Koncerty bez publika I / Jakub ČižmarovičConcerts without audience I / Jakub Čižmarovič

[ Autor textu: Markéta Štefková ]

Joseph Haydn vo svojich viac ako 100 symfóniách rozvinul osobitý štýl a vytvoril predpoklady pre rozkvet, na ktorom ďalej budovali Wolfgang Amadeus Mozart a Ludwig van Beethoven. Symfónia č. 94 G dur, Hob. I : 94 „S úderom na tympany“ pochádza z roku 1791 a svoje prímenie získala vďaka 2. časti, Andante. Jeho základom je čarovne prostá melódia, ktorá patrí k Haydnovým vôbec najpopulárnejším a stáva sa základom štyroch majstrovských variácií. Na celkom načakanom mieste Haydn poslucháča šokuje „úderom na tympany“ sprevádzaným výkrikom celého orchestra: jeden z exemplárnych prípadov skladateľovho povestného humoru. Autor klavírnej transkripcie Charles-Valentin Alkan, skladateľ a klavírny virtuóz francúzsko-židovského pôvodu, zažil vrchol svojej slávy v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia v Paríži po boku svojich priateľov Fryderyka Chopina a Franza Liszta.

Prchavé vidiny, op. 22 Sergeja Prokofieva tvorí cyklus 20 miniatúr v rozsahu 1 až 2 minút, ktoré vznikali individuálne v rokoch 1915 až 1917, často pre skladateľových priateľov. Názov diela inšpirovala lyrická báseň Konstantina Balmonta, v ktorej stojí: „V každej prchavej vidine vidím svety, plné premenlivých farieb dúhy.“ Ide o experimentálne, až provokatívne dielo s mimoriadne širokou paletou charakterov a nálad: od humorných, groteskných až sarkastických (pripomínajúcich Šostakoviča) cez rozmarné, intímne, poetické, lyrické a mystické (pripomínajúce Debussyho a Skriabina) až k agresívnej perkusívnej zvukovosti (pripomínajúcej Bartóka či Stravinského). Podľa skladateľových slov č. XIX reflektuje vzrušenie davov počas Februárovej revolúcie v Rusku, ktorá v októbri 1917 vyvrcholila ozbrojeným štátnym prevratom.

Slovenský skladateľ Dušan Martinček sa na rozdiel od svojich druhov prináležiacich ku generácii slovenskej hudobnej avantgardy nezaujímal o tzv. Novú hudbu západoeurópskej proveniencie. Do konca 70. rokov 20. storočia sa sústredil na komponovanie klavírnych opusov v duchu východoeurópskej hudobnej tradície na sklonku 19. a začiatku 20. storočia, predovšetkým S. Rachmaninova a A. Skriabina. Jedným z príkladov tejto tendencie sú Dve romantické prelúdiá, op. 8, in memoriam A. Skriabin (1962), z ktorých odznie Prelúdium č. 1 pre ľavú ruku. Skladba je odkazom na Skriabinovo Prelúdium pre ľavú ruku, op. 9 č. 1.

Richard Wagner bol v 19. storočí považovaný za čelného predstaviteľa vývoja opery. Jeho koncepcia hudobnej drámy je založená na syntéze všetkých umení, slovného, hudobného, pohybového i výtvarného, ktoré majú spolu vytvoriť „všeumelecké dielo“. V dôsledku tohto zámeru Wagner rozvinul špecifický hudobný jazyk: mizne periodická stavba fráz, uzavreté spevné čísla, cezúry; úsilie o dramatickú pravdivosť a psychologickú expresivitu nachádza svoje jedinečné vyjadrenie v ideáli „nekonečnej melódie“ a strhujúcom symfonickom prúde, ktoré idú v ruke v ruke s nevídanou harmonickou inováciou. V konečnom dôsledku tak hudobný jazyk Wagnerových hudobných drám spôsobil ďalekosiahlu zmenu v smerovaní západoeurópskej hudby vôbec. Opera Súmrak bohov je súčasťou Wagnerovho „megalomanského“ operného projektu, tetralógie Nibelungov prsteň (1869–1876). Siegfriedova smrť a smútočný pochod z 3. dejstva je akousi tryznou na poctu zákerne zavraždeného hrdinu. Prítomní vzdajú hold mŕtvemu telu a za zvukov smútočného pochodu ho odnesú. Taliansky skladateľ Ferruccio Busoni sa do dejín hudby zapísal predovšetkým ako autor skvelých klavírnych transkripcií predovšetkým Bachovej hudby, v ktorých dokázal zvukový svet geniálneho barokového skladateľa „transponovať“ do zvukového vybavenia moderného klavíra. V transkripciách Wagnerových diel bol postavený pred opačnú úlohu: transponovať do média klavírneho zvuku jeho nesmierne bohatú, diferencovanú a farebnú symfonickú reč.

