Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ AUDIO – 01:14:39 ] [ AUDIO – 01:14:39 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Stanislav Šurin ]

Nemecký skladateľ Michael Praetorius realizoval svoju záľubu v aranžovaní v zbierke Terpischore, ktorú nazval podľa gréckej múzy tanca. Zbierka obsahuje predovšetkým francúzske dobové tance, ale aj melódie španielskej a anglickej proveniencie. Publikácia bola objavená v rámci hnutia starej hudby v dvadsiatom storočí. Ako malá trojčasťová suita, zostavená zo skladieb tejto zbierky, vyjadrujú jej časti Bransle de la Torche, Spagnoletta a Ballet des Coqs sviežosť a ľahkosť, ale aj zármutok a melanchóliu.

Johann Sebastian Bach bol jedným z najväčších géniov ľudstva. V oblasti polyfónie ho doteraz nikto neprekonal. Príkladom tejto dokonalosti je aj Prelúdium a fúga a mol, BWV 543. Bach toto dielo napísal približne vo veku 35 rokov počas svojho pôsobenia vo Weimare. Prelúdium je oproti fúge nezvyčajne krátke a nikdy sa nehráva samostatne. Nie je to však náhoda; Bach totiž na prelúdium nadväzuje v závere fúgy a vytvára tým trojdielnosť, ktorá evokuje buxtehudeovský štýl. Prelúdium je so svojou bohatou a napínavou harmóniou, skrytou v akordických rozkladoch, nabité energiou, ktorá sa uvoľňuje v dokonalej a nádhernej fúge. Fúga v závere plynule prechádza do faktúry prelúdia, do kvázi tretej časti skladby.

Európska baroková suita je Helmutom Hauskellerom zoradený sled skladieb rôznych barokových skladateľov z celej Európy. Výnimkou je Siciliano, ktorého autorom je nemecký skladateľ 2. polovice 20. storočia Malte Rühmann.

Ľudovít Rajter bol jednou z najvýznamnejších slovenských dirigentských a skladateľských osobností 20. storočia. Výrazne sa zaslúžil o vznik Slovenskej filharmónie, v ktorej niekoľko rokov pôsobil ako šéfdirigent. I keď bola Rajterova skladateľská činnosť oproti jeho ostatným aktivitám v úzadí, patria napríklad jeho zborové diela k najlepším kompozíciám slovenského a cappella repertoáru. Preludio per organo napísal Rajter 26. decembra 1965 a venoval ho pamiatke bratislavského rodáka a uznávaného skladateľa Franza Schmidta, v ktorého kompozičnej triede na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni študoval. Harmonicky a melodicky vychádza Preludio zo Schmidtovej hudobnej reči; Rajter v skladbe dokonca cituje tému z prvej časti Schmidtovej 3. symfónie. Sadzba skladby prezrádza, že všestranne hudobne vzdelaný Rajter výborne ovládal aj techniku hry na organe.

Premiéra Preludia sa uskutočnila o šesť dní po napísaní skladby za mimoriadne zaujímavých okolností. Bolo to na novoročnom koncerte v roku 1966 v preplnenom Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave v podaní vynikajúceho organistu Jána Valacha. Valach bol všestranným muzikantom a v tej dobe pôsobil aj ako dirigent opery SND. Dnes sú koncerty v kostoloch samozrejmosťou. Koncert na Nový rok 1966 bol však prvým oficiálnym chrámovým koncertom, ktorý sa u nás konal po roku 1948. Okrem premiérového uvedenia Preludia per organo Ľudovíta Rajtera boli na programe organové skladby F. Liszta, A. Albrechta a L. Boëllmanna a sólisti SND Ľubica Baricová a Andrej Malachovský zaspievali Biblické piesne Antonína Dvořáka. Koncert mal pozitívne odozvy v tlači. Avšak ani pozitívne kritiky, ani do posledného miesta zaplnený kostol nezabránili tomu, aby bol na Ústredný výbor Komunistickej strany predvolaný riaditeľ Koncertnej kancelárie, ktorému vytkli, že sa koncert konal v kostole a v programe zneli duchovné skladby. Možno aj toto bol jeden z dôvodov, prečo hlavný protagonista koncertu, dnes v Belgicku žijúci organista, dirigent a skladateľ Ján Valach, o dva roky neskôr emigroval a vzal so sebou aj jediný rukopisný exemplár Rajterovej skladby Preludio per organo. Kópia diela sa do Bratislavy dostala až po roku 1989 a dnes je v repertoári viacerých slovenských organistov. Rukopis skladby sa, žiaľ, stratil.

Fanfáry pre dychové plechové nástroje, organ a tympany Stanislava Šurina vznikli na objednávku Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce v Bratislave ako akademické fanfáry v roku 2009. V roku 2010 ich autor zaradil ako intrádu ku svojej skladbe Trnavská omša (Missa tirnaviensis). Od roku 2016 zaznieva táto kompozícia aj ako autorská transkripcia pre sólový organ.

Od roku 1970 až do nedávneho času bola melódia jedného z najkrajších a najznámejších zhudobnení Ave Marie pokladaná za dielo talianskeho neskororenesančného skladateľa Giulia Cacciniho. Táto skladba nebola známa až do roku 1970, kedy ju pre vydavateľstvo Melodia nahral ruský gitarista a skladateľ Vladimir Vavilov. Na nahrávke ju uviedol ako dielo anonymného autora. Neskôr po Vavilovovej smrti bolo jej autorstvo pripisované Caccinimu. Dnes sa s najväčšou pravdepodobnosťou môžeme domnievať, že autorom tejto mimoriadne obľúbenej skladby je jej prvý interpret Vavilov.

Hoci bol Leoš Janáček riaditeľom a zakladateľom Organovej školy v Brne, ako skladateľ sa organu venoval iba okrajovo. Z obdobia jeho pôsobenia na škole vznikli skladby menšieho rozsahu s pedagogickým zameraním, ktoré sú vhodné skôr na liturgické než koncertné účely. Jediná skladba, ktorá reprezentuje Jánačkovho génia a jeho nevšednú originalitu na organových recitáloch je Postlúdium z Glagolskej omše. Hoci ide o pomerne krátku skladbu, svojou náročnosťou vzbudzuje rešpekt aj u renomovaných hráčov. V rámci omšového cyklu ju skladateľ zaradil na predposledné miesto, hneď za Agneče Božij. Postlúdium na konci omše zodpovedá tradičnej praxi v liturgii, kde na záver hrá organ sólovú skladbu a uzatvára tak bohoslužbu. Skladba sa začína búrlivým pedálovým sólom, ktoré sa v jej priebehu tvrdošijne opakuje, čím dielo ako celok pripomína akúsi búrlivú passacagliu.

Peter Heeren, dnes organista v severonemeckom meste Marne, skomponoval Chorál Was Gott tut, das ist wohlgetan (Čo Boh robí, je dobré) v roku 2004 pre svojho kolegu a priateľa Malte Rühmanna. Pri pozornom počúvaní môžeme v skladbe rozpoznať motívy Johanna Sebastian Bacha.

Kompozíciu Die Verheißungen der Sehnsucht (Prísľuby túžby) skomponoval Malte Rühmann v roku 2007, pár mesiacov pred svojou predčasnou smrťou. Dielo písal v čase, keď už bol vážne chorý. Dedikoval ho svojmu kolegovi, s ktorým aj hrával, Helmutovi Hauskellerovi v originálnej inštrumentácii pre panovu flautu a organ.

Sinfonia pre panovu flautu a organ Petra Heerena vznikla na podnet Helmuta Hauskellera v roku 2018. Ide teda o ďalšiu a jednu z mála originálnych kompozícií pre toto obsadenie. Okrem Mozarta, ktorý zveril panovej flaute päť tónov v opere Čarovná flauta, nevenovali skladatelia tomuto nástroju žiadnu pozornosť. Vďaka snahám interpretov vzniká dnes dopyt, aby tento vyše 6000 rokov starý hudobný nástroj spolu so svojím mladším príbuzným, organom, ožíval v nových a originálnych kompozíciách.

Petr Eben patrí k najvýznamnejším skladateľom duchovnej a organovej hudby 20. storočia. Celé jeho dielo je vyjadrením hlbokej kresťanskej spirituality, ktorá sa u neho, logicky, uplatnila najviac v organových kompozíciách. Aj preto nazval organ svojím „osudovým nástrojom“. Prvú sólovú organovú skladbu (Symphonia gregoriana) napísal Eben v roku 1953, v čase hlbokej totality. Sám sa o jej vzniku vyjadril: „Keď sa kolegovia dozvedeli, že píšem veľkú organovú skladbu, len krútili hlavou a ja sám som ju písal s vedomím, že bude odpočívať v zásuvke môjho písacieho stola. A je to paradox: práve táto kompozícia sa stala mojou najhranejšou skladbou“.

Ebenova Nedeľná hudba z roku 1958 je štvorčasťová cyklická skladba. Názov Nedeľná hudba alebo Musica dominicalis si Eben zvolil z dvoch dôvodov – vyjadruje sviatočnosť a nevšednosť organového zvuku a zodpovedá citácii gregoriánskeho chorálu, ktorý v skladbe používa. Posledná časť Finále je napísaná v sonátovej forme. Začína sa motorickým pohybom, ktorý imituje vzdialenú vojnovú vravu, do ktorej zaznieva hlavná téma vo zvuku trúbky a pripomína zvolávanie živých po ťažkej bitke. Hudba umocňuje vyjadrenie boja dobra a zla vo vnútri ľudskej bytosti i ľudskej spoločnosti. Dobro víťazí a v závere opäť mohutne zaznieva citácia gregoriánskeho chorálu – upokojujúca téma antifóny Salve Regina.

Stanislav Šurin

–––––
Bibliografický údaj: ŠURIN, Stanislav: Text ku koncertu 24. 11. 2019, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, Cyklus O, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2019

  Životopisy

STANISLAV ŠURIN

sa narodil v roku 1971 v Trnave. Hru na organe a cirkevnú hudbu študoval na Konzervatóriu v Bratislave, na Diecéznom konzervatóriu vo Viedni, na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Ivana Sokola a súkromne u Johanna Trummera v Grazi. Ako chrámový organista účinkoval na mnohých mediálnych prenosoch bohoslužieb (pri inauguráciách slovenských prezidentov, návštevách pápeža Jána Pavla II., atď.). Spolupracoval so Slovenskou filharmóniou, s ktorou uviedol viaceré skladby pre organ a orchester. V roku 2000 účinkoval sólisticky s National Symphony Orchestra Taiwan pri premiérovom uvedení Janáčkovej Glagolskej omše na Taiwane. Organové recitály hral v Európe, USA, Mexiku, Kanade, Japonsku, Hongkongu, Rusku, Uzbekistane a Kazachstane. Sólové organové CD nahral v katedrále v Grazi, v Schubertkirche vo Viedni, v Trnavskej katedrále, v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave a v Dolnom Kubíne. Od roku 2014 aktívne spolupracuje s nemeckým hráčom na panovej flaute Helmutom Hauskellerom, s ktorým realizoval aj úspešnú CD nahrávku.

Je zakladateľom a organizátorom organových festivalov v Trnave, Piešťanoch, Skalici, Bratislavskej katedrále a ď. V rokoch 2006 – 2007 pôsobil vo funkcii Diecézneho hudobníka Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Pôsobí ako poradca pri opravách a rekonštrukciách historických organov a pri stavbách nových organov (napr. Slovenská filharmónia, Katedrála sv. Martina v Bratislave, Katedrála sv. Emeráma v Nitre a pod.). Tejto problematike sa venuje aj ako publicista a organizátor. V roku 2000 zorganizoval medzinárodnú organologickú konferenciu zameranú na otázku ochrany historických organov a v rokoch 1999 – 2002 bol šéfredaktorom časopisu pre duchovnú hudbu Adoramus Te. V súčasnosti vyučuje na Katolíckej univerzite – Ústave sakrálneho umenia v Spišskej Kapitule.

Venuje sa aj kompozícii. Je autorom Trnavskej omše, viacerých skladieb na duchovné a liturgické texty. Zhudobnil viaceré básne francúzskych a slovenských autorov. V roku 2011 mu v Spolku sv. Vojtecha vyšiel autorský spevník a CD Antifóny a duchovné piesne. Začiatkom roka 2013 vydalo vydavateľstvo Celebrity Service Agency album jeho piesní na básne Miroslava Válka pod názvom Dáma v rýchliku. Tento projekt zrealizoval v spolupráci s multiinštrumentalistom Stanislavom Palúchom a hercom a spevákom Kamilom Mikulčíkom. Ako notová publikácia s CD vyšli v roku 2013 aj jeho Deux chansons élégiaques (Dve elegické piesne) na texty Paula Verlaina a Guillauma Apollinaira. Nahrávka jeho Trnavskej omše vyšla na CD s orchestrom Slovenskej filharmónie v roku 2016.

V roku 2009 dostal Cenu Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela Johanna Sebastiana Bacha pre súčasníkov a v roku 2016 mu Konferencia biskupov Slovenska udelila Cenu Fra Angelico za osobný prínos do kresťanských hodnôt v kultúre na Slovensku. Ako absolvent Diplomatickej akadémie Karola Rybárika sa v kontexte svojej umeleckej činnosti venuje kultúrnej diplomacii a prezentácii slovenského hudobného umenia v zahraničí.


HELMUT HAUSKELLER

sa narodil v Berlíne. Je považovaný za jedného z najznámejších hráčov na panovej flaute v Nemecku. Už v jeho štrnástich rokoch ho natoľ ko očarila hra virtuózov na panovej flaute Simiona Stanciu a Gheorgha Zamfira, že si začal tieto nástroje z bambusového dreva sám vyrábať a následne sa na nich učiť hrať. Prostredníctvom workshopov a kurzov (niektoré z nich pod jeho vedením) ďalej rozvíjal svoju vášeň k panovej flaute. Vzdelanie získal aj v oblasti hudobnej teórie a vokálneho umenia.

Od roku 1989 realizoval množstvo CD, rozhlasových a televíznych nahrávok. Koncertne vystupuje väčšinou s organom, ale aj s rôznymi ansámblami a orchestrami v rámci celého Nemecka, ako i v zahraničí (Anglicko, Francúzsko, Španielsko, Fínsko, Švédsko, Nórsko, Taliansko, Chorvátsko, Švajčiarsko, Poľsko, Slovensko, Nigéria, USA).

Svojou hrou inšpiroval mnohých umelcov, maliarov a skladateľov, ako napríklad amerického skladateľa Eugena Wilsona Hancocka, Berlínčanov Manfreda Schlenkera a Renate Greubel, či Malte Rühmanna zo severného Nemecka.

–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertu 24. 11. 2019, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, Cyklus O, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2019

Organový recitál I – Stanislav Šurin, Helmut Hauskeller

Nedeľa 24. 11. 2019, 16.00 h
O – Organové koncerty, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie