Organový recitál II – Wolfgang CapekOrgan recital II – Wolfgang Capek

[ Autor textu: Stanislav Šurin ]

V tvorbe geniálneho Wolfganga Amadea Mozarta pre klávesové nástroje dominujú skladby pre klavír. Napriek tomu považoval Mozart organ za kráľa hudobných nástrojov a využil každú príležitosť zahrať si počas svojich koncertných ciest na významných európskych organoch, ako napríklad na slávnom Müllerovom organe v Haarleme, na Sielbermannových organoch v Štrasburgu a v Drážďanoch, ako aj na organe v chráme sv. Tomáša v Lipsku. Žiaľ, pre organ nám Mozart zanechal iba tri kompozície (okrem niekoľkých transkripcií). Možno to bolo spôsobené žalostným postavením organa vo vtedajšej spoločnosti. Adagio a Allegro f mol, KV 594; Fantázia f mol, KV 608 a Andante F dur, KV 616 vznikli na objednávku baróna Josepha von Deyma a pôvodne ani neboli určené pre organ, ale pre tzv. Flötenuhr – flautové hodiny, ktoré boli vo svojej dobe obľúbenou hudobnou hračkou. Bol to v podstate stroj s labiálnymi píšťalami, pre ktorý napísali niekoľko skladieb aj Haydn a Beethoven. Mozartovou najreprezentatívnejšou organovou skladbou je Fantázia f mol, KV 608. Spolu s ostatnými dvoma menovanými skladbami ju skladateľ zaradil do zbierky s titulom Ein OrgelStücke für eine Uhr.

Trojčasťová Fantázia začína bodkovaným ouvertúrovým motívom, ktorý pripomína orchestrálne predohry francúzskeho baroka alebo G. F. Händela. Tento krátky, iba dvanásťtaktový úsek sa vyznačuje vážnym patetickým charakterom. Hneď potom nastupuje závažná fúga, ktorej motív tematicky vychádza z úvodu. Polyfónny úsek vyústi späť do ouvertúrového charakteru, ktorý tentokrát začne v tónine fis mol, no napokon zmoduluje do C dur. Nasleduje delikátna pastorálna melódia strednej časti v As dur, ktorá je spracovaná ako téma s variáciami. V úvode poslednej časti opäť zaznie ouvertúrový motív (v As dur), a tak ako v prvej časti, vyústi do fúgy. Táto fúga má rovnakú tému, avšak na rozdiel od prvej ide o dvojitú fúgu: Mozart pridáva ešte druhú tému v šestnástinových hodnotách, čo prináša virtuózny charakter, v ktorom sa uvoľňuje energia nahromadená v predchádzajúcom ouvertúrovom úseku. Fúga sa zastaví na 4-taktovom úseku, v ktorom sa ako reminiscencia vracia ouvertúrový motív. Po ňom nasledujú nahustené nástupy tém v tesne (strette), ktorá vyúsťuje do virtuózneho záveru.

Gottfried August Homilius bol nemecký skladateľ, kantor a organista. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších skladateľov cirkevnej hudby z pobachovskej generácie. Je takisto významným predstaviteľom tzv. empfindsamer Stil (citového štýlu), ktorý bol typický pre obdobie rokov 1740 – 1780 v severnom Nemecku. Homilius sa narodil ako syn luteránskeho pastora v saskej dedinke Rosenthal pri českých hraniciach. Počas štúdií práva na Lipskej univerzite študoval hru na organe u Johanna Sebastiana Bacha. Pôsobil ako organista a kantor v najvýznamnejších chrámoch v Drážďanoch: od roku 1742 bol organistom vo Frauenkirche a od roku 1755 až do svojej smrti kantorom a hudobným riaditeľom v Kreuzkirche, Frauenkirche a Sophienkirche. Komponoval predovšetkým cirkevnú hudbu. Je autorom viac ako desiatky oratórií. Napísal viac ako 150 kantát. Organovú tvorbu reprezentuje predovšetkým zbierka 36 chorálových predohier. Jeho kompozičný štýl v organových dielach je blízky štýlu jeho súčasníka Johanna Ludwiga Krebsa. Až dve tretiny Homiliovej chorálovej organovej tvorby sú napísané v triovej forme, zvyšné skladby sú štvorhlasné. Je tiež autorom dvoch skladieb, ktoré nie sú tematicky viazané na žiadnu chorálovú melódiu. Jedná sa o Fúgu G dur a Organové trio G dur.

Počas svojho krátkeho života skomponoval Max Reger úctyhodný počet organových skladieb, ktoré patria do zlatého fondu organovej literatúry. Regerova skladateľská poetika je charakteristická svojou komplikovanosťou a dokonalým využitím možností tonálnej harmónie. Jeho skladby boli spočiatku harmonicky aj formovo tak preexponované, že boli na hranici počúvateľnosti. Dôležitým faktorom, ktorý Regera v jeho tvorbe pozitívne ovplyvnil, bolo priateľstvo s profesorom kompozície na Lipskom konzervatóriu a organovým virtuózom Karlom Straubem. Straube bol zároveň prvým interpretom Regerových organových diel. Reger Straubemu dôveroval a akceptoval jeho revízie, ktoré mu navrhol.

Regerove veľké organové kompozície ako napríklad Chorálová fantázia na Wachet auf, ruft uns die Stimme alebo Fantázia a fúga na B-A-C-H patria k technicky a registračne najnáročnejším skladbám organovej literatúry. Reger bol totiž obdivovateľom vtedy moderných pneumatických organov a v registračných nárokoch na svoje skladby dokonale využil všetky technické vymoženosti tohto typu nástroja. Ako prvý začal napríklad na crescendo predpisovať valec. Väčšinu svojich organových diel napísal po roku 1900. Vo veľkých kompozíciách sa nechal inšpirovať chorálovými témami, avšak iba menšie skladby ako napríklad Te Deum, Kyrie alebo Gloria sú vhodné okrem koncertného účelu aj v liturgii.

