Bach / ŠostakovičBach / Shostakovich

Ešte nedávno bola populárna detská pesnička „Spievanky, spievanky, kdeže ste sa vzali…“. V prekrásnom detskom veku dieťaťa nikomu ani na um neprišlo, že v zdanlivo triviálnom texte pesničky spočíva veľké tajomstvo a veľká téma. Môžeme to skúsiť aj s rozprávkovým zaklínadlom: „kde sa vzala – tam sa vzala, zrazu tu bola hudba“. S pôvodom hudby je to asi tak, ako s pôvodom sveta a života. Záhada, ktorá síce horlivého človeka – zvedavca a výskumníka – neustále nabáda k aktivite a zároveň mu nedáva možnosť dopracovať sa k akejkoľvek definitíve, tobôž nie k definícii (aké má tento človek tak veľmi rád a za aké sa spokojne ukrýva). Podobným – a súvisiacim – rébusom je podstata hudobnej tvorby. Čo ženie človeka k tomu, aby sa „správal hudobne“? Je to pravdepodobne vždy jedna z expedícií do stredu neprebádaného vesmíru, akým hudba určite je. Takže človek sa musí uspokojiť s parciálnymi úvahami typu „na margo“. Jednou z frekventovaných alternatív pri výklade pointy tvorby je odveká radosť človeka z hry. Sú to opäť hlbinné spomienky na detstvo, na magické spievanky a na rozprávkové zaklínadlá, ktoré ženú jedinca v ústrety tejto tvrdej, ale o to radostnejšej aktivite. Hra ako základ a pôvod akejkoľvek činnosti má význam aj v procese genézy akéhokoľvek hudobného diela. Niekedy ide o čistú hru s materiálom a technickými schopnosťami človeka, inokedy sa na túto kostru nabaľuje emočný rozmer, ktorý navonok hru zastiera a strháva človeka do najvnútornejších zákutí jeho duše. V prípade skladateľskej osobnosti Johanna Sebastiana Bacha a jeho koncertov pre akékoľvek nástroje preráža na povrch jednoznačne neskrývaná radosť z hry. Skúsený hudobník prešiel mnohými prostrediami, riešil množstvo tvorivých zadaní a reagoval na množstvo externých požiadaviek a interných impulzov. Bachove koncertantné diela vyrastajú z rýdzo pragmatických a praktických pohnútok geniálneho tvorcu. Napriek horlivým životopiscom a systematikom hudobných dejín nie je pôvod väčšiny z týchto skladieb celkom jasný. Bach rád a hravo transkriboval diela iných majstrov – najmä diela svojho obľúbenca a vzoru Antonia Vivaldiho. Často sa vracal k svojim vlastným titulom a prerábal ich pre nové inštrumentačné zoskupenia. Množstvo koncertov vzniklo pre potreby domáceho muzicírovania; Bachovi synovia Wilhelm Friedemann, Carl Philipp Emanuel a Johann Christian boli mimoriadne disponovanými hráčmi na klávesových nástrojoch a radi sa zapájali do otcových dobre mienených projektov. Iné koncerty vďačia za svoj pôvod spolupráci Johanna Sebastiana s jeho rovnako geniálnym kmotrom a priateľom Georgom Philippom Telemannom, ktorý aktívne viedol súbor Collegium Lipsko a bolo potrebné systematickejšie saturovať akcie súboru novými dielami. Koncert pre klavír a orchester č. 1 d mol, BWV 1052 je oficiálne prvým koncertom tohto druhu v Bachovej tvorbe. Rukopis, ktorý vypracoval Carl Philipp Emanuel Bach pochádza síce až z roku 1734, genéza diela spadá už do dvadsiatych rokov. Bach junior podľa všetkého vypracoval túto kópiu pre vlastné koncertné účely, keď otcovu skladbu uviedol na niektorom zo svojich verejných vystúpení. Materiál Koncertu d mol sa vyskytuje v kantátach BWV 146 a 188 z rokov 1726 resp. 1728. Takisto je aktuálny predpoklad, že Koncert d mol je autorskou transkripciou istého koncertu z köthenského alebo weimarského tvorivého obdobia skladateľa. Originál je podľa znalcov venovaný husliam, o čom svedčí filigránska ornamentika a celková charakteristika klávesového partu. V 19. a 20. storočí vzniklo niekoľko revízií Koncertu d mol v úprave pre husle a orchester. Nech však historici ponúkajú akékoľvek informácie, pre Bachov dynamický koncert je príznačná neskrývaná radosť z hudby, z jej motoriky a schopnosti strhnúť pôvabnou kantilénou. V popredí je síce rýdza štruktúra, tá však vzácnym spôsobom generuje silný zážitkový rozmer brilantného diela.