Koncerty bez publika II / Sperger Duo / Tomka / KlátikConcerts without audience II / Sperger Duo / Tomka / Klátik

[ Autor textu: Xénia Jarová ]

Huslista a skladateľ Henry Eccles (1670–1742) pochádzal z hudobníckej rodiny. Narodil sa v Londýne a ako syn skladateľa a neskôr kvakerského aktivistu Salomona „Orla“ Ecclesa začínal svoje pôsobenie v Royal Band of Queen Anne. V roku 1713 odišiel v suite vojvodu z Aumontu do Francúzska a po niekoľkých rokoch sa stal členom slávneho súboru Vingt-quatre Violons du Roi na dvore Ľudovíta XV. Práve v Paríži bolo v roku 1720 publikovaných Ecclesových 12 Sonát pre husle a basso continuo. Počuť v nich však môžeme okrem autorovej sviežej invencie aj viacero prevzatých kusov talianskeho autora Giuseppe Valentiniho. Sonáta č. 11 g mol patrí k nemnohým, pri ktorých väčšinu častí skomponoval skutočne Eccles. Výnimkou je iba druhá časť plagizovaná od Francesca Bonportiho (1672–1749). Po arióznom Largu nasledujú tri tempovo kontrastné tanečné časti Courante, Sarabanda a Gigue. Objaviteľom osobnosti Ecclesa pre moderný repertoár bol britský huslista Alfred Moffat. Autorom úpravy Sonáty g mol pre kontrabas a klavír je Frederick Zimmermann, dlhoročný člen Newyorskej filharmónie a najvýznamnejší americký kontrabasový pedagóg 20. storočia.

Kontrabasista a skladateľ Johannes Matthias Sperger (1750–1812) bol hviezdou svojej doby a tvorcom rozsiahleho repertoáru pre svoj nástroj a bohatého symfonického odkazu. Študoval vo Viedni, bol členom Wiener Tonkünstlersozietät a v začiatkoch pôsobil v arcibiskupskej dvornej kapele grófa Batthyányho priamo v Bratislave (1777 – 1783). Tu vytvoril prvé symfónie, komorné diela a 7 kontrabasových koncertov. Od roku 1789 až do konca života zastával miesto prvého kontrabasistu Mecklenburg-Schweriner Hofkapelle v Ludwigsluste. Sonáta h mol pre kontrabas a klavír, T 36 (1790) predstavuje plnokrvné kontrabasové výrazové možnosti v spojení s delikátnosťou i finesami dobového štýlu. Rozmanitosť brilantných nástrojových techník, využitie kompletného hmatníka a živá melodická hravosť sa vinú celým dielom. Dramatické i vznešené Allegro moderato je nasledované variačne ladenou časťou Adagio cantabile s krátkymi kadenciami. Záverečná bodka Allegro je tematicky príbuzná s prvou časťou. Editorom klavírneho partu Sonáty h mol je Klaus Trumpf, nemecký kontrabasista a pedagóg svetového mena, veľký propagátor a znalec Spergerovho odkazu.

Vokalíza Sergeja Rachmaninova (1873–1943) vyšla v roku 1912 ako záverečná časť jeho 14 Romancí, op. 34. Je dedikovaná Antonine Vasiľevne Neždanovej, ruskej opernej hviezde a poprednej sólistke Boľšoj teatra v Moskve. Pre neobyčajne pôvabnú melodiku a až fascinujúcu hudobnú intimitu sa dielo zaradilo k mimoriadne obľúbeným kusom a existuje v nespočetnom množstve transkripcií. Na koncentrovanej ploche autor dokázal nesmierne ľudsky vykresliť mnohotvárnu melanchóliu osobného zamyslenia. Pre kontrabas dielo adaptoval Stuart Sankey, prominentný americký pedagóg a žiak F. Zimmermanna. Vysoká koloratúrna poloha znenia rozohráva špecifickú nástrojovú farbu.

