Koncert bez publika VIIIConcert without audience VIII

Nemecký hudobný skladateľ Georg Friedrich Händel (1685–1759), predstaviteľ vrcholného baroka, strávil okrem svojho rodného mesta Halle a Hannoveru veľkú časť života v Anglicku. Od roku 1712 až do svojej smrti žil a tvoril v Londýne, kde je vo Westminster Abbey pochovaný. Angličania ho dokonca považujú za jedného zo svojich najvýznamnejších skladateľov. Okrem oratórií, opier, suít a komornej hudby zložil aj slávne concerti grossi a sólové koncerty. Jedným z najvýznamnejších je Koncert B dur pre harfu, op. 4 č. 6 (HWV 294). Ide o jedno z prvých koncertných diel skomponovaných originálne pre harfu a dodnes patrí k základnému repertoáru popredných interpretov. Händel napísal Koncert B dur ako medziaktovú hudbu k oratóriu Alexandrova slávnosť. Jeho premiéra odznela 19. februára 1736 v londýnskom kráľovskom Covent Garden Theatre a sólistom bol waleský harfista William Powell. Koncert B dur sa vyznačuje šarmom a pozitívnou náladou. Sólový part harfy je v origináli sprevádzaný dvoma flautami, sláčikovým orchestrom a čembalom (ako basso continuo). Interpretovať sa však môže aj sólovo, bez orchestrálneho sprievodu. Známa je aj autorova neskoršia verzia tohto koncertu pre organ a orchester.

Výnimočné miesto v tvorbe slovenského hudobného skladateľa, dirigenta, klaviristu a hudobného organizátora Milana Nováka (1927) zaujímajú početné skladby venované harfe. Podnet pre ich vznik vzišiel najskôr z domáceho prostredia, nakoľko skladateľova dcéra Kristína sa hre na harfe venovala profesionálne. Keďže dovtedy takmer nikto na Slovensku nekomponoval sólové skladby pre tento nástroj, ide o mimoriadny prínos do slovenskej hudby. V ostatných rokoch sa aktívnou propagátorkou a interpretkou diel Milana Nováka stala sólo-harfistka Slovenskej filharmónie Katarína Turnerová. Naštudovala i štúdiovo nahrala kompletný harfový repertoár skladateľa, ktorý jej viaceré skladby venoval. Najnovšou takou kompozíciou je rondo pre harfu sólo z roku 2017 – O detských láskach. Typické „novákovské“ entrée, využívajúce septimové intervalové postupy, predstavuje akúsi otázku s prvkami nedočkavosti a skrytým temperamentom. Kontrastná lyrická hlavná téma navodzuje pocit radostného a pokojného stavu, aký prežívame v rokoch ešte nezrelých. Prvé očarenie, citový poryv a vzplanutie, ktoré nám nedajú spávať, sú kombinované s pocitom pohody a krásna. Autorom ideálne zvolená rondová forma skladby poslucháčom odhaľuje tajomstvo dvoch originálnych tém, ktoré sú pri svojich návratoch vždy obohacované o ďalšie a ďalšie nuansy prepracovanej harmonickej štruktúry celej kompozície. Sám autor hovorí: *„Rondo pre harfu – O detských láskach bolo, ako ináč, inšpirované pani Katkou, ktorej vďačím za skvelú interpretáciu všetkého, čo som pre harfu napísal. Nehľadajte v skladbe hlbokú filozofiu, je to len prejav radosti 90-ročného skladateľa, že ešte vládze tvoriť a súčasne vyjadriť skladbou svoje sympatie a obdiv k svojej interpretke“.

