Organový recitál IV – Thomas Ospital, Monika MelcováOrgan Recital IV – Thomas Ospital, Monika Melcová

[ Autor textu: Stanislav Šurin ]

Rozprávkový balet Luskáčik v dvoch dejstvách a troch obrazoch napísal Piotr Iľjič Čajkovskij v rokoch 1891–1892. Základom libreta Mariusa Petipu bola rozprávková poviedka Luskáčik a Myší kráľ v adaptácii Alexandra Dumasa staršieho. Dej sa odohráva v sne Mášenky, ktorá nájde hračku luskáčika pod vianočným stromčekom. Luskáčik má veľkú čeľusť na lúskanie orechov a vôbec nie je pekný. Pre malé dievčatko je však najkrajšou hračkou na svete. Samotný dej predurčil toto dielo na uvádzanie predovšetkým vo vianočnom období. Okrem toho patrí Luskáčik medzi najhranejšie diela klasického baletného repertoáru vôbec. Geniálna Čajkovského hudba pritiahla niekoľkokrát aj pozornosť organistov. Vzniklo niekoľko organových transkripcií, ktoré inšpirovali predovšetkým časti „Valse des Fleurs“ a „Trépak“ (tradičný ruský tanec). Z transkripcie nemeckého organistu, multiinštrumentalistu a skladateľa Alexandra Därra pre dvoch hráčov v dnešnom programe zaznejú Overtúra, Marche z prvého obrazu prvého dejstva a Danse de la Fée Dragée a Danse russe (Trépak) z tretieho obrazu druhého dejstva.

Francúzsky skladateľ, organista a pedagóg Gabriel Fauré začal svoju kariéru ako pomocný organista v katedrále Saint-Sulpice v Paríži. Od roku 1874 zastupoval Camilla Saint-Saënsa v ďalšom významnom parížskom kostole Madelaine a v roku 1877 tu dostal miesto zbormajstra. Významnú pozíciu inšpektora pre francúzske konzervatóriá začal vykonávať roku 1892 a v roku 1896 získal konečne post hlavného organistu v Madelaine. V tomto období zároveň nahradil na poste profesora kompozície na parížskom konzervatóriu Julesa Masseneta. K jeho najvýznamnejším študentom patril napríklad Maurice Ravel. V pozícii riaditeľa parížskeho konzervatória, na ktorú nastúpil v roku 1905, sa prejavil ako reformátor a presadil viacero významných zmien. Ku koncu života začal trpieť poruchami sluchu, kvôli čomu prestal v roku 1920 vyučovať. Zomrel na zápal pľúc v roku 1924. Za jeho umelecké a organizačné aktivity mu bol v Madeleine, kde prežil veľkú časť svojho života, vystrojený pohreb so štátnymi poctami. Faurého tvorba nadväzuje na bohatú tradíciu francúzskej vokálnej tvorby. Vo svojich dielach uprednostňuje harmonickú stránku pred rytmickou zložkou a kontrapunktom. Výsledkom sú diela intímneho charakteru, ktoré sa vyznačujú osobitou melodikou a bohatou harmóniou. Typickým príkladom je jeho najrozsiahlejšia a najznámejšia skladba Requiem, ktorá na rozdiel od iných skladieb tohto druhu vyniká jemnosťou a milosrdnosťou. Hoci bol Fauré aktívnym organistom, nenapísal žiadnu skladbu pre sólový organ. Z jeho skladieb sa na organe hrajú transkripcie klavírnych a komorných skladieb. Jednou z najobľúbenejších je jeho Pavana, op. 50. Názov kompozície pochádza z rovnomenného španielskeho dvorného tanca. Fauré napísal Pavanu v roku 1880 pôvodne pre klavír. Oveľa známejšia je však jej orchestrálna verzia z roku 1887 s obligátnym zborom. Obsadenie je skromné, pretože skladateľ zamýšľal uviesť dielo na letných koncertoch. Pavanu venoval Fauré svojej patrónke, barónke Alžbete Greffulheovej. Sám skladateľ ju opisuje ako skladbu „elegantnú, ale inak nie dôležitú“. Pavana si však od začiatku získala takú obrovskú popularitu, že dodnes zaznieva v rôznych úpravách, organ nevynímajúc. Stala sa skladbou sui generis a to do takej miery, že Faurého nasledovníci (Ravel, Debussy) pod jej vplyvom tiež začali písať svoje pavany.

