Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ AUDIO – 00:48:43 ] [ AUDIO – 00:48:43 ] [ video > ]

  Prehrať audioPlay audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 1. časť

[ Autor textu: Zuzana Ferjenčíková ]

Ludwig van Beethoven sa preslávil predovšetkým svojou klavírnou a symfonickou tvorbou. Hoci jeho učiteľmi boli niekoľkí organisti, organ ho ako skladateľa neinšpiroval, o čom svedčí aj skutočne skromný počet skladieb pre tento nástroj. Sú to Dve prelúdiá cez všetky tóniny pre klavír alebo organ, op. 39; Päť skladieb pre flautové hodiny, WoO 33/1–5; Organová fúga D dur; Prelúdium f mol a Prelúdium e mol. Veľké množstvo Beethovenových klavírnych, komorných a orchestrálnych skladieb však bolo prepísaných pre organ.

Sonáta pre klavír č. 8 c mol, op. 13 nazývaná Patetická vznikla v roku 1798, keď mal Beethoven 28 rokov. Publikovaná bola o rok neskôr. Skladateľ ju venoval svojmu priateľovi princovi Karlovi von Lichnowskému. Hoci prevláda názor, že prívlastok patetická dostala ako jedno z mála diel od samotného Beethovena, titul Grande sonate pathétique dal jednej z jeho najslávnejších skladieb vydavateľ, ktorý bol dojatý jej tragickou atmosférou. V muzikologickom svete sa vedie dilema o tom, či bol Beethoven inšpirovaný Mozartovou Klavírnou sonátou K 457. Obe skladby sú totiž v c mol a majú veľmi podobné časti. Druhá časť Adagio cantabile obsahuje dokonca tému veľmi podobnú téme druhej časti Mozartovej sonáty.

Sonáta má tri časti. Prvá je v sonátovej forme. Začína pomalou introdukciou Grave a nasleduje búrlivé Allegro di molto con brio, ktoré prináša tri témy. V druhej časti zaznie trikrát slávna kantabilná melódia v tónine As dur. Táto melódia bola použitá ako znelka pre najznámejšiu rozhlasovú reláciu klasickej hudby v USA tzv. Adventures in Good Music. Populárny klavirista a skladateľ piesní Billy Joel ju použil vo svojej piesni This Night. Treťou časťou je rondové Allegro, ktorého téma je príbuzná druhej téme úvodného Allegra. Nachádzame tu aj modifikovanú reminiscenciu na melódiu druhej časti, čím skladateľ tematicky prepája všetky časti sonáty. Patetická sonáta bola jedným z Beethovenových prvých veľkých úspechov. Zabezpečila mu reputáciu nielen ako virtuóznemu klaviristovi. Je nasýtená intenzívnym výrazom plným subjektívnej bolesti a vzdoru a je považovaná za prelomové dielo, pokiaľ ide o Beethovenov osobitý štýl. Vďaka nej vošiel významne do povedomia hudobnej verejnosti prvýkrát aj ako skladateľ.

Juraj Beneš je považovaný za jedného z prvých postmoderných slovenských skladateľov. Svoj vzťah k renesančnej a barokovej hudbe prejavuje využívaním kompozičných techník týchto období, ktoré prepája s novým kompozičným myslením. V jeho bohatej tvorbe nachádzame aj päť skladieb pre sólový organ: Populácijó Hajkeles (1976), Melanchólia per organo positivo (1977), Durée  per organo (2001), Durée Φ per organo (2001) a Durée Δ per organo (2002). Trojicu Durées skomponoval Beneš v rozpätí rokov 2001 – 2002. Dve z týchto skladieb dedikoval prof. Jánovi Vladimírovi Michalkovi, Durée Φ venoval Zuzane Ferjenčíkovej.

Iracionálne číslo 1,618034, tzv. „zlatý rez“ (lat. sectio divina) sa označuje gréckym písmenom Φ (fí), čo je ekvivalent pre naše F. V európskej kultúre je zlatý rez pokladaný za ideálnu proporciu umeleckého diela. Z hudobných skladateľov ho často využívali napr. W. A. Mozart, L. van Beethoven či Béla Bartók. Je základom aj Benešovej organovej skladby Durée Φ. Skladba sa začína jednoduchou melódiou, ktorá je v ďalšom procese rozdelená na jednotlivé motívy na základe uplatnenia princípu Φ. Tieto motívy Beneš následne stavia nad seba ako kontrapunkty rytmicky úplne nezávislých hlasov. Kompozícia je pretkaná chorálovými idiómami a dramatickým súzvukom hlasov, a snáď práve na základe uplatnenia „zlatého rezu“ vo svojich proporciách vytvára obdivuhodný celok.

