom Wieckom konečne získal istotu, že si proti jeho vôli smie vziať za ženu jeho dcéru Claru, o ktorej veril že mu bola „predurčená osudom“, vytryskla z neho vokálna hudba s neuveriteľnou intenzitou. V roku 1840 vzniklo v horúčkovitom návale nadšenia 138 kompozícií určených pre spev, ktoré tvoria základ jeho piesňovej tvorby. „Ach, Clara, aká je to blaženosť, písať pre spev; dlho som ju postrádal“, zdôveruje sa. „Aké je to pre mňa ľahké, to Ti nedokážem povedať, ani aký som pritom šťastný. Väčšinou skladám postojačky alebo počas chôdze, nie pri klavíri. Je to celkom iná hudba, ktorá nevzniká prostredníctvom prstov – oveľa bezprostrednejšia a melodickejšia.“ Schumannove klavírne skladby majú s piesňou spoločnú malú, lyrikou predchnutú formu, naliehavosť poetického výrazu. Klavírna hra bola pre Schumanna väčšmi než pre ktoréhokoľvek z klasikov spevom, ponorením sa do lyrického, subjektívneho, pevnými formami nespútateľného pocitu; jeho klavírne skladby sú nasýtené melódiou, ktorá sa ďalej rozoznieva v imitáciách a zrkadlových útvaroch a ktorá je zahalená do atmosférických harmónií. Schumannove piesne je možné považovať za naplnenie čohosi, čo naznačujú jeho klavírne miniatúry; básnický prvok, ktorý je v nich taktiež obsiahnutý, volá po slove a hlase. Konfrontácia s básňou je kľúčovou záležitosťou: Schumann, ktorý bol sám takmer básnikom, sa s ňou vyrovnáva oveľa intenzívnejšie a citlivejšie než jeho predchodcovia. Skladateľ napokon dospel k presvedčeniu, že jediný naozaj významný hudobný pokrok v nemeckej hudbe po Beethovenovi bol možný len v piesni, a to z dôvodu „progresívneho básnického umenia“, novej básnickej školy, za ktorej reprezentantov považoval Friedricha Rückerta, Josepha Eichendorffa, Ludwiga Uhlanda a Heinricha Heineho. V Láske básnikovej, op. 48, cykle 16 piesní na texty z texty z Knihy piesní Heinricha Heineho, Schumann s vynikajúcou intuíciou hudobne vyjadril dvojzmyselnosť jeho poézie. Láska je chápaná ako nežné laškovanie a hry fantázie; je tu ale neustále prítomná aj nežná a zastretá poetická melanchólia, hoci sa skrýva za obrazy kvetín a vtákov, ruží, ľalií a slávikov, jarné nálady a romantické snenie. Záver cyklu patrí skladbe s názvom Staré, chmúrne piesne. Potom, ako básnik svoju lásku a bolesť pochoval v hlbinách mora, otvára sa mu jeho pravá vlasť, ríša poézie. Spev mlčí, konečné slovo patrí klavíru a jeho dlhej, pokojne-extatickej dohre, ktorá básnika sužovaného pozemskými útrapami unáša do vyššieho a šťastného duchovného sveta. Tu prehovára skladateľ Kreisleriany, tu je dosiahnutý vrcholný a cieľový bod, v ktorom cesta z ohraničenej oblasti piesňových miniatúr vyústi do nekonečného sveta absolútnej hudby.