Slávny francúzsky nevidiaci organista a skladateľ Louis Vierne pôsobil celých 37 rokov až do svojej smrti v Notre-Dame v Paríži. Bol žiakom Charlesa-Mariu Widora a vo svojej tvorbe nadviazal na tradíciu organového symfonizmu. Ak Olivierovi Messiaenovi prislúcha označenie mystik organa, tak Louis Vierne by si zaslúžil titul tragik. Jeho život bol skutočne plný tragédií. Narodil sa ako slepý. Vo vojne stratil brata aj syna. Opustila ho manželka. Toto všetko sa odzrkadlilo v jeho hudbe. Od roku 1900 bol organistom na najvýznamnejšom poste vo Francúzsku – v Katedrále Notre-Dame v Paríži. Napriek svojmu zdravotnému handicapu bol koncertne činný. Absolvoval koncertné turné po USA so 64 koncertmi. Medzi rokmi 1890 – 1930 napísal 6 organových symfónií, všetky v molových tóninách. Vierne je považovaný za neskorého romantika, ale svojím štýlom zasahuje až do impresionizmu. Zbierka 24 Pièces en style libre obsahuje krátke skladby určené pre organ alebo harmónium. Pièces de fantaisie je zbierka, ktorá obsahuje 4 suity so šiestimi, značne náročnými skladbami rôzneho charakteru (na ich interpretáciu sa predpokladá trojmanuálový organ s pedálom), z ktorých napríklad Hymne au soleil, Clair de lune, Cathédrales alebo Carillon de Westminster, op. 54 č. 6 patria k najčastejšie hraným Viernovým organovým kompozíciám.

Carillon de Westminster je šiestou skladbou tretej suity. Je napísaná v 9/8 takte a v tónine D dur. Prvýkrát vyšla tlačou v roku 1927. Témou skladby je melódia, ktorú hrajú zvony Alžbetinej veže v Londýne, ľudovo nazývanej aj Big Ben. Vierne túto skladbu venoval svojmu priateľovi, londýnskemu staviteľovi organov Henrymu Willisovi. Organára Vierne aj požiadal, aby mu zaintonoval znelku westminsterských zvonov. Skutočnosť, že originál je odlišný od použitej témy zostáva dilemou – či sa Willis pomýlil, alebo či zmenu v téme urobil skladateľ zámerne. Vierne zahral Carillon de Westminster na svojom organe v Notre Dame v Paríži prvýkrát na záver štyridsaťhodinovej eucharistickej adorácie tzv. Quarantore dňa 29. novembra 1929. Zachovala sa správa jeho študenta Henriho Doyena: „Každý čakal ticho až do konca a keď majster zišiel dolu z chóru, množstvo ľudí sa mu odvďačilo ováciami“.

Poslednou skladbou Louisa Vierna je Triptyque, op. 58 z roku 1931. Na koncerte v Notre-Dame 2. júna 1937, keď dozneli posledné tóny tejto kompozície v podaní skladateľa, sa ozval nečakane tón E v pedáli. Poslucháči si mysleli, že ide o začiatok improvizácie, ktorá mala nasledovať. Bol to však Viernov pád v momente, keď umelec skonal za svojím milovaným hudobným nástrojom.

Stanislav Šurin

[ Autor textu: Stanislav Šurin ]

Jeden z najväčších klavírnych virtuózov a skladateľov Franz Liszt je autorom troch veľkých organových opusov, ktoré nesú znaky vplyvu klavírnej techniky. Všetky tieto skladby, Fantázia a fúga na chorál „Ad nos, ad salutarem undam“, „Fantázia a fúga na BACH“ a „Variácie na Weinen, Klagen, Sorgen, Zagen“ patria zároveň k najvýznamnejším, najrozsiahlejším a zároveň technicky najnáročnejším romantickým organovým kompozíciám. Čoraz viac sa však na organe hrajú transkripcie Lisztových orchestrálnych skladieb. Ich interpretácia je technicky ešte náročnejšia, ako originálne organové opusy. Orfeus je symfonická báseň, ktorá vznikla v rokoch 1853–1854. Jej premiéra zaznela 16. februára 1854 vo Weimare pod taktovkou skladateľa ako predohra ku Gluckovej opere Orfeus a Euridika. Funérailles je v poradí siedma a snáď najznámejšia skladba z klavírnej zbierky Harmonies poétiques et religieuses (Harmónie poetické a náboženské). Liszt ju napísal v októbri 1849 ako odpoveď na zdrvujúcu porážku maďarského povstania proti Habsburgovcom v roku 1848. Venoval ju svojím trom priateľom, princovi Felixovi Lichnowskému, maďarskému predsedovi vlády grófovi Lajosovi Batthyánymu a grófovi Lászlóvi Telekimu, z ktorých prví dvaja zahynuli a tretí musel odísť do emigrácie.

V druhej polovici 19. storočia prichádza vo Francúzsku k jedinečnej symbióze, v ktorej sa spája nádherná architektúra veľkých katedrál s géniom organára Aristida Cavaillé-Colla. V tomto prostredí a na tomto základe následne vyrastajú géniovia francúzskej romantickej organovej hudby – slávni virtuózi-skladatelia ako napríklad César Franck, Charles-Marie Widor, Louis Vierne, Charles Tournemire, Alexandre Guilmant. Významným pokračovateľom a dedičom tejto tradície bol Maurice Duruflé. V detstve sa ako spevák chrámového zboru katedrály v Rouen dôverne oboznámil s gregoriánskym chorálom. Táto skúsenosť významne ovplyvnila jeho tvorbu (gregoriánske témy, modalita). Organ začal študovať súkromne u Charlesa Tournemira, ktorému robil zároveň asistenta v parížskom chráme sv. Klotildy. V roku 1920 začal študovať na Parížskom konzervatóriu a v roku 1927 si ho za asistenta v Notre-Dame zvolil Louis Vierne, ktorý ho takisto pedagogicky viedol. V roku 1929 sa stal titulárnym organistom Chrámu St-Étienne-duMont v Paríži. Túto pozíciu zastával až do konca svojho aktívneho života. Na Parížske konzervatórium sa vrátil v roku 1943 ako profesor kompozície a harmónie a pôsobil tu do roku 1970. Dielo Mauricea Duruflého obsahuje kompozície pre organ, klavír, dve skladby pre orchester a vokálno-inštrumentálne alebo vokálne kompozície na duchovné texty.

Z organového diela vyniká trojica veľký skladieb: Prélude, adagio et choral varié sur le theme du ‚Veni Creator‘ op. 4 (1930), Suite op. 5 (1932) a Prélude et fugue sur le nom d‘Alain op. 7 (1942). Trojčasťovú Suitu, op. 5, Duruflé venoval svojmu profesorovi kompozície Paulovi Dukasovi. Témy pastorálnej Siciliány zaznievajú postupne v sólových registroch symfonického organa (hoboj, klarinet, voix humaine). V záverečnej Tokáte nastupujú dve protikladné témy. Prvá energická téma zaznie v pedáli trikrát v sprievode synkopických akcentov tokátového pohybu a po zaznení druhej témy vygraduje do „dych vyrážajúcej“ virtuozity.

Stanislav Šurin