Koncert bez publika IV / Ružička / SabováConcert without audience / Ružička / Sabová

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Jedným z najvýraznejších skladateľských talentov francúzskej kompozičnej školy 2. polovice 19. storočia bol Gabriel Fauré (1845–1924). Rodák z mestečka Pamiers, ležiaceho v malebnom kraji v blízkosti Pyrenejí a španielskych hraníc, síce nepochádzal z hudobníckej rodiny, no jeho rodičia mu umožnili rozvoj talentu v parížskej L’École Niedermeyer. Medzi Faurého učiteľov patril aj Camille Saint-Saëns, ktorý mal na mladého umelca výrazný vplyv. V tom čase už uznávaný Saint-Saëns usporadúval vo svojom dome pravidelné stretnutia skladateľov, hudobníkov a literátov, na ktorých nadväzoval dôležité kontakty aj Fauré.

Jedným z Faurého najvýznamnejších profesijných pôsobísk bolo miesto titulárneho organistu v parížskom chráme La Madeleine, v ktorom dve dekády hrával aj Saint-Saëns. Fauré sa okrem toho stal aj profesorom kompozície na prestížnom Parížskom konzervatóriu – a od roku 1905 i jeho riaditeľom. K jeho študentom patrili napr. Maurice Ravel, George Enescu či Nadia Boulanger. Fauré bol tiež aktívnym hudobným kritikom publikujúcim v parížskom liste Le Figaro.

Napriek svojej pracovnej vyťaženosti komponoval Fauré až do neskorého veku. Nasledovníci ho oceňovali najmä za inovácie v oblasti harmónie a zvukovosti. Jedným z okruhov, kde Fauré ako skladateľ zanechal najvýraznejšiu stopu, bola piesňová tvorba. I krátka, no výrazovo veľmi intenzívna skladba Après un rêve (Po sne), op. 7 č. 1, bola pôvodne skomponovaná ako pieseň pre hlas a klavír na verše toskánskej poézie preložené do francúzštiny. Après un rêve sa často hráva aj v čisto inštrumentálnej podobe, napr. vo verzii pre husle a klavír, alebo pre violončelo a klavír. Skladba si vďaka vrúcnej expresívnej melodike a sugestívnej melanchólii podmanila publikum natoľko, že sa dnes popri dielach ako Pavana, Sicilienne, či Rekviem radí medzi Faurého najobľúbenejšie kompozície.

Súčasný skladateľ Peter Martinček van Grob (*1962) patrí k slovenským autorom, ktorých meno rezonuje aj v zahraničí. Jeho osobnosť výrazne formovalo umelecké zázemie v najbližšej i širšej rodine (otec Dušan Martinček bol tiež významným skladateľom a vysokoškolským pedagógom; matka Magdaléna Martinčeková vyučovala spev; ďalší členovia rodiny sa presadili v oblasti réžie, fotografie, výtvarného umenia a pod.), ako aj štúdium na bratislavskom Konzervatóriu a VŠMU (v triede Dezidera Kardoša). Na oboch inštitúciách neskôr aj sám pedagogicky pôsobil. V roku 1986 absolvoval umeleckú stáž na Accademia Chigiana v Siene u talianskeho skladateľa Franca Donatoniho, u ktorého študovali kompozíciu aj osobnosti ako Giuseppe Sinopoli, Esa-Pekka Salonen, či Magnus Lindberg.

Martinčekove skladby pravidelne zaznievajú doma i v zahraničí, vrátane popredných európskych pódií (pražské Rudolfinum, Berlínsky dóm, benátske Teatro La Fenice a ď.) i zámoria. K ťažiskovým oblastiam jeho tvorby patria piesne (Žalmové piesne, Seltsame Lieder, Ave Maria), operné a symfonické diela, za ktoré získal viaceré prestížne ocenenia (napr. Grand Prix Rocky Mountain na festivale v kanadskom Montreale, 1991, za videooperu Memento; Cena Jána Levoslava Bellu, 2015, za Symfóniu č. 4 In memoriam M. R. Štefánik). Martinček je taktiež autorom viacerých komorných titulov, vrátane dvoch husľových sonát.

Pomenovanie jeho Sonáty č. 1 pre husle a klavír – Garpománia môže literárne rozhľadenému poslucháčovi hneď asociovať inšpiračný zdroj diela – román Johna Irvinga Svet podľa Garpa (1978). Kniha zobrazuje životné cesty fiktívneho spisovateľa T. S. Garpa, ktoré sú plné nečakaných, často komických až groteskných príhod a zvratov. Dielo sa však zaoberá aj vážnymi témami, ako napr. otázkami individuality osobnosti, sexuality, ženského hnutia, násilia či strachu. Rovnomenné filmové spracovanie knihy režíroval v roku 1982 George Roy Hill a hlavnú postavu stvárnil Robin Williams.