Skladateľ nemeckého pôvodu Hans Werner Henze mal pozoruhodný osud: v období svojej mladosti sa dostal do hlbokého konfliktu so svojím otcom kvôli jeho nacistickému presvedčeniu. Vo veku 17 rokov bol povolaný do Wehrmachtu, čo ho na celý ďalší život zaťažilo pocitmi spoluviny. Pre odpor k politickej klíme v Nemecku sa v roku 1953 presťahoval do Talianska. V jeho diele dominujú veľké hudobné formy ako opera, koncertantné kompozície, kantáty atď. Jej súčasťou sú však aj príležitostné skladby, ktoré vznikli napríklad pri príležitosti životných jubileí dôležitých osobností. K nim patrí aj Óda na dvanásteho apoštola (1996) na počesť 60. narodenín dlhoročného riaditeľa knižnice Hertziana v Ríme, Mathiasa Winnera.

Tannhäuser je mýtická postava z nemeckej ľudovej legendy, ktorú Richard Wagner vo svojej rovnomennej opere z roku 1845 stotožnil so stredovekým minnesängrom Henrichom von Osterdingom. V predohre sú uvedené hlavné témy a motívy diela, ktoré skladateľ sústavne pretvára s neobyčajnou vynachádzavosťou. Viac než štrukturálna analýza napovie poslucháčovi sugestívny obraz načrtnutý Wagnerom: „Na začiatku uvádza orchester spev pútnikov, ktorý sa blíži, narastá a napokon vzďaľuje... S prichádzajúcou nocou sa objavujú čarodejné zjavenia, kúdolia sa ružové hmly, znejú radostné, opojné zvuky, sprevádzajúce orgie tanca – to sú vábiace čary Venušinej hory. V nočnej hodine sa zjavujú tým, v prsiach ktorých planú zmyselné túžby... Vábivé vidiny priťahujú muža štíhlej postavy. Je to Tannhäuser, spevák lásky. Spieva radostnú a smelú ľúbostnú pieseň, odpovedá mu divá vrava, ružové oblaky okolo neho hustnú, opájajú ho nádherné vône. V prítmí zazrie neslýchane krásnu ženu, počuje sladký hlas, ktorý mu sľubuje splnenie najvrúcnejších želaní. To sa zjavila samotná Venuša... V ošiali nadšenia spieva Tannhäuser pre ňu radostnú pieseň lásky. Akoby mávnutím čarovného prútika odkrýva Venušina hora svoje všetky pôvaby. Bakchantky opojené radosťou strhnú Tannhäusera do šialeného tanca a vedú ho k bohyni... Svitá – z diaľky znie spev pútnikov. Deň pomaly rozjasňuje tmu noci; spolu s východom slnka narastá spev do majestátnej hymny, ktorá signalizuje oslobodenie Tannhäusera od zlovestných čarov.“ Pre Wagnera bola dcéra Franza Liszta Cosima osudovou ženou: keď kvôli nemu opustila svojho manžela Hansa von Bülowa, významného klavírneho virtuóza, dirigenta a skladateľa, vzťahy medzi Lisztom a Wagnerom sa na čas vyhrotili; po narodení syna Siegfrieda a formálnej svadbe Cosimy s Wagnerom sa zasa urovnali.

Markéta Štefková