Fantázia a fúga c mol, op. 29 patrí k málo známym Regerovým organovým kompozíciám. Venoval ju Richardovi Straussovi z vďaky za úspešné sprostredkovanie spolupráce s vydavateľstvom Aibl. Skutočnosť, že vedúcej osobnosti nemeckej hudby venoval práve organovú skladbu, svedčí o tom, aký veľký význam mal pre Regera tento kráľovský nástroj. Reger skomponoval toto dielo pre moderný typ organa, pričom vychádzal z dispozičných a technických možností Walckerovho organa v Marktkirche vo Wiesbadene. Na konkrétnych miestach v skladbe vyžaduje použitie automatického prepínača pedálu či crescendového valca. Reger do svojej kompozície integroval aj alúzie na Bachovu Fantáziu a fúgu g mol, BWV 542.

Edward Elgar sa narodil v rodine ladiča klavírov a obchodníka s hudobninami. To predurčilo jeho budúcnosť. Už od ôsmich rokov začal chodiť na hodiny klavíra a huslí. Okrem toho sa ako samouk učil hrať aj na ďalšie nástroje vrátane organa. Vo veku pätnástich rokov začal zastupovať svojho otca, ktorý hrával v katolíckom Kostole sv. Juraja vo Worcestri. V roku 1885 prevzal toto miesto, kde pôsobil ako hlavný organista do roku 1889. Ako skladateľ bol spočiatku neznámy. Záujem domáceho i zahraničného publika si získal orchestrálnymi variáciami Enigma z roku 1899. Vďaka svojmu skladateľskému renomé začal v roku 1905 vyučovať na Birminghamskej univerzite. Elgar bol považovaný za prvého významného anglického skladateľa po Purcellovi. Vďaka tomu absolvoval aj štyri americké turné, na ktorých sa predstavil ako skladateľ i ako dirigent. Organové diela zaberajú v jeho tvorbe iba malú časť. Napriek tomu patria k najvýznamnejším organovým dielam anglickej proveniencie.

V roku 1874 postavila firma Hill v katedrále vo Worcestri nový trojmanuálový organ s 53 registrami. Tento nástroj vzbudil u Elgara veľký záujem. Navštívil všetky koncerty, ktoré sa po požehnaní organa v katedrále konali. O niekoľko rokov neskôr asistent organistu katedrály vo Worchestri Hugh Blairs požiadal Elgara o napísanie organového voluntary pre zhromaždenie amerických organistov. Namiesto toho však Elgar v dňoch 28. júna až 3. júla 1895 skompletizoval 26-minútovú organovú Sonátu G dur, op. 28 a Blairs ju o pár dní (8. júla) v katedrále premiéroval. Skladateľ tu dôsledne uplatnil štvorčasťovú formu, pričom okrajové časti sú napísané v sonátovej forme a stredné časti v A-B-A forme. Na margo interpretačných možností poslednej časti Sonáty – Presto životopisec, novinár a hudobný publicista Michael Kennedy povedal, že ak ju chce organista zahrať, musí byť mentálnym a fyzickým atlétom. Sonáta G dur bola napísaná pre organ Worcesterskej katedrály a Elgar ju dedikoval svojmu priateľovi a kolegovi Charlesovi Swinnertonovi Heapovi.

Stanislav Šurin

[ Autor textu: Stanislav Šurin ]

Gabriel Pierné sa narodil v Metz v severovýchodnom Francúzsku. Študoval na Parížskom konzervatóriu u Émila Duranda a Césara Francka (organ) a u Julesa Masseneta (kompozícia). Jeho tvorba obsahuje predovšetkým orchestrálne skladby. Je aj autorom šiestich opier a deviatich baletov. Skladby pre klávesové nástroje zaberajú v jeho diele pomerne malé miesto. Napísal len dve klavírne kompozície a šesť skladieb pre organ. Z organových diel sú najznámejšie a najhranejšie Tri skladby pre organ, op. 29 z roku 1892 s časťami Prélude – Cantilène – Scherzando, pričom každú časť venoval jednému zo svojich kolegov (Marcel Samuel Rousseau, Theodore Dubois, Alexandre Guilmant). Okrem originálnych organových skladieb sa s obľubou hrávajú aj organové transkripcie niektorých jeho skladieb pre orchester a ansámbel dychových plechových nástrojov.

Marcel Dupré, výnimočná francúzska organová osobnosť prvej polovice dvadsiateho storočia, pôsobil ako skladateľ a učiteľ mnohých generácií študentov organa na Parížskom konzervatóriu. Dlhé roky pôsobil ako organista Baziliky St. Sulpice v Paríži. Bol medzinárodne uznávaným organovým virtuózom a improvizátorom. Niet divu, že skladby pre organ, organ ad libitum, či pre organ a orchester v Duprého skladateľskom diele markantne dominujú. Organovú Symfóniu č. 2, op. 26 napísal v roku 1929 a premiéroval ju 30. septembra v tom istom roku vo Wanamaker Auditorium v New Yorku. Organista-skladateľ sa predstavil novým dielom na vrchole svojich tvorivých a technických možností, ktoré americké publikum u neho tak obdivovalo. Využil v ňom všetky zvukové a technické možnosti, ktoré nový organ s elektrickými traktúrami poskytoval. Forma a tematická práca stoja v úzadí. Poslucháča pohltí predovšetkým zvuk a zvuková farebnosť. Táto skladba uzatvára umelecky najplodnejšie obdobie života jedného z najvýznamnejších organových symfonikov.

Stanislav Šurin