Lyrické skladby Edvarda Griega tvorí spolu 66 autobiografických klavírnych skladieb, ktoré vyšli v desiatich zošitoch v rokoch 1867 – 1901. Už počas Griegovho života si Lyrické skladby našli cestu k širokému publiku. Skladateľovým bezprostredným východiskom boli Schumannove klavírne miniatúry, s ktorými sa dôkladne oboznámil počas svojho štúdia na Konzervatóriu v Lipsku (1858 – 1862), v tom čase najvýznamnejšej hudobnovzdelávacej inštitúcii v Európe, kde sa pestovala tradícia nemeckej hudby od čias J. S. Bacha. Zasnená melódia úvodnej Arietty, op. 12 č. 1 s otvoreným koncom priam vyzýva k vstupu do poetického sveta skladateľových najrozmanitejších zážitkov a intímnych citových rozpoložení, ale aj umeleckých štylizácií rázovitých nórskych ľudových piesní a zemitých tancov. Motýľ, op. 43 č. 1, Vtáčik, op. 43 č. 4 a Na jar, op. 43 č. 6 sú súčasťou 3. zošita Lyrických skladieb, ktorý Grieg zaslal svojmu vydavateľovi Maxovi Abrahamovi s návrhom publikovať ho ako Jarné piesne. Abraham namietal, že pod týmto názvom si bude každý predstavovať úpravy ľudových piesní a nie cyklus originálnych kompozícií pre klavír. Navrhol preto alternatívne názvy ako Jarné kvietky, Jarné lístky, Jarné obrázky, Jarné zvuky, Jarné sny, Jarné pozdravy, Jarné rozprávky atď. Že tieto kvetnaté tituly nezodpovedali Griegovým intenciám, vyplýva z jeho rýchlej odpovede: „Pokiaľ ide o op. 43, navrhujem škrtnúť všetky jarné historky a pomenovať ho jednoducho Lyrické skladbičky, 3. zošit.“ V týchto miniatúrach sa naplno prejavuje Griegova schopnosť hudobne vykresliť prírodné impresie a viditeľné javy, keď napr. vo Vtáčikovi zreteľne počuť čvirikanie, náhlivé pohybovanie krídelkami a drobné poskakovanie. Nejde však o romantickú náladovosť, ale skôr o zvukomalebné skice predznamenávajúce impresionizmus. Významnou súčasťou Lyrických skladieb sú aj výjavy o strašidelných troloch a elfoch zo sveta nórskej mytológie, ku ktorým patrí aj Pochod škriatkov, op. 54 č. 1. Sú to dielka až démonicky divé a zúrivé, zvukovo brilantné, rytmicky úderné a harmonicky drsné.

Nočná pieseň pútnika II „Nad všetkými vrcholkami je pokoj“, op. 96 č. 3, D768 (1822) je jednou zo Schubertových piesní na text Johanna Wolfganga von Goetheho. Skladateľ bol postavený pred náročnú úlohu, vyjadriť hudbou, ktorej podstatou je pohyb v čase, stav dokonalého pokoja. Vzťah medzi oboma umelcami bol ambivalentný; pokiaľ Schubert uctieval Majstra, ktorý bol od neho starší o 48 rokov a zhudobnil jeho texty v takmer 80 skladbách, tento nemal pochopenie pre Schubertovo novátorstvo. V jeseni 1828 tridsaťročný Schubert zhudobnil texty dvoch severonemeckých básnikov, Ludwiga Rellstaba a svojho vrstovníka Heinricha Heineho, ktoré chcel vydať spoločne ako piesňový cyklus. Po Schubertovej predčasnej smrti tento zámer uskutočnil vydavateľ Haslinger, ktorý doplnil jednu pieseň na text Johanna Gabriela Seidla a cyklus vydal pod názvom Labutí spev, D. 957. V piesni Pobyt, č. 5 na Rellstabov text sa v duchu archetypálneho spojenia prírodný obraz – emocionálna reflexia prítomného už v ľudových piesňach obraz nehostinnej prírody stáva zrkadlom bolesti ľudskej duše. Si mojím pokojom, op. 59 č. 3, D776 (1823) na text Friedricha Rückerta je citovo vrúcnou religióznou piesňou, ktorá je zasadená do prostej strofickej formy. Jednoduchá, postupne stúpajúca melódia je sprevádzaná zdržanlivým sprievodom klavíra. V tretej strofe však melódia dvakrát stúpa až k septime nad mohutne sa otvárajúcim priestorom v klavírnom sprievode a na vrchole je náhle prerušená generálpauzou, akoby sa silný cit chcel vymaniť z okov strohej formy; pieseň však končí v oddanej pokore. Zvukovou kulisou piesne Posolstvo lásky, č. 1 z cyklu Labutí spev opäť na Rellstabov text sú, podobne ako v Schubertovom legendárnom cykle Krásna mlynárka, D. 795, figurácie klavíra vyjadrujúce zurčanie potoka. Nad nimi sa nesie melódia speváka rojčiaceho o svojej milovanej, s ktorou basová línia klavírneho sprievodu vytvára ľúbezný dialóg.