Carlos Salzedo (1885–1961) bol významným francúzskym harfistom, klaviristom, skladateľom, dirigentom a pedagógom. Hudobné vzdelanie získal na konzervatóriách v Bordeaux a v Paríži. Sólovú kariéru začal už ako 18-ročný a o šesť rokov neskôr sa presťahoval do USA, kde sa stal sólo-harfistom v orchestri Metropolitnej opery v New Yorku. Popritom intenzívne cestoval a koncertoval ako sólista s mnohými orchestrami či v rôznych komorných zoskupeniach. V roku 1921 založil spolu s Edgardom Varèsom medzinárodný skladateľský spolok (International Composers’ Guild), ktorý bol organizačne a umelecky zodpovedný za premiéry a interpretáciu diel autorov ako Béla Bartók, Alban Berg, Erik Satie, Maurice Ravel, Francis Poulenc, Anton Webern, Charles Ives a ďalší. Salzedo bol aktívnym členom aj ďalších spoločností, ktoré propagovali hru na harfe a prezentáciu novej hudby. Založil letnú harfovú školu v Camdene v štáte Maine, harfový odbor na Curtis Institute of Music vo Filadelfii a stal sa pedagógom na Juilliard School v New Yorku, kde vyučoval do roku 1937. Zaoberal sa aj novými spôsobmi a technikami hry a je tiež autorom Metodiky hry na harfe, ktorá je dodnes aktuálna. Okrem skladieb pre didaktické účely tvoril aj koncertné kompozície. Rané diela nesú ešte znaky impresionizmu, no postupne sú stále viac obohacované o progresívnejšie skladateľské techniky s novými zvukmi a zvláštnymi efektami. Pre tieto skladby vytvoril aj špeciálny model nástroja, tzv. Salzedo harfu. Kompozície a interpretačné majstrovstvo Carlosa Salzeda prispeli k tomu, že sa harfa stala populárnym a virtuóznym hudobným nástrojom. Svojimi inovatívnymi nápadmi s novými zvukmi, farbami a technikami hry inšpiroval mnohých ďalších významných hudobných skladateľov ku tvorbe harfových kompozícií.

Koncertná skladba pre harfu sólo Chanson dans la nuit (Pieseň noci) bola skomponovaná v roku 1927. Najskôr bola súčasťou autorovej Metodiky hry na harfe a určená pre pokročilých hráčov. No pre svoju špecifickú poetickú atmosféru, zvukovú farebnosť a využitie množstva špeciálnych hráčskych techník, dnes patrí medzi obľúbené koncertné skladby mnohých svetových harfistov. Jednotlivé efekty ako hranie tesne pri doske, používanie nechtov, hranie opačnou stranou prstov, glissandá, arpeggia, flažolety či rytmické hranie prstami na ozvučnicu nástroja, sú v diele využité s veľkým vkusom. Idylická harfová impresia Pieseň noci dokumentuje autorovu inšpiráciu jeho malebným adoptívnym americkým domovom v štáte Maine, kde žil, ako aj vidieckou atmosférou oblasti okolo Bordeaux, kde vyrastal.

Anglický harfista, pedagóg a skladateľ David Watkins (*1938) bol nadšený zvukom harfy už od detstva. Počas školskej dochádzky bol členom Národného mládežníckeho orchestra a finalistom súťaže Daily Mirror Competition pre mladých inštrumentalistov. Po štúdiu na Royal Academy of Music v Londýne mu francúzske vládne štipendium umožnilo pokračovať v štúdiu v Paríži a neskôr vo Švajčiarsku. Po návrate do Londýna sa vo veku 26 rokov stal sólo-harfistom orchestra Royal Opera House v Covent Garden, do ktorého si ho na základe konkurzu vybral slávny dirigent Georg Solti. Neskôr sa stal zakladajúcim členom Welsh National Opera Company pod vedením Jamesa Lockharta a po krátkom pôsobení v Royal Philharmonic Orchestra sa stal harfistom v London Philharmonic Orchestra. Ako sólista vystupoval po celom svete, pričom uviedol mnohé kompozície napísané špeciálne pre neho. Koncertoval s najvýznamnejšími orchestrami a dirigentmi. Mnohé z jeho CD nahrávok sa stali bestsellermi. Bol dlhoročným profesorom harfovej hry na Guildhall School of Music & Drama a napísal Metodiku hry na harfe, publikovanú v prestížnom vydavateľstve Boosey & Hawkes. Aj napriek vysokému veku dodnes koncertuje a vyučuje na majstrovských kurzoch v Rakúsku, Francúzsku, Nemecku, Taliansku a vo Veľkej Británii.

Poznajúc detailne problematiku hry na harfe začal Watkins už ako študent komponovať skladby pre tento nástroj, často pre vlastné sólistické potreby. V roku 1961 zložil trojčasťovú Petite Suite (Malú suitu) pre harfu sólo, za ktorú získal prvú cenu v Medzinárodnej súťaži kompozícií pre harfu v USA. Prvá časť Prelude je inšpirovaná bukolickou atmosférou skorého rána v okolí rieky Seiny. Druhá časť Nocturne hudobne vyjadruje tmavú oblačnú letnú noc, počas ktorej v jednom momente náhle cez mraky prebleskne svit hviezd, ktoré sa odzrkadlia na vodnej hladine. Skladateľ tu použil harmonický postup z diela Psalmus Hungaricus od Zoltána Kodálya. Napísal mu preto aj osobný list, v ktorom sa mu z tejto inšpirácie vyznal a požiadal o súhlas. Kodály bol taký nadšený, že pozval Watkinsa do Budapešti na koncert a postupne sa z nich stali celoživotní priatelia. Tretia časť Fire Dance (Ohňový tanec) evokuje vzrušené rituálne tance Južnej Ameriky. Táto časť bola skomponovaná ako prvá, aj keď sa hrá ako finále celej suity. Autor sa nechal inšpirovať zvukom malých paraguajských hárf, ktoré sa dodnes používajú v latinsko-americkej tradičnej hudbe, a pre ktoré sú charakteristické ostré zvuky a efekty, spojené s výraznými rytmickými impulzami.

Marián Turner

Nemecký organista a skladateľ Samuel Scheidt (1587–1654) bol jedným z najvýznamnejších reprezentantov raného baroka. Rovnako ako Georg Friedrich Händel pochádzal z mesta Halle, kde neskôr pôsobil ako dvorný organista a kapelník. Významný vplyv na Scheidtov hudobný vývoj mal študijný pobyt u slávneho organistu a skladateľa Jana Pieterszoona Sweelincka v Amsterdame. V oblasti kompozície sa spolu so svojimi rovesníkmi Heinrichom Schützom a Johannom Hermannom Scheinom snažil o syntézu prvkov severoeurópskej a juhoeurópskej hudby. Scheidt komponoval ako duchovnú hudbu určenú najmä pre nemecké protestantské prostredie (je autorom niekoľkých zväzkov Duchovných koncertov), tak i svetské diela. Žánrovo siahali od rozmerných vokálno-inštrumentálnych skladieb, cez komorné diela, až k sólovým kompozíciám, z ktorých vynikajú najmä diela pre klávesové nástroje (napr. významná zbierka Tabulatura nova).

Pojem sinfonia sa začal používať približne od konca 16. storočia a označoval rôzne druhy inštrumentálnych skladieb. Neskôr sa ako sinfonia označovali najmä predohry alebo iné inštrumentálne časti opier či kantát. Často mali slávnostný charakter, ktorý môže zvuk dychových plechových nástrojov vhodne umocniť. Azda preto sa aj viaceré Sinfonie Samuela Scheidta stali predmetom úprav pre súbory dychových plechových nástrojov, vrátane trombónového tria.

