Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ AUDIO – 00:30:48 ] [ AUDIO – 00:30:48 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 1. časť

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Ešte nedávno bola populárna detská pesnička „Spievanky, spievanky, kdeže ste sa vzali…“. V prekrásnom detskom veku dieťaťa nikomu ani na um neprišlo, že v zdanlivo triviálnom texte pesničky spočíva veľké tajomstvo a veľká téma. Môžeme to skúsiť aj s rozprávkovým zaklínadlom: „kde sa vzala – tam sa vzala, zrazu tu bola hudba“. S pôvodom hudby je to asi tak, ako s pôvodom sveta a života. Záhada, ktorá síce horlivého človeka – zvedavca a výskumníka – neustále nabáda k aktivite a zároveň mu nedáva možnosť dopracovať sa k akejkoľvek definitíve, tobôž nie k definícii (aké má tento človek tak veľmi rád a za aké sa spokojne ukrýva). Podobným – a súvisiacim – rébusom je podstata hudobnej tvorby. Čo ženie človeka k tomu, aby sa „správal hudobne“? Je to pravdepodobne vždy jedna z expedícií do stredu neprebádaného vesmíru, akým hudba určite je. Takže človek sa musí uspokojiť s parciálnymi úvahami typu „na margo“. Jednou z frekventovaných alternatív pri výklade pointy tvorby je odveká radosť človeka z hry. Sú to opäť hlbinné spomienky na detstvo, na magické spievanky a na rozprávkové zaklínadlá, ktoré ženú jedinca v ústrety tejto tvrdej, ale o to radostnejšej aktivite. Hra ako základ a pôvod akejkoľvek činnosti má význam aj v procese genézy akéhokoľvek hudobného diela. Niekedy ide o čistú hru s materiálom a technickými schopnosťami človeka, inokedy sa na túto kostru nabaľuje emočný rozmer, ktorý navonok hru zastiera a strháva človeka do najvnútornejších zákutí jeho duše. V prípade skladateľskej osobnosti Johanna Sebastiana Bacha a jeho koncertov pre akékoľvek nástroje preráža na povrch jednoznačne neskrývaná radosť z hry. Skúsený hudobník prešiel mnohými prostrediami, riešil množstvo tvorivých zadaní a reagoval na množstvo externých požiadaviek a interných impulzov. Bachove koncertantné diela vyrastajú z rýdzo pragmatických a praktických pohnútok geniálneho tvorcu. Napriek horlivým životopiscom a systematikom hudobných dejín nie je pôvod väčšiny z týchto skladieb celkom jasný. Bach rád a hravo transkriboval diela iných majstrov – najmä diela svojho obľúbenca a vzoru Antonia Vivaldiho. Často sa vracal k svojim vlastným titulom a prerábal ich pre nové inštrumentačné zoskupenia. Množstvo koncertov vzniklo pre potreby domáceho muzicírovania; Bachovi synovia Wilhelm Friedemann, Carl Philipp Emanuel a Johann Christian boli mimoriadne disponovanými hráčmi na klávesových nástrojoch a radi sa zapájali do otcových dobre mienených projektov. Iné koncerty vďačia za svoj pôvod spolupráci Johanna Sebastiana s jeho rovnako geniálnym kmotrom a priateľom Georgom Philippom Telemannom, ktorý aktívne viedol súbor Collegium Lipsko a bolo potrebné systematickejšie saturovať akcie súboru novými dielami. Koncert pre klavír a orchester č. 1 d mol, BWV 1052 je oficiálne prvým koncertom tohto druhu v Bachovej tvorbe. Rukopis, ktorý vypracoval Carl Philipp Emanuel Bach pochádza síce až z roku 1734, genéza diela spadá už do dvadsiatych rokov. Bach junior podľa všetkého vypracoval túto kópiu pre vlastné koncertné účely, keď otcovu skladbu uviedol na niektorom zo svojich verejných vystúpení. Materiál Koncertu d mol sa vyskytuje v kantátach BWV 146 a 188 z rokov 1726 resp. 1728. Takisto je aktuálny predpoklad, že Koncert d mol je autorskou transkripciou istého koncertu z köthenského alebo weimarského tvorivého obdobia skladateľa. Originál je podľa znalcov venovaný husliam, o čom svedčí filigránska ornamentika a celková charakteristika klávesového partu. V 19. a 20. storočí vzniklo niekoľko revízií Koncertu d mol v úprave pre husle a orchester. Nech však historici ponúkajú akékoľvek informácie, pre Bachov dynamický koncert je príznačná neskrývaná radosť z hudby, z jej motoriky a schopnosti strhnúť pôvabnou kantilénou. V popredí je síce rýdza štruktúra, tá však vzácnym spôsobom generuje silný zážitkový rozmer brilantného diela.

Igor Javorský

–––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertom 30. a 31. 5. 2019, in: Slovenská filharmónia, Cyklus DE, 70. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenský filharmónia, 2019

  Životopisy – 1. časť

Miki Skuta

Miki Skuta je jediným slovenským hudobníkom, ktorý sa pohybuje na najvyššej úrovni a s najväčšou ľahkosťou v oblasti klasickej hudby, jazzu a takisto v oblasti popu.

Ako koncertný klavirista dosiahol významné medzinárodné úspechy. Jeho nahrávky Bachových skladieb získali to najvyššie hodnotenie v odbornom časopise BBC Music Magazine v Anglicku, jeho londýnske sólové koncerty v roku 2013 v koncertnej sále Kings Place boli vypredané. Jeho nahrávka Goldbergových variácií sa na „iTunes – Netherlands Classical Chart“ dostala podľa počtu stiahnutí na štrnáste miesto spomedzi všetkých klasických nahrávok. Bol pozvaný na festival najlepších klaviristov súčasnosti „The Piano“, ktorý sa konal v prestížnej koncertnej sále na Hudobnej Akadémii Franza Liszta v Budapešti, jeho sólové koncerty mali veľký ohlas aj v Salzburgu, v Paríži, v Cannes, ale takisto aj na Bratislavských hudobných slávnostiach.

Koncertoval so Slovenskou filharmóniou, so Slovenským komorným orchestrom, so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, s Bruckner Orchester Linz, die reihe – Wien, OENM Salzburg, Janáčkovou Filharnóniou Ostrava, Danubius Symphonic Orchestra Budapest, atď. Ako jazzový klavirista bol najaktívnejší v rokoch 1995 – 2005. Za toto obdobie sa vypracoval na takú úroveň, že dostal pozvanie na spoluprácu v kapelách s Tomaszom Stankom, Didierom Lockwoodom, Wolfgangom Muthspielom, a na domácej scéne si zahral nespočetné množstvo koncertov s Oskarom Rózsom, Andrejom Šebanom, Martinom Valihorom, Jurajom Bartošom či Jurajom Griglákom. V rokoch 2006/2007 úzko spolupracoval s Paľom Hammelom, v tomto období mu aranžoval dve CD: Kreditka srdca a Hammel v Aréne. V zahraničí spolupracoval s vynikajúcimi hudobníkmi obidvoch žánrov: Angelika Kirschlager, Benjamin Schmid, Bertl Mütter, Christian Muthspiel, Didier Lockwood, Attila Kaszás, Jiri Stivín, atď. V posledných rokoch sa popri klasickej hudbe venuje skôr čisto improvizovanej hudbe alebo komponovaniu.

Od roku 1993 jeho kompozície (jazz, pop alebo súčasná hudba) zazneli v Rakúsku, v Nemecku, vo Švajčiarsku, vo Francúzsku, Anglicku, Holandsku, Maďarsku, v Spojených Štátoch približne na stopäťdesiatich koncertoch. V roku 2005 dostal objednávku na napísanie husľového koncertu pre rakúskeho huslistu Benjamina Schmida. „Violinkonzert 2006“ bol premierovaný v júni 2006 v Salzburgu a odvtedy zaznel na ďaľších desiatich koncertoch.

Je aj členom klavírneho dua Nora Skuta – Miki Skuta, ktoré bolo založené v deväťdesiatych rokoch. Odvtedy vystúpilo na koncertoch v Českej republike, v Rakúsku, v Nemecku, v Poľsku, na Ukrajine, vo Francúzsku a samozrejme na Slovensku. Ich vystúpenia sú zaznamenané na nosičoch v Nemecku, v Poľsku ale aj na CD Slovenského hudobného fondu. Za svoje výnimočné interpretačné výkony získal ocenenia doma i v zahraničí: Krištáľové krídlo, Cenu Frica Kafendu, bol nominovaný na cenu Tatra Banky a na cenu Radio Head. Natočil približne štyridsať CD pre slovenské, maďarské, nemecké či rakúske vydavateľstvá.

–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertom 30. a 31. 5. 2019, in: Slovenská filharmónia, Cyklus DE, 70. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenský filharmónia, 2019

[ AUDIO – 2. časť – 01:06:18 ] [ AUDIO – 2nd part – 01:06:18 ] [ video > ]

Play Audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 2. časť

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Štruktúry schopné generovať zážitkový apel sú principiálnymi vlastnosťami hudby Dmitrija Šostakoviča. „V mojom nie práve veselom živote sa vyskytlo veľa smutných udalostí. Boli obdobia, v ktorých nebezpečenstvo obzvlášť zosilnelo a kruto na mňa doľahlo. Vtedy veľmi vzrástol aj strach. V dobe, o ktorej som už rozprával, som bol blízko k samovražde. Nebezpečenstvo ma desilo. Nevidel som žiadne východisko. Strach ma celkom ovládol. Už som nebol pánom svojho života. Moja minulosť neexistovala. Moja práca, moje schopnosti – nikto ich nepotreboval. A budúcnosť neposkytovala ani iskierku nádeje. Chcel som prosto zmiznúť. To bol jediný možný únik. Myslel som naň s úľavou.“

Spomienky sovietskeho skladateľa chvíľami vzbudzujú mrazenie na celom tele. Ešte aj dnes sa nejedna verejná inštitúcia a nejedna osobnosť neštíti označovať Šostakovičov skladateľský a najmä ľudský profil visačkou stalinského kolaboranta a šíriteľa brutálne deformovaných komunistických ideálov. Prebaly nahrávok s jeho hudbou stále svietia do červena a tým priamo evokujú tento nešťastný – a najmä nezmyselný - ideologický podtext. Pravdou je, že ukrutný a bezohľadný režim uvrhol Šostakoviča po roku 1936, kedy začali v Sovietskom zväze prebiehať drastické personálne čistky do akejsi defenzívy; „učiteľ a vodca“ Stalin si ho ľstivo a zákerne zaväzoval vydieraním a vyhrážkami deportácie a smrti. Šostakovič sa ocitol v úzkych, ale je vylúčená téza, že by začal režimu nahrávať alebo že by si pred súdruhmi ochotne „prihrieval svoju polievočku“. V symfóniách si na tvár síce nasadil masku oddaného sovietskeho občana a ponúkal impozantné orchestrálne epopeje; tyrani však nemali mentálne dispozície preniknúť týmto „ódam na nové časy“ hlbšie pod kožu a odhaliť tam na jednej strane gestá tvrdého ľudského odporu a na druhej strane prejavy zúfalstva a beznádeje. Skladateľ kontinuitne stranu a vládu klamal masívnymi korpusmi svojich symfonických tragédií, ktoré sa hemžili symbolmi, inotajmi, citátmi, drobnými čiastočkami radikálneho odporu, aký sa síce rozptyľoval v akomsi významovom opare, ale pri istej dávke schopnosti čítať medzi notovými osnovami zachovával pevnosť a tvrdošijnosť.

„Tyrani sa veľmi radi vyhlasujú za priaznivcov umenia. Ale umeniu vôbec nerozumejú, tak prečo? Pretože tyrania je zvrhlosť a tyran je zvrhlík. Má to veľa dôvodov. Tyran, ktorý chce dosiahnuť moc, musí ísť cez mŕtvoly. Moc zvádza k utlačovaniu a zosmiešňovaniu ľudí. Nie je teda túžba po moci zvrhlosťou? Ak si dôsledný, musíš súhlasiť. V okamihu, kedy na teba prídu mocenské chúťky, si stratený. Na každého kandidáta vodcovstva hľadím s podozrením. Stačia mi ilúzie mojej mladosti zahalené v hmle. Z každého, kto uspokojil svoje zvrhlé túžby, sa stal tyran. Musí vo svojej zvrhlosti pokračovať, aby obhájil svoju moc. Musí predsa trénovať a posilňovať svaly, inak by nemohol ľud utlačovať a do krvi ho trýzniť. Pretože aké iné radovánky mu môže moc ešte poskytnúť…?“

Šostakovičove úvahy – zdá sa – sú nadčasové; zvrátená túžba po moci, prospechu a možnosti manipulovať masami nevinných ľudí ženie vpred aj nejedného nášho súčasníka skrývajúceho sa šikovne za banálne vyhlásenia o slušnosti, o právach, slobode a demokracii. Šostakovič s jeho tvrdými skúsenosťami a neľahkým životom má právo obviňovať ktorúkoľvek z pretvárok aktivizovanej ľudskej zvrhlosti. A predsa aj tí, ktorí sami šliapu po osudoch národov majú zvrátenú odvahu Šostakoviča z čohosi obviňovať. Geniálny skladateľ sa v ich rukách stáva bábkou, maskotom, symbolom zbabelosti a zákernosti. V ich obmedzenosti nevidia spomínané inotaje, akými skladateľ viedol tichú vojnu proti režimu. Jedným z takých inotajov je aj masívny organizmus Symfónie č. 11 g mol, op. 103 „Rok 1905“.

„V našej rodine sa o Revolúcii 1905 často diskutovalo… príbehy veľmi ovplyvnili moju predstavivosť… Keď som bol starší, veľa som čítal o tom, čo sa udialo… Boli tam hromady mŕtvych detských tiel naložených na saniach. Chlapci sedeli na stromoch, hľadeli na vojakov a tí vojaci ich strieľali, len tak pre zábavu. Potom ich telá naložili na sane a odviezli ich preč. Telá mŕtvych detí na saniach… A tie deti sa usmievali… zabili ich tak nečakane a rýchlo, že sa nestihli ani báť…“.

V Šostakovičových predsmrtných spomienkach je aktuálne možno až patologické nutkanie „vytesňovať“ traumatizujúce zážitky konkrétnymi dielami. Aj v súvislosti s Jedenástou symfóniou platí to, že Šostakovič navonok rafinovane realizoval ideály boľševikov a jeho skladba môže byť považovaná za prejav hrdosti na revolučné tradície mocného impéria alebo za grandiózny portrét nezlomného sovietskeho človeka. V podstate však každá z jeho symfónií, počnúc Štvrtou symfóniou z osudového roku 1936 je mutáciou rekviem, lamentácie, pašií o krížovej ceste tohto „sovietskeho človeka“. Skladateľ si časom vybudoval systém rafinovaných hudobných symbolov, ktoré neboli čitateľné pre zaslepených súdruhov z politbyra, ale ktoré jednoznačne označovali veci pravým spôsobom. Tento doslova rétorický systém síce naznačuje čosi z poetiky Gustava Mahlera, v prípade Šostakoviča je však oveľa osobnejší, adresnejší a pozemskejší. Mahlerove traumy pramenili z osobnostnej neschopnosti rozhodnúť sa; Šostakovičove traumy boli vynútené zverským režimom. Príbeh Jedenástej symfónie z roku 1957 je teda ôsmou symfonickou kapitolou Šostakovičovej obžaloby na margo spoločnosti. Pôvodne ju plánoval napísať v roku 1955 v súvislosti s päťdesiatym výročím tragickej revolúcie z januára 1905. Šostakovič spomínal: Táto traumatizujúca predstava sa v Šostakovičovej imaginácii celkom pochopiteľne viazala aj na teror vyvíjaný stalinským vedením a kumulovala v ňom energiu k novej symfónii. Udalosti z Maďarska z roku 1956, ktoré až veľmi pripomínali „Krvavú nedeľu“ z 9. januára 1905 veci urýchlili a Jedenásta symfónia dostala v mysli skladateľa zelenú. Šostakovičov zať Jevgenij Čukovskij uviedol, že toto dielo malo pôvodne údajne mať podtitul Rok 1906 – teda rok skladateľovho narodenia. Malo to byť rekviem nielen za neho samotného, ale za celú generáciu talentovaných ľudí v jeho veku, ktorých zavraždili alebo ktorým znemožnili akúkoľvek tvorivosť. Sovietska verejnosť však žiadala obete a Šostakovič predsa len navliekol na impozantný a pritom krehký symfonický korpus podtitul Rok 1905. Veď nech si občania uvedomia, ako krvavo sa Cár Nikolaj II. a jeho posluhovači zachovali voči trpiacemu ľudu…. Čosi také ohavné predsa sovietsky človek nemôže dopustiť…! Epická a tragická Jedenásta symfónia mala napriek svojmu často až drsnému apelu hneď na prvom uvedení veľký úspech; slastne krochkali a „to svoje“ si v nej našli súdruhovia, ale aj ostražití a neodbytní opozičníci. Skladba je pretkaná symbolikou motívov, hudobných inotajov. Šostakovič umne narába s inštrumentáciou (hrozivé tympany, temný zvuk kontrafagotu či basklarinetu, flautové sólo v 1. časti až mrazivo vykresľuje ľadovú atmosféru….). Tak, ako to mal Šostakovič naplánované aj v predchádzajúcich dielach, skladba vrcholí vo Finále kvázi oslavným spôsobom… Sovietsky človek opäť triumfuje. Málokto, okrem zadubených súdruhov však uverí, že temná tónina g mol určite je tým najvhodnejším prostriedkom na vyjadrenie občianskeho nadšenia a optimizmu… Nádej, perspektívnosť, zhojenie rán na duši, spoločenská rekonvalescencia po traumatizujúcich udalostiach… nič z toho sa nekoná, nič z toho hudba Jedenástej symfónie neponúka. Skôr naopak: samotný autor sa vyjadril, že Jedenásta symfónia je o večných návratoch, o rotáciách, o opakovaní… takže v Sovietskom zväze ak sa aj čosi zopakovalo, vždy to boli len bieda, násilie, despotizmus… brutálna streľba na usmievajúce sa deti na stromoch… chaos roku 1917… deportácie a vraždy… gulagy… pokrytectvo… Nebolo teda naozaj čo očakávať s naplno otvorenými očami, akými biedne deti v roku 1905 zo stromov hľadeli na svojich vrahov…

Igor Javorský

–––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertom 30. a 31. 5. 2019, in: Slovenská filharmónia, Cyklus DE, 70. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenský filharmónia, 2019

  Životopisy – 2. časť

JAMES JUDD

Britský dirigent patrí k medzinárodne uznávaným umelcom pre svoju výnimočnú všestrannosť, jedinečné muzikanstvo a charizmatické pôsobenie aj mimo pódia. Vyznačuje sa mimoriadne komunikatívnym štýlom, prípravou dramaturgicky zaujímavých koncertov a pravidelné hosťovania v koncertných sálach od Viedne po Tokio svedčia o jeho vynikajúcom kontakte s publikom a hudobníkmi. Bohaté umelecké aktivity viedli Jamesa Judda k spolupráci s renomovanými orchestrálnymi telesami ako Berlínska filharmónia, Rotterdamská filharmónia, Orchestre National de France, Gewandhausorchester v Lipsku, Kráľovská filharmónia v Londýne, London Symphony Orchestra, English Chamber Orchestra, BBC Symphony Orchestra, NHK Symphony Orchestra v Tokiu a orchestre v Dallase, St. Louis, Baltimore a Montreale.

Judd patrí medzi prominentných interpretov britskej orchestrálnej hudby, realizoval CD nahrávku Elgarovej Symfónie č. 1 s Hallé Orchestra, ktorá mu priniesla uznanie obdivovateľov Elgarovej tvorby. Na konte má množstvo nahrávok pre hudobné vydavateľstvo Naxos v spolupráci s Novozélandským symfonickým orchestrom, kde bol neskôr menovaný za čestného hudobného riaditeľa. Nahrávky diel Elgara, Vaughana Williamsa, Beethovena, Bernsteina, Coplanda a Gershwina mali veľmi pozitívnu odozvu. Aktívne uvádzal diela Gustava Mahlera na svetových koncertných pódiách. Za nahrávku Mahlerovej Symfónie č. 1 získal Zlatú medailu francúzskeho Diapasonu a ocenenie spoločnosti Toblacher Komponierhäuschen za najlepšiu nahrávku roka. Umelec realizoval viaceré nahrávky pre hudobné vydavateľstvá Decca, EMI, Philips a Gramola. Popri koncertnej činnosti je James Judd častým hosťom operných scén ako English National Opera, Wexford Festival a Glyndebourne Opera Festival, kde dirigoval operné produkcie Trubadúr, La traviata, Rigoletto, Barbier zo Sevilly, Figarova svadba a Popoluška. V rokoch 1993–1996 pôsobil na poste umeleckého riaditeľa operného domu Florida Grand Opera, kde naštudoval inscenácie ako Don Giovanni, Maškarný bál, Bohéma, Madama Butterfly a ďalšie. Okrem operných produkcií pripravil Judd koncertné uvedenie opery Tannhäuser, Fidelio a La clemenza di Tito. Podieľal sa na nahrávkach kompletných opier Meyerbeera a Donizettiho.

James Judd sa po absolvovaní štúdií hudby na londýnskej Trinity College stal asistentom Lorina Maazela v Clevelande. Po dvoch rokoch v USA sa vrátil do Európy, kde sa stal výkonným riaditeľom European Community Youth Orchestra, ktorého šéfdirigentom bol Claudio Abbado. James Judd pôsobil štrnásť rokov ako hudobný riaditeľ vo Floridskej filharmónii a počas jeho vedenia sa pôvodne malý regionálny súbor zaradil medzi najvýznamnejšie orchestrálne telesá. Aj vďaka príprave inovatívnych programov, kladnej odozve kritikov a podpore pre mimoriadne úspešný letný festival zaznamenal orchester významný umelecký rast. Judd realizoval v spolupráci s Floridskou filharmóniou nahrávky z tvorby Waltona, Bernsteina a Mahlera, ktoré získali viaceré ocenenia. Na obdobie ôsmich rokov prijal funkciu hudobného riaditeľa v Novozélandskom symfonickom orchestri, zaslúžil sa o umelecké napredovanie súboru a získaval uznanie na medzinárodných koncertných pódiách. Pod jeho vedením uskutočnil orchester prvé koncertné turné do Európy, účinkoval v renomovaných sálach ako Concertgebouw a Royal Albert Hall. Umelec aktívne spolupracoval ako hlavný hosťujúci dirigent s Orchestre National de Lille, ako aj s Adelaide Symphony. Ako šéfdirigent Ázijského mládežníckeho orchestra spolupracuje s najtalentovanejšími mladými hudobníkmi z Číny, Hongkongu, Japonska, Thajska, Vietnamu, Taiwanu, Filipín, Malajzie, Singapuru a Kórey. V septembri 2016 bol vymenovaný za umeleckého riaditeľa a šéfdirigenta Daejeon Philharmonic Orchestra v Kórei. Judd je hudobným riaditeľom Little Orchestra Society of New York, ktorá sa zameriava na koncertné programy pre detské a mládežnícke publikum. Do januára 2017 zastával tiež post hudobného riaditeľa Izraelského symfonického orchestra. Roku 2008 založil Miami Music Project na južnej Floride, ktorý získal štedrú podporu nadácie John and James Knight Foundation na podporu vzdelávania, výchovy a poskytovanie príležitostí na vystúpenia stoviek detí z rôznych sociálnych vrstiev a zo znevýhodnených komunít v meste. Miami Music Project inšpirovaný venezuelským modelom El Sistema otvoril hudobné akadémie pre výučbu v miamských komunitách Doral a Little Haiti a perspektívne plánuje otvoriť akadémie aj v Little Havane a Liberty City. V rámci projektu dostanú najtalentovanejší mladí hudobníci možnosť skúšať a hrať diela orchestrálneho repertoáru s Miamským mládežníckym orchestrom.

V predchádzajúcich koncertných sezónach umelec spolupracoval s Maďarským národným filharmonickým orchestrom, New Japan Philharmonic, Kyoto Symphony, Metropolitan Orchestra of Tokyo, Slovinskou národnou filharmóniou, Milwaukee Symphony a na Festivale Georgea Enesca v Bukurešti uviedol s Rumunským národným rozhlasovým orchestrom Brittenovo Vojnové rekviem. Toto dielo uviedol nedávno aj v Daejeone pri príležitosti 65. výročia ukončenia Kórejskej vojny. Medzi ďalšie významné udalosti patrí séria koncertov s Argovia Philharmonic vo Švajčiarsku, tri koncerty v Berlínskom Konzerthause v rámci osláv 100. výročia narodenia Yehudiho Menuhina, dve turné v Číne a dva koncerty s orchestrom Wiener Concert-Verein v inauguračnom mesiaci veľkolepej novej Opery v Dubaji, ako aj v Musikvereine.