Markéta Štefková

–––––
Bibliografický údaj: ŠTEFKOVÁ, Markéta: Text ku koncertu 30. 6. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty s publikom, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertu 30. 6. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty s publikom, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Libreto

Heinrich Heine: Dichterliebe / Básnikova láska

Im wunderschönen Monat Mai

Im wunderschönen Monat Mai,
Als alle Knospen sprangen,
Da ist in meinem Herzen
Die Liebe aufgegangen.
Im wunderschönen Monat Mai,
Als alle Vögel sangen,
Da hab’ ich ihr gestanden
Mein Sehnen und Verlangen.

Aus meinen Tränen sprießen

Aus meinen Tränen spriessen
Viel blühende Blumen hervor,
Und meine Seufzer werden
Ein Nachtigallenchor.
Und wenn du mich lieb hast, Kindchen,
Schenk’ ich dir die Blumen all’,
Und vor deinem Fenster soll klingen
Das Lied der Nachtigall.

Die Rose, die Lilie

Die Rose, die Lilie, die Taube, die Sonne,
Die liebt’ ich einst alle in Liebeswonne.
Ich lieb’ sie nicht mehr, ich liebe alleine
Die Kleine, die Feine, die Reine, die Eine;
Sie selber, aller Liebe Wonne,
Ist Rose und Lilie und Taube und Sonne.

Wenn ich in deine Augen seh'

Wenn ich in deine Augen seh’,
So schwindet all’ mein Leid und Weh’;
Doch wenn ich küsse deinen Mund,
So werd’ ich ganz und gar gesund.
Wenn ich mich lehn’ an deine Brust,
Kommt’s über mich wie Himmelslust;
Doch wenn du sprichst: ich liebe dich!
So muss ich weinen bitterlich.

Ich will meine Seele tauchen

Ich will meine Seele tauchen
In den Kelch der Lilie hinein;
Die Lilie soll klingend hauchen
Ein Lied von der Liebsten mein.
Das Lied soll schauern und beben,
Wie der Kuss von ihrem Mund,
Den sie mir einst gegeben
In wunderbar süsser Stund’.

Im Rhein, im heiligen Strome

Im Rhein, im heiligen Strome,
Da spiegelt sich in den Well’n
Mit seinem grossen Dome,
Das grosse, heilige Köln.
Im Dom da steht ein Bildnis,
Auf gold’nem Leder gemalt;
In meines Lebens Wildnis
Hat’s freundlich hineingestrahlt.
Es schweben Blumen und Eng’lein
Um unsre liebe Frau;
Die Augen, die Lippen, die Wäng’lein,
Die gleichen der Liebsten genau.

Ich grolle nicht

Ich grolle nicht, und wenn das Herz auch bricht,
Ewig verlor’nes Lieb! ich grolle nicht.
Wie du auch strahlst in Diamantenpracht,
Es fällt kein Strahl in deines Herzens Nacht.
Das weiss ich längst. Ich sah dich ja im Traume,
Und sah die Nacht in deines Herzens Raume,
Und sah die Schlang’, die dir am Herzen frisst,
Ich sah, mein Lieb, wie sehr du elend bist.
Ich grolle nicht.

Und wüßten's die Blumen, die kleinen

Und wüssten’s die Blumen, die kleinen,
Wie tief verwundet mein Herz,
Sie würden mit mir weinen,
Zu heilen meinen Schmerz.
Und wüssten’s die Nachtigallen,
Wie ich so traurig und krank,
Sie liessen fröhlich erschallen
Erquickenden Gesang.
Und wüssten sie mein Wehe,
Die goldenen Sternelein,
Sie kämen aus ihrer Höhe,
Und sprächen Trost mir ein.
Sie alle können’s nicht wissen,
Nur eine kennt meinen Schmerz:
Sie hat ja selbst zerrissen,
Zerrissen mir das Herz.

Das ist ein Flöten und Geigen

Das ist ein Flöten und Geigen,
Trompeten schmettern darein;
Da tanzt wohl den Hochzeitsreigen
Die Herzallerliebste mein.
Das ist ein Klingen und Dröhnen,
Ein Pauken und ein Schalmei’n;
Dazwischen schluchzen und stöhnen
Die lieblichen Engelein.

Hör' ich das Liedchen klingen

Hör’ ich das Liedchen klingen,
Das einst die Liebste sang,
So will mir die Brust zerspringen
Von wildem Schmerzendrang.
Es treibt mich ein dunkles Sehnen
Hinauf zur Waldeshöh’,
Dort löst sich auf in Tränen
Mein übergrosses Weh’.

Ein Jüngling liebt ein Mädchen

Ein Jüngling liebt ein Mädchen,
Die hat einen andern erwählt;
Der andre liebt eine andre,
Und hat sich mit dieser vermählt.
Das Mädchen nimmt aus Ärger
Den ersten besten Mann,
Der ihr in den Weg gelaufen;
Der Jüngling ist übel dran.
Es ist eine alte Geschichte,
Doch bleibt sie immer neu;
Und wem sie just passieret,
Dem bricht das Herz entzwei.

Am leuchtenden Sommermorgen

Am leuchtenden Sommermorgen
Geh’ ich im Garten herum.
Es flüstern und sprechen die Blumen,
Ich aber wandle stumm.
Es flüstern und sprechen die Blumen,
Und schau’n mitleidig mich an:
„Sei unsrer Schwester nicht böse,
Du trauriger, blasser Mann.“

Ich hab' im Traum geweinet

Ich hab’ im Traum geweinet,
Mir träumte, du lägest im Grab.
Ich wachte auf, und die Träne
Floss noch von der Wange herab.
Ich hab’ im Traum geweinet,
Mir träumt’, du verliessest mich.
Ich wachte auf, und ich weinte
Noch lange bitterlich.
Ich hab’ im Traum geweinet,
Mir träumte, du wär’st mir noch gut.
Ich wachte auf, und noch immer
Strömt meine Tränenflut.

Allnächtlich im Traume

Allnächtlich im Traume seh’ ich dich
Und sehe dich freundlich grüssen,
Und laut aufweinend stürz’ ich mich
Zu deinen süssen Füssen.
Du siehest mich an wehmütiglich
Und schüttelst das blonde Köpfchen;
Aus deinen Augen schleichen sich
Die Perlentränentröpfchen.
Du sagst mir heimlich ein leises Wort
Und gibst mir den Strauss von Zypressen.
Ich wache auf, und der Strauss ist fort,
Und’s Wort hab’ ich vergessen.

