Antonín Dvořák – Stabat materAntonín Dvořák – Stabat mater

[ Autor textu: Zuzana Buchová Holičková ]

„Bol by som rád, keby mi ako hlavné napadlo to, čo Dvořákovi napadne len tak mimochodom.“ Johannes Brahms

Na tému jedného z najznámejších a najčastejšie uvádzaných diel Antonína Dvořáka Stabat mater je pomerne náročné napísať niečo nové. O pozadí vzniku tohto diela existujú len dohady a domnienky vyplývajúce zo všeobecne známych životopisných dát. Bol podnetom pre vznik náčrtu skladby smrť jeho novonarodenej dcéry a motiváciou k jej dokončeniu nešťastný skon ďalších dvoch? Pravdepodobne. Inšpirovala ho k výberu textu stredovekej sekvencie hudba, s ktorou bol v kontakte ako organista v kostole u sv. Vojtecha a ktorá zodpovedala princípom cecilianizmu? Vylúčené to nie je. Alebo bola jedným z impulzov aj opätovná snaha o získanie umeleckého štipendia vo Viedni? Mohla byť. Nepopierateľným faktom tak zostáva „len“, že toto dielo sa od svojho prvého uvedenia až dodnes stretáva s nesmiernym úspechom u publika aj interpretov a zaraďuje sa medzi najčastejšie interpretované diela skladateľa. Kantáta sa tak sama o sebe stáva dôkazom Dvořákovho skladateľského génia, ľudskosti a hlbokej, úprimnej zbožnosti.

Text stredovekej sekvencie Stabat mater patrí aj vďaka silnej mariánskej tradícii v katolíckej cirkvi medzi najčastejšie zhudobňované – od jeho zaradenia do liturgie vzniklo viac ako 600 rôznych verzií naprieč všetkými hudobnými štýlmi a smermi, a to aj napriek tomu, že bola z oficiálnej liturgie vyradená počas Tridentského koncilu v roku 1570. Napokon sa do liturgie vrátila až v roku 1727, keď ju pápež Benedikt XIII. zaradil ako oficiálnu sekvenciu na sviatok Sedembolestnej Panny Márie.

Autorstvo textu pripisuje väčšina prameňov františkánovi Jacoponemu da Todimu (1230 – 1306), aj keď posledné výskumy túto teóriu mierne naštrbili na základe nálezu znotovanej sekvencie v graduáli z kláštora dominikánok v Bologni, ktorý pochádza z druhej polovice 13. storočia. Pokiaľ ide o ďalších kandidátov na autora, historici sa najčastejšie prikláňajú k menám ako sv. Bonaventura, pápež Inocent III., či podľa nových náhľadov aj anglický mních John Pecham, ktorý žil vo Francúzsku do roku 1270.

Hoci ide v prvom rade o duchovný text, Stabat mater je zároveň veľmi dojímavým poetickým textom opisujúcim utrpenie matky, ktorá kruto prichádza o milované dieťa. Tento pohľad na obraz ukrižovania je výsostne ľudský. Zdôrazňuje dimenziu priameho spojenia Boha a človeka a je jedným z momentov, ktoré sú súčasťou najväčšieho tajomstva a podstaty kresťanskej viery. Zároveň verše priamo nabádajú poslucháča (aj interpreta) k vcíteniu sa do Máriinho aj Kristovho utrpenia. Následná modlitba je hlbokou prosbou o emočnú a najmä duchovnú účasť na prežití týchto chvíľ.

Dvořák, ktorého jeho súčasníci svorne charakterizujú ako človeka prirodzenej, úprimne jednoduchej a zároveň hlbokej viery, poňal tento text „veľmi pravdivo a pritom úplne nesebecky, ba možno povedať všeľudsky“, ako píše jeho životopisec Otakar Šourek. Sekvenciu zároveň stvárnil s hudobným dramatizmom jemu vlastným, no bez náznaku operného pátosu. Dielo je napriek svojej monumentalite charakteristické ušľachtilosťou zvuku, ktorý ťaží z premyslenej inštrumentácie a farebných možností, ktoré ponúka ľudský hlas.

