Koncert bez publika VII / Miki SkutaConcert without audience VII / Miki Skuta

[ Autor textu: Markéta Štefková ]

Za čias života Johanna Sebastiana Bacha bola toccata (od talianskeho toccare, dotýkať sa), v ktorej sa virtuózne pasáže striedajú s recitatívnymi úsekmi a fugatami, jednou z najobľúbenejších hudobných foriem pre klávesové nástroje. Prvé toccaty sa zrodili v talianskej renesancii a postupne sa rozširovali do severnej Európy. Bachove toccaty sú komplexné, pianisticky „prepracované“ diela vo voľnom, kvázi-improvizačnom štýle a na interpreta kladú mimoriadne vysoké nároky. V poradí siedma a posledná Toccata D dur, BWV 912 (1708) je najobľúbenejšou zo všetkých a vyznačuje sa až „divadelnými“ efektmi.

Ludwig van Beethoven bol majstrom variačných foriem, ktoré tvoria významnú súčasť jeho symfónií, klavírnych sonát a sláčikových kvartet. Okrem toho písal tak ako Haydn či Mozart samostatné variačné cykly, v ktorých sa od tzv. „ornamentálnych“ prepracoval k tzv. „charakteristickým“ variáciám, ktorých predmetom je niektorá z charakteristických zložiek (melodická, harmonická, rytmická) ba až abstraktné princípy témy. 32 variácií c mol, WoO 80 (1806) je jednou zo skladieb, kde Beethoven variačný cyklus privádza k dokonalosti (počet 32 bol za Beethovenových čias rekordom, ktorý skladateľ samotný ešte prekonal vo Variáciách na Diabelliho tému, ktorých je 33). Brahmsovi, ktorý mimoriadne rád interpretoval toto dielo, zrejme slúžilo ako predobraz jeho slávnej ciaccony, ktorá tvorí veľkolepé Finále jeho Štvrtej symfónie.

Aj formu klavírnych sonát obdobia klasicizmu priviedol Beethoven k dokonalosti. Hans von Bülow ich nazval „Novým zákonom“ klavírnej hry („Starý zákon“ predstavuje Bachov Temperovaný klavír). Sonátu Es dur „Les Adieux“, op. 81a (1809), venovanú arcivojvodovi Rudolfovi, ktorý bol Beethovenovým mecenášom a žiakom, zložil skladateľ pri príležitosti Rudolfovho dočasného odchodu z Viedne. Jednotlivým častiam dal Beethoven názvy Das Lebewohl (Rozlúčenie), Abwesenheit (Neprítomnosť) a Das Wiedersehen (Opätovné stretnutie). Prvú časť otvára motív „Le-be-wohl“ ktorého názov Beethoven samotný vpísal nad sled troch klesajúcich sekúnd na začiatku 1. časti, sprevádzaných 2. hlasom, evokujúc tak tzv. „kvinty lesných rohov“. Skladba je jedinečnou ukážkou Beethovenovho kompozičného majstrovstva a jeho idey tzv. „monotematizmu“, nakoľko tento motív sa stáva inšpiračným východiskom všetkých troch častí diela. Sonáta sa preslávila pod názvom „Les Adieux“ ako francúzskou alternatívou nemeckého Lebewohl, ktorú vydavateľstvo Breitkopf doplnilo bez skladateľovho vedomia. Beethoven protestoval: nemecké Lebewohl totiž znamená niečo úplne iné než francúzske Les Adieux: pokiaľ to prvé hovoríme vrúcnym tónom jednotlivcovi, používa sa to druhé pri rozlúčke významnej osobnosti s celým zhromaždením, ba mestom. Situácia je o to paradoxnejšia, že Beethovenov motív vychádzajúci z prirodzenej dikcie nemeckého slova sa pre romantikov stal hudobným symbolom rozlúčky.

Protipólom kompozične prepracovaných a prísne štrukturálnych kompozícií nemeckých autorov je výber z Debussyho diel. Francúzska hudba vždy vynikala a fascinovala príklonom k zvukomaľbe a farebnosti. Debussy vo svojej tvorbe revoltoval proti nemeckej hudbe ako „hudbe pre oči“ (Augenmusik); hudba nemusí byť krásna na papieri, ale pre zmysly. Najvýdatnejším zdrojom inšpirácie boli pre neho scenérie odohrávajúce sa vo voľnej prírode, ako o tom svedčia už aj názvy skladieb ako Odblesky na vode (1905), Čo videl západný vietor (1910) či Svit luny (1905).

Odblesky na vode sú 1. časťou 1. zošitu cyklu Obrazy. Debussyho zámerom bolo vytvoriť diela sugerujúce nejakú scenériu bez toho, aby bola hudba koncipovaná ako lineárny proces nasmerovaný na „vrchol“ smerom k záveru skladby, čo súvisí s tzv. „teleologickou“ koncepciou hudobného času v európskej klasickej a romantickej hudbe, ktorej priekopníkom bol Beethoven. Hudobné obrazy mora a vody, ktoré evokujú odrážanie sa svetelných lúčov na pokojnej vodnej hladine, striedajúce sa s pasážami evokujúcimi pohyby a vzdúvanie vĺn až k obrazom prudko rozbúreného mora slúžili Debussymu ako inšpirácia nespočetnekrát. Prelúdium Čo videl západný vietor, v poradí siedme z 1. knihy, má v Debussyho slávnom cykle špecifické postavenie: predchádza mu prelúdium Stopy v snehu, evokujúce pocity smútku a izolácie a nasleduje ho prelúdium Dievča s vlasmi ako ľan evokujúce ženský pôvab a nežnosť. Tieto technicky najjednoduchšie, ale emblematické prelúdiá obklopujú technicky najnáročnejšiu skladbu celého cyklu Čo videl západný vietor, obraz prírody zmietajúcej sa v rozbúrených a rozzúrených živloch.

V závere koncertu ustúpi klavírna virtuozita magicky očarujúcej vízii nočného sveta: Svit luny, skladba inšpirovaná rovnomennou básňou Paula Verlaina, je síce súčasťou Bergamskej suity, preslávila sa však ako samostatné dielo, existujúce v desiatkach najrozmanitejších transkripcií, ktoré sa stalo súčasťou „zlatého fondu“ hudobnej literatúry a ktoré pozná každý laik hneď po pár tónoch…

Markéta Štefková