Aus alten Märchen

Aus alten Märchen winkt es
Hervor mit weisser Hand,
Da singt es und da klingt es
Von einem Zauberland;
Wo bunte Blumen blühen
Im gold’nen Abendlicht,
Und lieblich duftend glühen,
Mit bräutlichem Gesicht;
Und grüne Bäume singen
Uralte Melodei’n,
Die Lüfte heimlich klingen,
Und Vögel schmettern drein;
Und Nebelbilder steigen
Wohl aus der Erd’ hervor,
Und tanzen luft’gen Reigen
Im wunderlichen Chor;
Und blaue Funken brennen
An jedem Blatt und Reis,
Und rote Lichter rennen
Im irren, wirren Kreis;
Und laute Quellen brechen
Aus wildem Marmorstein.
Und seltsam in den Bächen
Strahlt fort der Widerschein.
Ach, könnt’ ich dorthin kommen,
Und dort mein Herz erfreu’n,
Und aller Qual entnommen,
Und frei und selig sein!
Ach! jenes Land der Wonne,
Das seh’ ich oft im Traum,
Doch kommt die Morgensonne,
Zerfliesst’s wie eitel Schaum.

Die alten, bösen Lieder

Die alten, bösen Lieder,
Die Träume bös’ und arg,
Die lasst uns jetzt begraben,
Holt einen grossen Sarg.
Hinein leg’ ich gar manches,
Doch sag’ ich noch nicht was;
Der Sarg muss sein noch grösser,
Wie’s Heidelberger Fass.
Und holt eine Totenbahre
Und Bretter fest und dick;
Auch muss sie sein noch länger,
Als wie zu Mainz die Brück’.
Und holt mir auch zwölf Riesen,
Die müssen noch stärker sein
Als wie der starke Christoph
Im Dom zu Köln am Rhein.
Die sollen den Sarg forttragen,
Und senken ins Meer hinab;
Denn solchem grossen Sarge
Gebührt ein grosses Grab.
Wisst ihr, warum der Sarg wohl
So gross und schwer mag sein?
Ich senkt’ auch meine Liebe
Und meinen Schmerz hinein.

Johann Wolfgang von Goethe: Wandrers Nachtlied II

Über allen Gipfeln
Ist Ruh’,
In allen Wipfeln
Spürest du
Kaum einen Hauch;
Die Vögelein schweigen im Walde.
Warte nur, balde
Ruhest du auch.

Ludwig Rellstab: Aufenthalt

Rauschender Strom, brausender Wald,
Starrender Fels mein Aufenthalt.
Wie sich die Welle an Welle reiht,
Fliessen die Tränen mir ewig erneut.
Hoch in den Kronen wogend sich’s regt,
So unaufhörlich mein Herze schlägt.
Und wie des Felsen uraltes Erz
Ewig derselbe bleibet mein Schmerz.

Friedrich Rückert: Du bist die Ruh

Du bist die Ruh,
Der Friede mild,
Die Sehnsucht du,
Und was sie stillt.
Ich weihe dir
Voll Lust und Schmerz
Zur Wohnung hier
Mein Aug’ und Herz.
Kehr’ ein bei mir,
Und schliesse du
Still hinter dir
Die Pforten zu.
Treib andern Schmerz
Aus dieser Brust.
Voll sei dies Herz
Von deiner Lust.
Dies Augenzelt
Von deinem Glanz
Allein erhellt,
O füll’ es ganz.

Ludwig Rellstab: Liebesbotschaft

Rauschendes Bächlein, so silbern und hell,
Eilst zur Geliebten so munter und schnell?
Ach, trautes Bächlein, mein Bote sei du;
Bringe die Grüsse des Fernen ihr zu.
All’ ihre Blumen im Garten gepflegt,
Die sie so lieblich am Busen trägt,
Und ihre Rosen in purpurner Glut,
Bächlein, erquicke mit kühlender Flut.
Wenn sie am Ufer, in Träume versenkt,
Meiner gedenkend, das Köpfchen hängt;
Tröste die Süsse mit freundlichem Blick,
Denn der Geliebte kehrt bald zurück.
Neigt sich die Sonne mit rötlichem Schein,
Wiege das Liebchen in Schlummer ein.
Rausche sie murmelnd in süsse Ruh,
Flüstre ihr Träume der Liebe zu.

Koncert s publikom IV – Kocán / Lapšanský

Utorok 30. 6. 2020, 19.00 h
KSP – Koncerty s publikom, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie