Melódie z filmovMovie Melodies

[ Autor textu: Eva Planková ]

Hudba je podstatnou, priam neoddeliteľnou zložkou filmu, čo dokazuje aj výrok amerického skladateľa Davida Raskina: „Ak chcete skeptikom vysvetliť význam filmovej hudby, pustite im film bez hudby...“ Filmová hudba podlieha istým normám platným v podstate dodnes. Podporuje dejovú líniu príbehu i atmosféru, „komentuje“, vypĺňa prázdnejšie miesta, ale zároveň sa podriaďuje dialógom. Poväčšine vychádza z tradície neskorého romantizmu a účinkom orchestrálneho zvuku intenzívne umocňuje dej.

Americký skladateľ a dirigent Elmer Bernstein (1922–2004) študoval hru na klavíri, no jeho pozornosť zároveň pútala aj kompozícia. Študoval na New York University a následne vstúpil do armády, kde pre armádny rozhlas zaranžoval a skomponoval hudbu pre desiatky programov. Po prepustení zo služby bol istú dobu koncertným klaviristom. Po oslovení spisovateľom, scenáristom a producentom Normanom Corwinom sa začal venovať filmovej hudbe. Výsledkom je okolo 130 partitúr k filmom rôzneho žánru, ktoré sa vyznačujú premenlivosťou tém, živými rytmickým ostinatami, miestami úspornejšou inštrumentáciou či integrovaním jazzových prvkov do súčasnej symfonickej hudby. V šesťdesiatych rokoch Bernsteinovi priniesli slávu strhujúce partitúry k westernom či akčným filmom, a to predovšetkým Sedem statočných (1960) a Veľký útek (1963).

S menom Martina Böttchera (1927) sa spája hudba k filmom o legendárnom Winnetouovi podľa literárnych predlôh Karla Maya. Vďaka nej sa skladateľ v 60. rokoch minulého storočia zaradil k najúspešnejším nemeckým tvorcom filmovej hudby. V roku 1962 zastávali hlavná téma z filmu Poklad na Striebornom jazere či melódia viažuca sa k postave Old Shatterhanda po dobu 17 týždňov popredné priečky v nemeckých hitparádach. „Obdobie, keď som skladal hudbu k Pokladu na Striebornom jazere i ďalším filmom, bolo pre mňa obzvlášť pekné. Nielen preto, že mi prinieslo taký úspech, ale tiež preto, že snímky boli blízke môjmu zmýšľaniu. Základnými myšlienkami boli sloboda a nezávislosť. Nepotreboval som dlho premýšľať, aby mi napadli správne noty, hudba zo mňa skrátka vychádzala. Azda aj preto si získala takú popularitu,“ spomína skladateľ.

Hlavnou črtou hudby k snímke Robin Hood z roku 1991, ktorej autorom je Michael Kamen (1948–2003), je predovšetkým vykresľovanie nálad a atmosféry v súlade s dianím vo filme, bez exponovania výrazného hudobného materiálu. S filmovým príbehom vytvára natoľko organický celok, že v podobe samostatných hudobných čísel sa na pódiách objavuje zriedkavejšie. O jej popularitu sa zaslúžila predovšetkým pieseň Everything I Do, ktorú preslávil Bryan Adams.

K najznámejším filmovým kompozíciám sa dozaista zaradila partitúra Maxa Steinera (1888–1971) k filmu Odviate vetrom. V marci roku 1939 uprostred nakrúcania snímky producent David O. Selznick upozornil, že by bolo vhodné nájsť skladateľa, ktorý by vytvoril hudbu. Navrhol Maxa Steinera, žijúceho od roku 1915 v USA, priekopníka v tvorbe určitých „leitmotívov“ vo filmovej hudbe. Vo filme Odviate vetrom je využitých 156 minút hudby, zahŕňajúcej 8 motívov viažucich sa k postavám, 2 ľúbostné motívy a tému Tary, ktorá (nielen) po hudobnej stránke snímke dominuje. O niekoľko rokov neskôr Steiner vytvoril z materiálu aj koncertnú suitu.

K snímke Dobrodružstvá Robina Hooda z roku 1938 s Errollom Flynnom v titulnej role vytvoril hudbu popredný tvorca hollywoodskej filmovej hudby, z Rakúska pochádzajúci Erich Wolfgang Korngold (1897–1957), ktorý neskôr skoncipoval aj symfonickú suitu určenú na koncertné predvedenie. Podobne ako mnohé partitúry zlatej hollywoodskej éry, bola aj táto zničená a jednotlivé hudobné čísla, ako napríklad Ľúbostná scéna, existujú vo viacerých autorizovaných i neautorizovaných verziách.

Autorom hudby k slávnemu filmu Ben Hur z roku 1959 je Miklós Rózsa (1907–1995), ktorý si počas svojej kariéry vyslúžil 17 nominácií na Oscara, tri na ocenenie Zlatý glóbus a jedenkrát na cenu Grammy. Posledný z troch Oscarov, ktorých skladateľ získal, bol práve za hudbu k Benovi Hurovi, toho času mimoriadne nákladnému filmu. Na skomponovanie hudby dostal autor veľkorysú lehotu, až jeden rok, a Téma lásky v snímke získala dominantný priestor.

Početné Ceny akadémie, vrátane hudby Mauricea Jarreho (1924–2009), získalo filmové spracovanie Pasternakovho Doktora Živaga s Omarom Sharifom a Julie Christie v hlavných rolách. Jarreho dojemná hudba prepožičiava samotnej snímke značnú integritu, avšak nezabudnuteľná je práve ľúbostná Larina téma, ktorá predstavuje ústredný hudobný prvok filmu.

Filmovými partitúrami sa preslávil aj americký skladateľ a jazzový klavirista argentínskeho pôvodu Lalo Schifrin (1932). Po získaní štipendia na parížskom konzervatóriu študoval u Charlesa Koechlina a Oliviera Messiaena. Parížsky pobyt zároveň využil aj na účinkovanie s miestnymi jazzovými umelcami a v roku 1955 reprezentoval Argentínu na medzinárodnom jazzovom festivale. Po návrate sa mu podarilo všestranne etablovať v umeleckom prostredí. Po presídlení do New Yorku získal uznanie ako klavirista v Gillespieho jazzovom kvintete. Od šesťdesiatych rokov sa intenzívne venoval kompozícii, a to prevažne filmovej hudby. Z prác k televíznym projektom treba spomenúť seriál Mission Impossible. Jazzové zameranie Schifrina sa odrážalo i v jeho partitúrach, v ktorých tieto prvky prepájal s dobovými trendmi klasickej kompozície, vrátane aleatoriky, serializmu či elektroniky.

Eva Planková

[ Autor textu: Eva Planková ]

Pre hudbu Jamesa Hornera (1953), ktorý bol istý čas študentom Györgya Ligetiho, je typické využívanie elektroniky, chorálov, a neraz aj prvkov tradičnej keltskej hudby. Na konte má autorstvo slávnych filmových partitúr (Star Trek, Statočné srdce, Apollo 13 a i.), zlomovým momentom jeho kariéry však bola spolupráca s režisérom Jamesom Cameronom pri tvorbe filmu Titanic. Nielenže išlo o najpredávanejší soundtrack, ale navyše Horner získal dvoch Oscarov – za najlepšiu hudbu aj pieseň (My Heart Will Go On, skomponovaná spolu s Willom Jenningsom), ako aj tri ocenenia Grammy a dva Zlaté glóbusy.

V roku 2003 dostal Hans Zimmer (1957) ponuku od producenta Jerryho Bruckheimera, ktorý mu navrhol prepracovať hudbu k filmu Piráti z Karibiku: Kliatba čiernej perly (réžia Gore Vrbinski). Zimmer sa v tom období sústreďoval na tvorbu hudby k filmu Posledný samuraj, preto na túto úlohu angažoval Klausa Badelta, pričom sám mu dodal časť hudobno-tematického materiálu. Hudbu k dvom pokračovaniam trilógie Pirátov však už skomponoval samostatne. Jeho prístup k hudobnej tvorbe charakterizuje časté využívanie syntetických zvukov, samplovania, steel drums, japonských a afrických bicích nástrojov a tiež zborov. Je držiteľom viacerých prestížnych ocenení ako Oscar a Zlatý glóbus (Leví kráľ), Grammy (Crimson Tide, spolu s J. Newtonom Howardom The Dark Knight) a i. Po roku 2000 sa Hans Zimmer podieľal na tvorbe mnohých úspešných filmov – Gladiátor, Posledný samuraj, Da Vinciho Kód, Pearl Harbor a ď.

K najuznávanejším autorom filmovej hudby sa zaradil i Newyorčan John Williams (1932). Kariéra skladateľa začala už v 60. rokoch hudbou k televíznym seriálom (Peter Gunn, Wagon Train, Gilligan‘s Island a Lost in Space) a dostal možnosť spolupracovať s vplyvnými osobnosťami (Franz Waxman, Henry Mancini, André Previn a i.). Za pôvodnú filmovú hudbu bol John Williams 40-krát nominovaný na Oscara, pričom prvého získal ešte v roku 1969 za partitúru k Údoliu bábik a následne sa stal najuznávanejším skladateľom v histórii filmovej hudby. V roku 1972 získal prvú Cenu akadémie za adaptáciu hudby Jerryho Bocka k Fidlikantovi na streche. Uznanie Williamsovi ešte dávnejšie priniesli dva projekty, z ktorých sa vyvinula úspešná a dlhoročná spolupráca. So Stevenom Spielbergom začalo Williamsa spájať priateľstvo od roku 1974, kedy sa spolupodieľali na filme Sugarland Express. Po úspechu s filmom Čeľuste (1975) sa John Williams stal Spielbergovým „dvorným“ skladateľom. Ešte počas práce na Čeľustiach ho Spielberg predstavil Georgovi Lucasovi, ktorý s ním ihneď konzultoval svoje vízie o plánovaných Star Wars – Hviezdnych vojnách a postupne sa vyvinula nová dlhodobá spolupráca. Prvou sfilmovanou epizódou sa stali Star Wars IV: The New Hope / Hviezdne vojny IV: Nová nádej (1977). Režisér si k futuristickým Star Wars predstavoval soundtrack, vychádzajúci skôr z hudby 19. storočia. Najskôr síce uvažoval o použití už existujúcej hudby, Williams však nesúhlasil. Jeho víziou bola určitá tematická jednoliatosť. Zvolil formu „leitmotívov“ k jednotlivým postavám, ktoré následne rozvíjal v súlade s príbehom, a to by v prípade vopred danej hudby nebolo možné. So scenárom sa John Williams oboznámil ešte roku 1975, komponovať však začal až od chvíle, keď začiatkom roka 1977 uvidel ukážku z filmu. Suverénnymi orchestrálnymi partitúrami sa John Williams zaslúžil o vyhranenie originálneho symfonického štýlu vo filmovej hudbe. Nominácie na Oscara skladateľovi prinieslo príťažlivé hudobné stvárnenie dobrodružných filmov (opäť Stevena Spielberga), spájajúcich sa s hrdinom menom Indiana Jones, a to vrátane filmu Dobyvatelia stratenej archy z roku 1981. O rok neskôr vznikol film Stevena Spielberga E. T. Mimozemšťan. Hudba sprostredkúva dobrosrdečnosť príbehu, nevinnosť i citové prežívanie detskej duše, éterický motív symbolizuje slobodu a jemná, sláčikovými nástrojmi nesená téma predstavuje oddané priateľstvo hlavného hrdinu Elliotta s návštevníkom z vesmíru. Scény so záverečnou naháňačkou, ako aj následnou rozlúčkou priateľov predstavujú ojedinelý prípad vo filmovej histórii, pretože dianie na filmovom plátne bolo dodatočne prispôsobené skladateľovmu zámeru. Za hudbu k filmu E. T. Mimozemšťan získal John Williams svojho štvrtého Oscara.

Eva Planková