Symfónia č. 6 Gustava MahleraGustav Mahler – Symphony No. 6

[ Autor textu: Ivan Marton ]

„Jediná Šiesta hudobnej histórie, ak odhliadneme od Beethovenovej Pastorálnej.“ Alban Berg v liste Antonovi Webernovi

Je známe, že Gustava Mahlera v mladosti silne ovplyvnila literárna spisba filozofa Friedricha Nietzscheho. Kategória tragédie stála v centre Nietzscheho svetonázoru; v diele Zrodenie tragédie z ducha hudby autor píše, že antické tragédie možno zaradiť medzi najdômyselnejšie výtvory ľudstva, prostredníctvom ktorých človek nadobúda silu a odvahu čeliť údesným momentom histórie. Hoci filozofov vplyv na Mahlera postupne slabol, Nietzscheho idea tragickosti sveta sprevádzala skladateľa, posadnutého smrťou, utrpením a hrôzami života až do konca. Pre mnohých znalcov Mahlerovho diela je práve Šiesta symfónia autorovým naliehavým pokusom prevteliť Nietzscheho chápanie tragédie do sveta hudby. Rozsiahla dirigentská aktivita a vyčerpávajúce administratívne povinnosti na vedúcom poste viedenskej opery v rokoch 1897–1907 dovoľovali Mahlerovi venovať sa kompozičnej práci výlučne v letných mesiacoch, teda v priebehu divadelných prázdnin. Vtedy sa uchyľoval do svojich tusculi, najprv do Steinbachu pri Attersee, neskôr do korutánskeho Maierniggu pri Wörthersee. Práve v tom druhom napísal Mahler svoju Piatu, Šiestu, Siedmu a aj grandióznu Ôsmu symfóniu. Písal v chvate, v závratnom tempe a pod tlakom, ktorý mu popri práci nad partitúrou sotva umožňoval položiť na papier zopár myšlienok ako vysvetľujúci komentár. Šiestu symfóniu a mol takto skladateľ komponoval v rokoch 1903–1904. O jej umeleckej hodnote ani na chvíľu nepochyboval, bol presvedčený, že jeho čas príde. „Moja Šiesta prináša záhady“, – píše po jej dokončení – „na riešenie ktorých si môže trúfnuť iba generácia, ktorá mojich päť predchádzajúcich symfónií dokázala prijať a stráviť“. Ako potvrdzuje autorova manželka Alma, ide o výsostne intímne dielo, ku ktorému Mahlera inšpirovala rodina: žena, dvojročná dcérka a ďalšia na ceste. Hrdinom poslednej časti je zasa on sám: to na neho dopadajú tri osudové rany (hudobne stvárnené údermi kladiva) a po tej poslednej klesá k zemi ako podťatý strom. Svedkovia uvádzajú, že pri orchestrálnych skúškach na premiéru bol skladateľ veľmi vzrušený, často dokonca vzlykal, akoby mu bolo jasné, že predznamenáva svoj vlastný koniec. O necelý rok neskôr ho naozaj zasiahli tri rany osudu: bol prinútený rezignovať na post riaditeľa viedenskej opery, jeho dcérka Maria podľahla náhlej infekčnej chorobe a jemu samému diagnostikovali vážne ochorenie srdca, ktoré sa ukázalo ako smrteľné. Mahler sa neskôr pokúsil osud preľstiť tým, že škrtol z partitúry tretí úder kladivom, ani to však nepomohlo. „Leto bolo krásne, nekonfliktné a šťastné. Na konci prázdnin mi Mahler prehral dokončenú Šiestu symfóniu. Musela som prerušiť všetky domáce práce a urobiť si pre ňu čas. Znova sme chodili zavesení do seba nahor do jeho lesného domčeka, kde nás uprostred lesa nič nerušilo. To všetko sa zakaždým dialo s pocitom slávnostnosti. – Po tom, čo naskicoval prvú časť, prišiel Mahler z lesa a povedal: „Pokúsil som sa ťa zachytiť v jednom motíve, no neviem, či sa mi to podarilo. Musíš si naň zvyknúť.“ Je to veľká, vzletná téma prvej časti Šiestej symfónie. V pomalej časti líči arytmickú hru oboch malých detí, ktoré sa nemotorne brodia pieskom. Údesné – tieto detské hlasy sú čoraz tragickejšie a na záver stená skonávajúci detský hlások. V poslednej časti popisuje seba či svoj zánik, alebo, ako neskôr povedal, zánik svojho hrdinu. „Hrdina utŕži tri rany osudu, z ktorých tretia ho zrazí ako strom.“ Toľko Mahler. Žiadne dielo mu nevytrysklo tak bezprostredne zo srdca ako toto. Obaja sme vtedy plakali. Tak hlboko sme cítili túto hudbu a aj to, čo predvídavo prezrádzala. Šiesta je Mahlerovým najosobnejším a najprorockejším dielom. Zhudobnil svoj život „vopred“, v Piesňach o mŕtvych deťoch i v Šiestej symfónii. Aj on dostal tri rany osudu a tá tretia ho dorazila. V tom čase však bol veselý, vedomý si svojho veľkého diela a jeho vetvy sa zelenali a kvitli.“

Alma Mahlerová, Gustav Mahler (spomienky), Paseka 2001

Symfóniu tvorí klasický štvorčasťový cyklus. Prvá časť, Allegro energico, ma non troppo, sa začína pochodovým rytmom, ktorý postupne narastá a graduje až do zlovestného osudového vyvrcholenia. Lyrická vedľajšia myšlienka je údajne hudobným stelesnením skladateľovej manželky Almy, v závere časti získava prekvapujúco bojovný, až víťazný charakter. Druhá časť Andante moderato, témou spočiatku pripomína známe Adagietto z Piatej symfónie, je však rozľahlejšia a má čoraz dramatickejší, vzrušenejší priebeh. Scherzo sa vracia k pochodovému rytmu, tentoraz vo zvláštnom trojdobom metre; Trio skladateľ označil ako „altväterlich“ (starootcovské) s názvukmi na tanec ländler; podľa Alminých spomienok Mahler tu stvárňuje „pobehovanie dvoch malých dcér v piesku“, hoci druhá dcéra, Maria, v tom čase ešte nebola na svete. Finale otvára nezvyčajne dlhý úvod, predznamenávajúci hrozivé pokračovanie. A skutočne, tragédia naberá na obrátkach, jej vyvrcholením sú tie povestné údery kladiva, ktoré rozbíjajú akúkoľvek nádej na šťastný koniec. No skutočnú katastrofu predstavuje až záverečná kóda, nielen neúprosne stručná, ale i deprimujúco mĺkva. Náhly fortissimo akord sťa volanie Dies irae je už len zúfalou bodkou za definitívnou ranou osudu.

„Jedným slovom: kto nemá génia, nech to zanechá, a kto ho má, nemusí sa ničoho zaľaknúť. Všetko to hĺbanie mi pripadá ako človek, ktorý splodil dieťa a dodatočne si láme hlavu, či je to naozaj dieťa a či bolo počaté so správnymi zámermi, atď. Jednoducho miloval – a mohol. Basta! A keď niekto nemiluje a nemôže, tak potom nepríde žiadne dieťa. Znova basta! A aký kto je a ako môže – také to dieťa bude. Ešte raz basta! – Moja Šiesta je hotová. Myslím, že som mohol! Tisíckrát basta!“

Z Mahlerovho listu Brunovi Walterovi, leto 1906

Skladateľ pôvodne zaradil Scherzo na druhé miesto v poradí častí symfónie, no v priebehu skúšok na premiérové uvedenie rozhodnutie zmenil a Scherzo posunul až za pomalú časť. Krátko pred smrťou sa však vrátil k pôvodnému zoradeniu a v tejto verzii dielo publikovala Medzinárodná spoločnosť Gustava Mahlera vo Viedni pri jeho kritickom vydaní v roku 1963. No dirigenti nie sú pri interpretácii symfónie jednotní, mnohí dávajú prednosť umiestneniu Scherza až po Andante, aby naliehavosť hudobného procesu v úvodnej časti trochu zmiernili (to je aj prípad dnešného uvedenia).

„Gustav Mahler neveril v doktrínu „l’art pour l’art“, ale v paralely medzi umením a životom. Bol pevne presvedčený, že umenie a život, umenie a príroda, umenie a svet k sebe bezprostredne patria. Svoj symfonizmus chápal ako prežitú hudbu, ako autobiografiu v tónoch a ako vyjadrenie svojho nazerania na svet. Stiahnuté programy prvých štyroch symfónií, poeticko-programové tituly v autografoch, Mahlerove početné písomné a ústne vysvetlivky – tie všetky sú pôsobivými dokumentmi toho, čo potvrdzuje sémantická analýza hudby, že Mahlerovo súborné symfonické dielo nemôžeme za žiadnych okolností považovať za „absolútnu hudbu“, ale treba ho vnímať ako hudbu vyjadrenú v osobnom, biografickom, literárnom a filozofickom zmysle.“

​Constantin Floros o Mahlerovi

Premiéra Šiestej symfónie sa uskutočnila 27. mája 1906 v rámci hudobného festivalu usporiadaného Zjednotenou spoločnosťou pre nemeckú hudbu v Essene pod skladateľovou taktovkou. V metropole Porúria sídlila známa zbrojárska firma Krupp, ktorej delá priniesli skazu francúzskej armáde počas vojny v rokoch 1870-1871. Nie div, že nežičliví poslucháči symfóniu prirovnávali k nemeckým vojnovým strojom a jeden z kritikov dokonca svoju recenziu uviedol slovami: „Krupp vyrába iba delá a Mahler len symfónie.“ Nie tak Mahler. Podľa svedectva osobností, prítomných na uvedení diela (Richard Strauss, Willem Mengelberg, Osip Gabrilovich), ho vlastná hudba natoľko dojala, že po doznení symfónie nedokázal potlačiť nekontrolovaný výbuch plaču. Triezvy Richard Strauss si zachoval od diela odstup a v kritickom hodnotení nezaprel v sebe rodeného divadelníka: prekážalo mu, že Mahler nevyužil všetky prostriedky na výraznú teatralizáciu opusu a efektné údery kladivom odsunul do úzadia; - to by on, ako priaznivec opojnej orchestrálnej inštrumentácie, nikdy neurobil. Mahlerovi však išlo o viac ako o demonštráciu symfonickej bravúry. Šiesta symfónia predznamenáva nielen skladateľovu osobnú tragédiu, ale aj pesimizmus a beznádej doby, ktorá o niekoľko rokov neskôr vyústila do brutálnej vojnovej kataklyzmy.

Ivan Marton