Arcangelo Corelli (1653–1713) bol taliansky skladateľ vrcholného baroka a skvelý huslista. Niet divu, že sa vo svojej tvorbe zameral takmer výhradne na skladby pre husle, prípadne iné sláčikové nástroje. Corelli mal historický význam v oblasti triovej sonáty a concerta grossa a jeho virtuózny hudobný štýl zásadne ovplyvnil vývoj husľovej techniky. Je autorom 48 triových sonát usporiadaných po dvanástich pod opusovými číslami 1 – 4, ktoré sú určené pre dvoje huslí a basso continuo (zväčša interpretované čembalom a violončelom). Skladby pritom zahŕňajú oba typy – sonatu da camera i vážnejšiu sonatu da chiesa (chrámovú sonátu). Štvorčasťová Triová sonáta, op. 3 č. 2 patrí k druhému typu sonát. Porovnanie skladby v pôvodnom obsadení pre sláčikové nástroje s mäkšou farbou zvuku a úpravy pre tri trombóny s prieraznejším zvukom bude iste zaujímavé.

V Corelliho 12 concerti grossi, op. 6 tvoria sólovú skupinu nástrojov (concertino) opäť dvoje husle, violončelo a čembalo, ktoré sa striedajú so sláčikovým orchestrom (tutti). Veľmi známe je Concerto grosso g mol, op. 6 č. 8 Vianočné. Z Corelliho 12 sonát pre husle a basso continuo, op. 5 je najobľúbenejšia posledná dvanásta sonáta. Variačne spracováva populárnu tému, respektíve rytmicko-melodicko-harmonický model La folia, ktorý sa stal základom mnohých variačných diel (nielen) barokových skladateľov, okrem iného aj Jean-Baptistu Lullyho, Marin Maraisa, Alessandra Scarlattiho, Antonia Vivaldiho, Francesca Geminianiho a ďalších. Medzi najznámejšie a najosobitejšie uplatnenie La folie v dielach autorov neskorších epoch patrí Španielska rapsódia pre klavír od Franza Liszta a Variácie na Corelliho tému, op. 42 pre klavír od Sergeja Rachmaninova, ktoré priamo odkazujú na Corelliho dvanástu sonátu z opusu 5. Zaujímavé sú aj viaceré gitarové spracovania La folie od prominentných skladateľov pre tento nástroj, akými sú Mauro Giuliani, Fernando Sor, Miguel Llobet, či Manuel María Ponce. Arcangelo Corelli sa stal veľaváženým hudobníkom už počas svojho života, o čom svedčí aj fakt, že bol pochovaný v Panteóne v Ríme vedľa slávneho renesančného maliara a architekta Raffaela.

Raymond Premru (1934–1998) bol americký trombonista, skladateľ a pedagóg. Po absolvovaní Eastman School of Music v Rochesteri v štáte New York presídlil do Londýna, kde tridsať rokov pôsobil ako bastrombonista v Philharmonia Orchestra. Výrazne sa presadil aj v jazzovej hudbe. Bol spoluzakladateľom jazzového orchestra Bobby Lamb/Ray Premru Big Band a vyše štvrťstoročie spolupracoval s popredným súborom Philip Jones Brass Ensemble. Jeho hru na trombóne si môžeme vychutnať na nahrávkach slávnych kapiel, akými sú The Beatles (album Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band), The Rolling Stones či Pink Floyd. Spolupracoval aj s osobnosťami ako Frank Sinatra, Ella Fitzgerald, Oscar Peterson a ď. Ako pedagóg pôsobil na svojej alma mater, ďalej na Guildhall School of Music & Drama v Londýne a napokon od roku 1988 až do svojej smrti na Oberlin College and Conservatory of Music v štáte Ohio v USA.

Ako skladateľ sa Premru nevenoval len kompozíciám pre súbory dychových plechových nástrojov a jazzové ansámble, ale aj repertoáru klasickej hudby, vrátane veľkých symfonických diel. Jeho skladby interpretovali svetové orchestre ako Cleveland Orchestra, Philadelphia Orchestra, Pittsburgh Symphony Orchestra, London Symphony Orchestra pod taktovkou majstrov ako Vladimir Ashkenazy, Lorin Maazel, Riccardo Muti či André Previn. Jeho komorné dielo Two Pieces for Three Trombones je jednou z nemnohých originálnych kompozícií pre trombónové trio. Na melodickú prvú časť Felicity (v preklade šťastie, blaženosť alebo pôvab) nadväzuje druhá časť Episode, v ktorej sa viac do popredia dostávajú motívy s ostrejšou rytmikou.