V rokoch 2016 až 2017 dirigoval otváracie koncerty Slovenskej filharmónie v rámci Bratislavských hudobných slávností. James Judd sa stal šéfdirigentom Slovenskej filharmónie od koncertnej sezóny 2017/2018, v rámci ktorej dirigoval sedem dvojíc abonentných koncertov. V júni 2018 so Slovenskou filharmóniou a Slovenským filharmonickým zborom viedol záverečný koncert festivalu Pražská jar, venovaný 100. výročiu založenia Československej republiky. Predstavil sa aj ako dirigent otváracieho koncertu Bratislavských hudobných slávností 2018. V sezóne 2018/2019 odznie pod jeho taktovkou sedem dvojíc koncertov hlavných abonentných cyklov.

–––––
Bibliografický údaj: Text ku koncertom 30. a 31. 5. 2019, in: Slovenská filharmónia, Cyklus DE, 70. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenský filharmónia, 2019

Bach / Šostakovič

Piatok 31. 5. 2019, 19.00 h
D/E – Hudba troch storočí, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

ProgramProgram
Johann Sebastian BachJohann Sebastian Bach (1685–1750)
  Koncert pre klavír a orchester č. 1 d mol, BWV 1052 Piano Concerto No. 1 in D Minor, BWV 1052
  AllegroAllegro
  AdagioAdagio
  AllegroAllegro
PrestávkaIntermission
Dmitrij ŠostakovičDmitri Shostakovich (1906–1975)
  Symfónia č. 11 g mol, op. 103 „Rok 1905“ Symphony No. 11 in G Minor, Op. 103 “The Year 1905”
  Palácové námestie. AdagioThe Palace Square. Adagio
  9. január. AllegroThe 9th of January. Allegro
  Večná pamiatka. AdagioEternal Memory. Adagio
  Bitie na poplach. Allegro non troppoTocsin. Allegro non troppo

Okolnosti vzniku koncertantných skladieb Johanna Sebastiana Bacha nie sú napriek úsiliu bádateľov dodnes uspokojivo vyjasnené. Bach ich často písal pre potreby domáceho muzicírovania alebo transkriboval skladby iných autorov (najmä Antonia Vivaldiho). Iné koncerty sú zasa prepracovanými fragmentmi jeho vlastných diel. Koncert d mol pre klavír a sláčiky pravdepodobne vznikol na podklade materiálu z dvoch Bachových kantát BWV 146 a 188. Rukopisy zachoval a prepísal Carl Philipp Emanuel Bach a nie je isté, do akej miery ich skorigoval pre vlastné hráčske účely. Dnes je tento Koncert veľmi žiadanou skladbou. Počnúc 4. symfóniou koncipoval Dmitrij Šostakovič svoje grandiózne symfonické tituly ako skrytú obžalobu stalinského režimu. Jedenásta symfónia s podtitulom „Rok 1905“ síce naznačuje súvislosti s tragédiou prvej z významných revolúcií v cárskom Rusku, v zásade však ide o symbolickú paralelu s drastickým spôsobom vládnutia tyranského Stalina.

Pod taktovkou Jamesa Judda, šéfdirigenta orchestra Slovenská filharmónia, sa predstaví jeden z popredných slovenských klaviristov Miki Skuta. Tento všestranný interpret spolupracoval s uznávanými dirigentmi ako Zsolt Nagy či Oliver von Dohnányi. Vystúpil na viacerých európskych festivaloch ako napr. Bach Unwrapped v Londýne, Lisztov Festival v Budapešti, alebo Varšavská jeseň.


  • VideozáznamVideorecording
  • VáclavVáclav Frkal st.Frkal sr. svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production, kamerycamera, striheditor, RenátaRenáta BeličováBeličová réžiavideo producer
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2019A Slovak Philharmonic Production © 2019