Martinčekova Garpománia charakterovo korešponduje s Irvingovým románom – je plná kontrastných nálad, od odľahčených, vtipných, až po závažné výrazové polohy. Sonáta vstupuje do diania suverénnymi ostinátnymi motorickými figúrami v klavírnom sprievode v kombinácii so vzletnou melodikou v husliach, pričom autor na dlhšej ploche využíva aj efekt echa. V hudobnom priebehu sa neskôr vystriedajú zádumčivejšie úseky, momenty vzdoru i odhodlania, ako aj inšpirácie ľudovou či populárnou hudbou. Dielo sa končí akýmsi nevysloveným otáznikom, podobne, ako samotný román. Motívy vzniku Sonáty približuje autor nasledovne: „Po vydaní románu J. Irvinga – Svet podľa Garpa čitateľov zachvátil pocit stotožnenia sa s neopakovateľnou rečou jeho tvorcu. Ja som tento pocit po prečítaní definoval ako ‚Garpománia‘. Moje rané dielo – 1. husľová sonáta*, ktoré vzniklo začiatkom roka 1988, je teda reakciou mojej mysle a mojich vtedajších pochodov hľadania seba samého. Je aj odrazom doby totality, v ktorej sme žili. Hudobné prvky tzv. minimalizmu vyjadrujú aj kockatosť rozmýšľania niektorých stúpencov komunizmu, čo sa jasne odráža počas celého trvania skladby. V druhom úseku Sonáty sa irónia a výsmech tohto absurdna vyjavuje najviac. Skladbu som venoval mladému a už vtedy známemu českému huslistovi a môjmu priateľovi Jaroslavovi Svěcenému, ktorý ju spolu so svojou manželkou premiéroval v Trenčianskych Tepliciach v rámci Hudobného leta. Aj keď vtedajší kritici – čo ma vôbec neodradilo – skladbu prijali negatívne, hrá sa úspešne dodnes doma i v zahraničí.“*

„Skladateľ mysliteľ“ a „introvertný psychologický typ“ – tak charakterizuje osobnosť Eugena Suchoňa (1908–1993) Ernest Zavarský vo svojej monografii. Autor knihy tým odôvodňuje aj Suchoňovu záľubu v reflexívnych návratoch k určitým úsekom života i v návratoch v jeho hudbe. Do tohto okruhu skladieb patrí aj Fantázia a Burleska, op. 7. Dielo vzniklo spojením dvoch kontrastných kompozícií pre husle a orchester: Burlesky skomponovanej v roku 1933 a Fantázie z roku 1948. Aj keď na Burleske začal Suchoň pracovať ešte koncom svojho štúdia u Vítězslava Nováka v Prahe, predstavuje jedno z prvých diel, ktorým skladateľ smeruje k vyprofilovaniu vlastného kompozičného jazyka. Burleska sa premiérového uvedenia dočkala už v roku svojho vzniku v Bratislave. Fantáziu zložil Suchoň ako zrelý skladateľ a uznávaný pedagóg. Len rok po jej vzniku dokončil slovenskú národnú operu Krútňava, na ktorej pracoval od roku 1941. Napriek pätnásťročnému odstupu vzniku jednotlivých častí Opusu 7 pôsobí skladba kompaktne a môžeme v nej obdivovať jedinečnú kombináciu skladateľovej dômyselnej logiky kompozičného procesu s intenzívnou citovosťou.

Časový odstup vzniku Fantázie a Burlesky Suchoň preklenul jednak tematickým prepojením oboch častí (vo Fantázii použil tému zo stredného dielu Burlesky a do kadencie v Burleske dodatočne aplikoval prvky z Fantázie), jednak využitím korešpondujúceho náladového kontrastu: dramatickosť a lyriku stavia skladateľ proti sebe ako v jednotlivých úsekoch Fantázie, tak i Burlesky (stredný diel Fantázie korešponduje s okrajovými úsekmi Burlesky a stredný diel Burlesky – Andante con afflizione, tj. so žiaľom, ľútosťou – sa atmosférou viaže na okrajové úseky Fantázie). Celkovo pritom vo Fantázii prevažuje lyrika a v Burleske dramatickosť a epika. V introspektívnej Fantázii sa vyskytuje niekoľko výrazných motívov, ktoré sa v jej priebehu vracajú. Vytvárajú snivú, niekedy až hĺbavú či meditatívnu náladu, ktorú v strednom úseku vystrieda energickosť, vášnivosť či až akási rozorvanosť. Bujará virtuózna Burleska je podľa Zavarského „ohňostrojom hudobného vtipu v bravúrnej zvukovosti sólového nástroja a hýrivých farbách orchestra“. Jej strhujúce krajné úseky, plné elánu, kontrastujú s vrúcnou lyrikou stredného dielu, ktorého „preduchovnená krása“ predstavuje pre Zavarského jedno z najkrajších miest v Suchoňovej tvorbe vôbec.

V sólovom parte Suchoň využíva veľký tónový rozsah a široké spektrum výrazových možností huslí. Orchestrálny sprievod, využívajúci rozmanitú zvukovú farebnosť nástrojov a ich kombinácií, umocňuje jednotlivé charaktery a nálady v skladbe. Autorom verzie pre husle a klavír je tiež sám Suchoň. Dielo venoval pamiatke svojho predčasne zosnulého brata, huslistu Antona Suchoňa, ktorý tragicky zahynul vo veku dvadsiatich rokov.

Jana Majerová