Český virtuóz, pedagóg a skladateľ Jan Geissel (1859–1919) bol rodákom z Pardubíc. Študoval na Pražskom konzervatóriu u popredných osobností českej kontrabasovej školy – Josefa Sládka (1873–1876) a Vendelína Sládka (1876–1879) a predstavil sa úspešne ako sólista. Profesionálny život spojil s mestom Štrasburg (v tom období súčasť Nemecka), kde učil na konzervatóriu a pôsobil v orchestri opery. Dravý a energický Koncertný kus pre kontrabas a klavír, op. 24 je bravúrnym sólistickým predstavením a hudobnou rečou nepochybne nadväzuje na českú národnú tradíciu 19. storočia. Bol publikovaný v roku 1903 s dedikáciou Franzovi Simandlovi, profesorovi viedenského konzervatória a tvorcovi vtedy novej a inovatívnej interpretačnej školy.

Duchom moravský, presvedčením rusofilný a slovanský, no najmä tvorivou genialitou obdarovaný bol skladateľ Leoš Janáček (1854–1928). Svoju jedinú dochovanú, zrelú _**Sonátu pre husle a klavír **_vytvoril z väčšej časti v roku 1914, počas leta pred vypuknutím 1. svetovej vojny. Sám autor sa vyslovil, že vtedy vnútorne počul „oceľové rinčanie“. Dielo nesie nepopierateľne dokonalo rozpoznateľný originálny jazyk autora s rytmickými „sčasovkami“ (krátkymi a často ostinátnymi hudobnými motívmi) a melodikou opierajúcou sa o „nápěvky mluvy“ (prirodzenú intonáciu ľudskej reči). Ako veľký operný tvorca nemohol Janáček opomenúť ani motivickú reminiscenciu na svoju Káťu Kabanovú. Dramatické _Con moto_, romantizujúca _Balada_, rozpustilo rustikálne _Allegretto_ a elegické finálne _Adagio_ vytvárajú svojbytný hudobný svet. Po mnohých zásadných revíziách bola Sonáta publikovaná až v roku 1922. Premiéra sa konala 24. apríla 1922 na koncerte Mladej moravskej hudby v Brne v podaní huslistu Františka Kudláčka a klaviristu Jaroslava Kvapila. Zaujímavosťou je, že premiérovým zahraničným interpretom bol Paul Hindemith, a to už v roku 1923 vo Frankfurte.

Posledným dokončeným dielom Claudea Debussyho (1862–1918) je Sonáta pre husle a klavír g mol z roku 1917. Obdobím vzniku sa viaže opäť k 1. svetovej vojne a podľa autorových slov má byť „zaujímavá z dokumentárneho hľadiska ako príklad toho, čo môže vytvoriť chorý človek v čase vojny“. Jej obsahová náplň však ani zďaleka neodkazuje prísne na tragickosť a zdanlivo akoby chcela zatvárať oči pred spoločenským konfliktom. Nokturnové chiméry v Allegro vivo _kontrastujú so zaliečavou iróniou v _Intermède. Fantasque et léger a záverečné Finale. Très animé napĺňa búrlivá radosť. Premiérovo bola Sonáta uvedená v Paríži 5. mája 1917. S huslistom Gastonom Pouletom ju na klavíri interpretoval sám autor. Náhla choroba spôsobila, že to bolo vôbec posledné Debussyho koncertné vystúpenie.

Belgický husľový virtuóz a skladateľ Eugène Ysaÿe (1858–1931) venoval Sen dieťaťa, op. 14 synovi Antoinovi. Nežná i sólisticky pôsobivá uspávanka vznikala počas koncertného turné a patrí medzi skladby, ktoré sa vďaka raným nahrávacím technikám podarilo zachytiť v priamej autorovej interpretácii. Zvukový záznam zrealizoval Ysaÿe 1. februára 1913 spolu s klaviristom Camillom Decreusom.

Xénia Jarová