Zuzana Ferjenčíková

–––––
Bibliografický údaj: FERJENČÍKOVÁ, Zuzana: text ku koncertu 23. 4. 2017, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, cyklus O3, 68. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2017

[ AUDIO – 2. časť – 00:38:53 ] [ AUDIO – 2nd part – 00:38:53 ] [ video > ]

Play Audio
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 2. časť

[ Autor textu: Zuzana Ferjenčíková ]

Obrázky z výstavy napísal Modest Petrovič Musorgskij pôvodne ako klavírnu skladbu. Čoskoro však toto dielo začalo inšpirovať ďalších skladateľov i dirigentov, aby ho upravili pre orchester a ďalšie nástroje či zoskupenia. Najznámejšou transkripciou diela je úprava Maurica Ravela pre symfonický orchester, ktorý kompozícii vynikajúcou inštrumentáciou vdýchol nový rozmer.

Ako vyplýva už z názvu, prvotnou inšpiráciou skladateľa boli obrazy. Musorgského s architektom a maliarom Viktorom Hartmannom zoznámil Vladimír Stasov, tiež architekt a vynikajúci umelecký kritik. Bolo to v roku 1870, keď sa Musorgskij prvýkrát dostal do Balakirevovej skupiny, ktorá sa neskôr preslávila pod názvom „Mocná hŕstka“. Hartmann zomrel v roku 1873. O rok neskôr, vo februári a marci 1874, zorganizoval Stasov na jeho počesť výstavu, ktorá obsahovala asi 400 diel. Hartmannova smrť a výstava jeho diela hlboko zapôsobili na Musorgského. K výstave čoskoro pribudla aj hudobná pamiatka venovaná zosnulému priateľovi – klavírna suita Obrázky z výstavy, ktorú skladateľ dokončil 22. júna 1874. Táto suita je vlastne hudobným zobrazením prechádzky Musorgského a Stasova medzi jednotlivými obrazmi. V priebehu diela sa päťkrát opakuje tzv. Promenáda, počas ktorej sa pohybujú od jedného obrazu k druhému. Základom diela je preto rondová forma. Obrazy, ktoré inšpirovali jednotlivé časti suity, na skladateľa silne zapôsobili. Pri ich zhudobnení sa Musorgskij snažil vyjadriť akoby dve emócie. Pri nepárnych obrazoch 1, 3, 5, 7 a 9 ide o prevažne odľahčené skladby so scherzovým charakterom. Obrazy s párnymi číslami 2, 4, 6, 8 a 10 sú v pomalšom tempe a ich výrazový diapazón sa pohybuje od melancholickej až po majestátno-monumentálnu hudobnú expresiu. Sú to dva druhy pocitov, ktoré Musorgského napĺňali pri spomienkach na zosnulého priateľa. Hudobne stvárnil na jednej strane smútok z jeho smrti, na druhej strane šťastné chvíle, ktoré s ním prežil. Téma Promenád odzrkadľuje zvláštnosti ruského jazyka a hudby. Jej charakter je vždy ovplyvnený obrazmi, medzi ktorými sa nachádza a je výrazom duševného rozpoloženia skladateľa.

Musorgského Obrázky z výstavy možno častejšie ako vo svojom klavírnom origináli zaznievajú v koncertných sieňach v orchestrálnej podobe. Toto dielo sa ako transkripcia dostalo aj do repertoáru koncertných organistov. Najznámejším prepisom skladby pre organ je transkripcia fenomenálneho francúzskeho organistu Jeana Guilloua. Guillou vyjadruje názor, že pri práci na transkripcii by mal autor zabudnúť, že ide iba o transkripciu. Do skladby má byť nový nástroj doslova „inkorporovaný“. V príhovore k notovému vydaniu organovej transkripcie ďalej píše, že „bolo potrebné vyhnúť sa tomu, aby táto skladba znela ako klavírna partitúra, ktorá sa hrá na organe. Toto bolo neúnosné obzvlášť pri špecificky klavírnych pasážach.“ Preto museli byť nanovo „organisticky napísané“. Súčasne je podľa Guilloua organ priam „ideálny na to, aby vyjadril bohatstvo gestikulácie, ktorú klavír môže naznačiť iba niekedy. Na kontrasty a farby bohatý organ umožňuje efektne zobraziť charakteristiku jednotlivých častí od melanchólie, ponurosti až po dramatickosť a démonickosť.“ Tak ako orchestrálna verzia, dokáže aj organová transkripcia zvýrazniť veľkosť a jedinečnosť a umocniť výrazový a zvukový potenciál Musorgského skladby.

Zuzana Ferjenčíková

–––––
Bibliografický údaj: FERJENČÍKOVÁ, Zuzana: text ku koncertu 23. 4. 2017, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, cyklus O3, 68. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2017

Organový recitál III – Zuzana Ferjenčíková

Nedeľa 23. 4. 2017, 16.00 h
O – Organové koncerty, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie