Koncert s publikom I / Lupták / PalovičováConcert with audience I / Lupták / Palovičová

[ Autor textu: Markéta Štefková ]

V úvode koncertu odznejú diela slovenských skladateľov, v ktorých sa interpreti predstavia ako sólisti.

Hry pre Biancu pre klavír a štyri bongá (1991) sú jedným z prejavov tzv. „ludizmu (hravosti) v tvorbe Ilju Zeljenku. Skladateľ napísal viacero „hier“ ako napr. Hry pre Jordanku (interpretku dnešného koncertu), Hry pre jedného (pre Marka Piačeka, skladateľa, ktorý sníma tento koncert), Hry intervalov, či Hry pre 13 spevákov. V Hrách pre Biancu využíva klavír skôr ako „bicí nástroj“ v tradícii odštartovanej Bartókovým Allegro barbaro. To je ešte zvýraznené využitím bong umiestnených po oboch bokoch interpretky, ktoré napomáhajú zvýšeniu atraktivity nielen zvukového, ale aj vizuálneho výsledku. Dielo vzniklo v období, kedy sa Zeljenka utiahol pred mestským životom a spoločenským svetom a zažíval priam explóziu tvorivosti: „Už jedenásť rokov komponujem na chate v Harmónii, kde sa mi veľmi dobre pracuje. Denne je to tak asi šesť hodín. Neviem si predstaviť, že by som komponoval ako kedysi, ročne len dve- tri skladby. Čím som starší, tým mám naliehavejší pocit, že tu veľa času nezostáva, a že ešte na všeličo sa dá prísť a všeličo treba zdokonaliť. A to nemá konca-kraja.“

Vladimír Godár sa vo svojej tvorbe programovo hlási k potrebe zohľadnenia výdobytkov hudobnej tradície v novodobom hudobnom myslení. „Passacagliu pre sólové violončelo (2007) som napísal pre priateľa Jozefa Luptáka, podobne ako som preňho napísal violončelové skladby O, Crux a Prologos. Zo všetkých interpretov má azda najširší rozhľad o mojom diele, preto sa nám veľmi dobre spolupracuje. Je to transkripcia záverečnej časti mojej Sonáty pre husle, samotná passacaglia vychádza zo štvortónového basového modelu klesajúceho tetrachordu molovej tóniny, ktorý po prvýkrát použil Claudio Monteverdi vo svojom Lamente nymfy v 8. knihe madrigalov, a tento bas sa odvtedy stal konštantou vokálnych monódií, zhudobňujúcich lamento. Celá passacaglia má dôsledne symetrickú architektúru.“ Podľa Godárovho „dvorného violončelistu“ je skladateľova hudby „nesmierne komunikatívna“ a „oslovuje veľké množstvo poslucháčov od tradičného klasického repertoáru cez ‚barokistov‘, súčasníkov až po ‚rockerov‘.“

Fratres (po latinsky Bratia, 1977) estónskeho skladateľa Arvo Pärta, jedného z čelných predstaviteľov tzv. „sakrálneho minimalizmu“, je kultovou skladbou skomponovanou v tzv. „tintinnabuli“ (lat. „zvončeky“) štýle, ku ktorému autora inšpirovalo jeho štúdium gregoriánskeho chorálu, gotickej hudby a renesančnej polyfónie. Fratres vznikli ako trojčasťová skladba bez presne stanovenej inštrumentácie. Bola premiérovaná v roku 1977 súborom starej hudby Hortus Musicus. Dielo existuje aj v podobe s pridanými variáciami pre sólový nástroj, v ktorej zaznelo po prvý raz v transkripcii pre husle a klavír na Salzburger Festspiele v podaní Gidona a Eleny Kremerových v roku 1980, ktorým je aj venovaná. S využitím minimálnych prostriedkov (melodický trojhlas; variačná forma ktorej diely sú od seba odčlenené „perkusívnym“ motívom, hlboká basová kvinta) dosahuje Pärt maximálne sugestívny výrazový účinok.

Podnetom k vzniku Rozprávky pre violončelo a klavír (1910, rev. 1923) Leoša Janáčka bola Rozprávka o cárovi Berendejovi, epická báseň Vasilija Žukovského. Janáček sa vo svojej tvorbe nechal výrazne inšpirovať ruskou literatúrou, ale aj hudbou, takže farebnosť a zvukové kúzlo jeho skladby sa vyrovnajú Rimskému-Korsakovovi či ranému Stravinskému. V duchu poetickej symboliky violončelo dôsledne „hovorí“ za mladého cároviča (ani jeden z jeho bohatierskych motívov sa v klavíri nevyskytne), klavír za spanilú cárovnú jeho srdca. Tretia časť diela bola využitá ako soundtrack vo filmovej adaptácii kultového románu Nesnesitelná lehkost bytí jedného z najvýznamnejších predstaviteľov súčasnej literatúry Milana Kunderu. Spisovateľ českého pôvodu, syn Janáčkovho prominentného žiaka a prvého rektora brnianskej JAMU Ludvíka Kunderu, je skvelým znalcom a vykladačom Janáčkovej hudobnej poetiky.

Sonátu pre violončelo a klavír č. 3 A dur, op. 69 (1808) dokončil Ludwig van Beethoven približne v tom období ako svoju slávnu Osudovú symfóniu. Je to dielo nesúce charakteristické znaky stredného obdobia skladateľovej tvorby: už nie je zamerané na virtuozitu a brilantnosť (ako dve sonáty op. 5 č. 1 a 2), ani nevykazuje znaky jeho neskorého „abstraktného“ štýlu (ako op. 102 č. 1 a 2). Úvodná téma prvej časti zaznievajúca v spodnom registri sólového violončela zasieva semienka motívov, ktoré v priebehu skladby postupne rastú a rozkvitajú. Identický postup nachádzame aj v Piatej symfónii, kde je všetko dianie odvodené od štvortónového motívu g – g – g – es, onoho povestného a symbolického „osudového klopania na dvere“... Beethovenova Tretia sonáta pre violončelo a klavír je považovaná za prvú v dejinách hudby, kde majú oba nástroje rovnakú dôležitosť a stala sa tak základom, na ktorom budovali Mendelssohn, Brahms a ďalší romantickí skladatelia.

Markéta Štefková