George Gershwin (1898–1937) patrí medzi najznámejších amerických skladateľov. Narodil sa v Brooklyne v New Yorku ako syn ruských židovských imigrantov s pôvodným menom Jacob Gershovitz. Do histórie klasickej hudby sa zapísal najmä vďaka svojim dielam s jazzovými prienikmi. Medzi najpozoruhodnejšie z nich patria napr. Rapsódia v modrom, Klavírny koncert F dur či Američan v Paríži, ale aj diela menšieho rozsahu, ako napr. Tri prelúdiá pre klavír. Je tiež autorom svetoznámej opery Porgy a Bess (odkiaľ pochádza aj pieseň Summertime), ktorá približuje chudobný život obyvateľov černošských get v Amerike. Okrem toho sa Gershwin presadil aj ako skladateľ muzikálov na Broadwayi, pričom spolupracoval i so svojím bratom Irom Gershwinom. Neskôr sa presťahoval do Hollywoodu, kde pôsobil ako skladateľ filmovej hudby. Filmoví režiséri radi siahali po Gershwinových dielach i po jeho smrti (napr. Woody Allen použil vo filme Manhattan z roku 1979 takmer výhradne len Gershwinovu hudbu). Viacero z Gershwinových piesní sa stalo doslova evergreenmi a medzi ich najpopulárnejších interpretov patrili slávne osobnosti ako Ella Fitzgerald, Frank Sinatra, Billie Holiday či Miles Davis. Britský skladateľ, aranžér, klavirista a saxofonista Dennis Armitage (1928–2005) v zbierke Gershwin for Three upravil šesť známych Gershwinových piesní pre tri trombóny. Na tomto koncerte zaznejú štyri z nich (The Man I Love, I Got Rhythm, Summertime, ’S Wonderful). Napriek tomu, že George Gershwin zomrel predčasne na následky nevydarenej operácie zhubného nádoru na mozgu, jeho hudba si získala trvalé miesto u širokého spektra poslucháčov.

Súčasný anglický skladateľ Brian E. Lynn (*1954) začal už ako päťročný hrať na husliach a vo svojich jedenástich rokoch nastúpil na štúdium na Junior Academy prestížnej londýnskej Royal Academy of Music. Približne v tom čase sa mladý hudobník začal zaujímať o trombón a hra na pozaune sa čoskoro stala jeho hlavným predmetom štúdia. Tri roky bol členom National Youth Orchestra of Great Britain. Jeho ďalšie štúdiá ho zaviedli do triedy Denisa Wicka a Petra Ganea na Guildhall School of Music & Drama v Londýne. Následne pôsobil v Škótskej opere, Škótskom komornom orchestri a Kent Opera a ako umelec na voľnej nohe spolupracoval s viacerými poprednými britskými orchestrami. Taktiež hral a písal i aranžoval množstvo repertoáru pre Taverner's Trombones pod vedením Johna Kennyho. Od roku 1988 hrá v Anglickej národnej opere a pokračuje v komponovaní a aranžovaní skladieb pre zbor, orchester a súbory dychových plechových nástrojov. Okrem toho už od svojich siedmich rokov spolupracuje aj s organizáciou Royal School of Church Music.

Jednotlivé časti päťdielneho cyklu BA-DEE-DOO-DUP, ktorý Brian E. Lynn napísal v roku 1977, sú navzájom kontrastné. V niektorých skladateľ vsadil viac na chytľavé rytmické štruktúry, v iných dominuje podmanivá melodika. Na koncerte zaznejú štyri časti – 1. Ba-Dee-Doo-Dup, 2. Respite (v preklade pozhovenie, úľava, oddych), 3. Waltz a 5. March.

Jana Majerová