Oratórium tvorí desať uzavretých čísel s vlastným tematickým materiálom, okrem posledného, v ktorom je citovaný materiál z prvej časti a uzatvára tak veľkolepý oblúk vystavaný na rôznych spôsoboch vyjadrenia bolesti, utrpenia a zároveň nádeje a viery v život. Práve v prvej časti Stabat mater sa odohráva najväčšia dráma, pokiaľ ide o stvárnenie emočného prežívania. Ako spomína Dvořákov zať, skladateľ Josef Suk, pri vytváraní koncepcie Stabat mater mal Dvořák neustále v mysli predstavu kríža. Túto predstavu napokon zhmotnil do tónu fis stúpajúceho z hĺbky nahor a z neho v ťaživých poltónoch klesá lamentózna melódia ako obraz bolesti. Po orchestrálnom úvode postupne nastupuje zbor a kvarteto sólistov, aby sa v neustále opakovanej gradácii plnej kontrastných dynamík vracal zúfalý výkrik v plnej sile zboru aj orchestra.

V nasledujúcom priebehu diela sa strieda kvarteto, sólisti a zbor. V druhej časti, v kvartete Quis est homo, Dvořák sólové hlasy postupne polyfonicky vrství v naliehavej snahe vzbudiť súcit u adresáta otázok. Tretia, veľmi efektná zborová časť Eja mater evokuje smútočný pochod charakteristickým vzlykavým motívom, neustále prítomným nad „kráčajúcim“ ostinatom orchestra. Dynamickými kontrastmi zároveň evokuje emočné poryvy od tichej vnútornej modlitby až po extatické prosebné výkriky, ktoré sa stále znova rútia do vysileného piana.

Basové sólo štvrtej časti Fac, ut ardeat cor meum je obrazom úprimnej prosby vyvierajúcej z hĺbky srdca. Efektným, takmer nadpozemským kontrastom k tejto „pozemskej“ hĺbke mužského sólového je ženský zbor s organom.

Zboru v piatej časti Tui nati vulnerati je opäť zverená úloha vyjadriť naliehavosť prosby „mať podiel“ na bolestiach krista na kríži, aj keď nie v tak vypätej polohe ako v Eja mater. Zvláštny ostinátny pulz má tanečný nádych, no v nadväznosti na text vyjadruje stupňovanie vnútornej tenzie pri opakovanej naliehavej prosbe. Šiestej časti Fac me vere tecum flere dominuje tenorové sólo s ozvenou mužského zboru. Jednoduchá sólová melódia evokuje predspevovanie kňaza alebo kantora s odpoveďami ľudu, resp. antifonálny spôsob čítania žalmov.

V nasledujúcej nežnej zborovej časti Virgo virginum praeclara má zbor možnosti preukázať mnohé výrazové nuansy a farebnosť.

Krehkú atmosféru vystrieda dueto tenoru a sopránu v ôsmej časti Fac, ut portem Christi mortem vystavané takmer na spôsob bachovskej triovej sonáty: dva imitačne sa prepletajúce spevné hlasy sprevádza ostinato orchestrálneho sprievodu. Predposledná časť, altové sólo Inflammatus et accensus, je jednou z najznámejších častí diela, keďže býva pomerne často interpretované ako samostatná koncertná ária. Ide o efektnú, naliehavú skladbu plnú hudobného aj obsahového napätia, ktorá pripravuje návrat úvodného ťažiskového motívu v poslednej časti, no tentoraz nevyústi do obrazu smrti a utrpenia, ale obracia sa na zobrazený kríž s nádejou na večný život. Efektná, neúnavne a odhodlane gradujúca posledná časť Quando corpus morietur je jedným mohutným, neprerušeným tokom hudby a energie, ktorý vrcholí záverečným slávnostným, zdanlivo nekonečným Amen, ktoré je veľkolepou katarziou a zadosťučinením po prežitej bolesti. Posledným vrcholom skladby je návrat textu Quando corpus morietur v mohutnom, priam extatickom a cappella choráli, nasledovanom postupným doznievaním silných emócií, ktoré sa v samom závere rozplynú v mäkkom pianissime orchestra.

Oratórium napriek svojim nepopierateľným kvalitám čakalo na prvú premiéru tri roky od dokončenia, až do 23. decembra 1880. Uviedla ho v Prahe Jednota umělců hudebních, ktorej bolo dielo venované, pod vedením Adolfa Čecha. Okamžite sa stretlo s nadšeným prijatím tak u publika ako aj u interpretov. Aj nasledujúce uvedenia sa stretli s vrelými reakciami, no prelomovým bolo uvedenie oratória 10. marca 1883 v londýnskej Royal Albert Hall. úspech bol tak mimoriadny, že pozvali Dvořáka, aby dielo v Albert Hall dirigoval. Na uvedení 13. marca 1884 mal k dispozícii hudobné telesá priam obrích rozmerov, 840-členný zbor a vyše 150-členný orchester. Samotný autor zážitok opísal v liste priateľovi takto: „V pondělí večer byla I. zkouška se sborem v ,Albert Hall‘ (je to ohromná budova, může tam pohodlně sedět 12 000 !!! lidí (amfiteátr). Jak jsem přišel k pultu, byl jsem uvítán hromovým dlouhotrvajícím potleskem a dlouho to trvalo, než opět trochu klidu nastalo. Byl jsem hluboce dojat tou ovací, takže jsem ani slova promluvit nemohl […]. Abych Vám tedy v krátkosti řekl, jak silný je orkestr a sbor. Prosím Vás, nelekejte se! Sopr 250 – Alt 160 – Tenor 180 – Bas 250. 840 hlasů. Orkestr 24 I., 20 II., 16 viol, 16 cell, 16 bassů. Když všichni spustějí, je Vám to strašný rámus, ale jak krásně vše to zní! Ta pp – cresc – ff – vše jde jak na drátkách. Zkrátka lepší si to nemohu přát.“

Úspech bol mimoriadny a pre Dvořáka to bol prvý a zďaleka nie posledný veľký skladateľský aj dirigentský triumf mimo vlasti, ktorý mu otvoril dvere k ďalším dlhoročným zahraničným spoluprácam. Dielo v priebehu nasledujúcich dvoch rokov uviedli napríklad v Birminghame, Worcestri, Pittsburgu, New Yorku, Záhrebe a Mannheime. V samotnom Anglicku zaznievalo dielo vždy vo veľkolepých obsadeniach. Napriek tomu Dvořák chcel, aby zaznelo aj v kostole, kam podľa neho patrilo viac ako na koncertné pódiá. Osobitne spomínal na druhé uvedenie diela v Mladej Boleslavi: _„[…] tenkráte, když jsem v Boleslavi slyšel své ‚Stabat mater‘ v kostele, tedy pouze bez orkestru, byl jsem tak hluboce dojat.“ _

Za svoje zahraničné úspechy bol okrem iného odmenený udelením čestného doktorátu na Univerzite v Cambridgei, v predvečer ktorého opäť dirigoval svoju Stabat mater, ktorá mu k nim otvorila dvere. Po rokoch spomínal na udeľovanie takto: „Nikdy nezapomenu, jak mi bylo, když mne v Anglii povýšili na doktora: samá ceremonie a samý doktor! Všechny obličeje byly vážné a zdálo se, že žádný nezná mluvit jinak než latinsky! Poslouchal jsem napravo i nalevo a nevěděl jsem, koho mám poslouchat. A když jsem poznal, že mluví ke mně, byl jsem jako opařen a styděl jsem se, že neumím latinsky. Ale když si na to dneska vzpomenu, musím se smát a myslím si, že zkomponovat Stabat Mater je přece jenom víc než umět latinsky.“

Zuzana Buchová Holičková