Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie [ 1 H 35 MIN ] [ 1 H 35 MIN ] sd

    • Bulletin

      [ Autor textu: Alena Čierna ]

      Zborový spev patrí od nepamäti k najpreferovanejším hudobným aktivitám, veď ľudský hlas je hudobníckym univerzom platným pre všetky národy, národnosti či etniká. Tradícia európskeho zborového spevu sa zrodila ešte pred prvým tisícročím nášho letopočtu a kodifikovala sa gregoriánskym spevom v 9. storočí, čím zborový spev vstúpil na pôdu liturgickej hudby. A tá sa napriek svojmu mnohorakému prejavu nevzdala zborovej faktúry ani v priebehu 18. a 19. storočia. Napriek enormnému množstvu liturgickej hudby na prelome storočí je nutné konštatovať, že rovnako katolícka, ako aj protestantská cirkevná hudba čelili veľmi nízkej úrovni. Jej autormi boli predovšetkým priemerní až podpriemerní skladatelia komponujúci množstvo liturgických skladieb, kým skutoční majstri ju takmer obchádzali, alebo katolícky rítus využívali výnimočne pre zrod oslňujúcich príležitostných skladieb. Až renesancia chorálu v 19. storočí vliala duchovnej hudbe novú krv. Bol to mladý Charles Gounod, ktorý poznajúc, že „cesta religiózneho umenia sa vo Francúzsku dávno stratila“, hlásal, že liturgická hudba potrebuje „odvážnych a schopných obnoviteľov“. Ak hovoríme o romantickej liturgickej hudbe, nemožno obísť či už Ch. Gounoda (Messe solennelle de Saint-Cécile, 1855), F. Liszta (Missa quattuor vocum ad aequales concinente organo; 1848 a prekrásna Missa solemnis; 1856), či H. Berlioza s grandióznou Grande Messe de morts (Rekviem, 1837) a rovnako monumentálnym Te Deum (1849). Majstrovským kusom je nepochybne aj Rekviem d mol (1838) od L. Cherubiniho, ktoré, síce so skromnejším aparátom a prostriedkami ako duchovné diela Berlioza, je pravou liturgickou omšou. V tomto ovzduší sa však najprekvapujúcejšou súdobou omšou stala Petite Messe solenelle (1863) v tom čase už sedemdesiatročného Gioachina Rossiniho.

      Sú melódie, ktoré právom bývajú označené za nesmrteľné. Pripadajú nám dôverne známe, aj keď si hneď neuvedomíme, kto je ich autorom, alebo odkiaľ pochádzajú, z akej rozsiahlejšej skladby či cyklu. Typickým príkladom sú nápevy a melódie Gioachina Rossiniho, ktorý bol súčasníkmi považovaný za najväčšieho talianskeho skladateľa svojej doby a ktorého úspech od čias G. Paisiella a D. Cimarosu nebol s ničím zrovnateľný. Rossini, syn mestského trubača a dozorcu bitúnka pochádzajúceho zo starého schudobneného šľachtického rodu, bol primus inter pares generácie skladateľov narodených v 90. rokoch 18. storočia. Hoci G. Donizetti, aj V. Bellini v opernej tvorbe svojím osobitým štýlom vyryli hlbokú brázdu, predsa len neušli Rossiniho tieňu. Už ako dvadsaťštyriročný napísal Rossini svoju najväčšiu komédiu Almaviva alebo zbytočná opatrnosť (neskôr premenovanú na Barbier zo Sevilly) a tragédiu Otello. Koncom 20. rokov 19. storočia celú Európu dobyl hrdinskou melodrámou Tancredi (podľa Voltaira) a operou v štýle dramma giocoso Talianka v Alžíri.

      Obraz Rossiniho ako človeka, aj ako umelca však dodnes zostáva skreslený. Bol veselým duchom elegantných salónov druhého empíru, brilantným rozprávačom a gurmánom. Tento obraz Rossiniho je však v prevažnej miere dôsledkom existujúcich biografických prameňov. Takmer všetky dochované dokumenty, dotýkajúce sa Rossiniho života, pochádzajú z obdobia po uzavretí jeho opernej tvorby (t. j. po roku 1829). Z jeho aktívneho umeleckého života a rodiacej sa kariéry poznáme len málo. Aj to len vďaka Stendhalovej brilantnej, no nespoľahlivej Via de Rossini, o ktorej Rossini podal správu asi o štyridsať rokov neskôr pri návšteve Paríža. Stendhalova biografia skladateľa spolu so strohými údajmi o uvádzaní jeho diel a niekoľkými dochovanými ranými listami dnes pomáha načrtnúť nejasný obraz života tohto nesporne obdivuhodného autora. Čiastočnú predstavu o fascinujúcom umeleckom raste G. Rossiniho podáva aj skromná korešpondencia s V. Bellinim a G. Verdim, odhaľujúca vzájomné vzťahy medzi skladateľom a jeho libretistami, či estetické názory v momente tvorivého zanietenia a inšpirácie. Všetky tieto údaje sú však len málo spoľahlivé a neodkrývajú pravú podstatu jeho osobnosti. Nehovoria nič o fyzickom i duševnom utrpení, keď Rossini v úplnej samote za zatvorenými oknami svojej vily prežíval krušné chvíle. Koľko ľudí vedelo, že tento usmievavý, spoločenský, ironický a sarkastický Bakchus sa pokúsil skoncovať so životom? Spravidla sa vyzdvihovala vždy len jedna stránka jeho osobnosti. Tá druhá sa odsúvala do úzadia.

      Na pôdu duchovnej hudby Rossini vstúpil veľmi opatrne. Medzi jeho najznámejšie duchovné diela patrí Stabat Mater (1831/1832, skompletizovaná v roku 1841), ktorá vznikla na objednávku madridského arcibiskupa a ktorú v roku 1922 pápež Pius X. zaradil na „čiernu listinu“ ako nevyhovujúcu cirkevným potrebám. Napísaná po množstve majstrovských operných diel na vrchole tvorivej kariéry sa Stabat Mater stala obrazom školenia, ktoré Rossini ešte ako chlapec získal od Dona Luigiho Malerbiho a Dona Giuseppina Malerbiho v Lugu a od duchovného otca Angela Teseiho v Bologni. Kým Don Luigi si v hudbe potrpel na rozmanité vtipné náznaky, rezervovaný Don Giuseppino (zakladateľ školy zborového spevu v Lugu) obdivoval majstrovské diela talianskych skladateľov a hudbu Bacha, Haydna, no predovšetkým Mozarta. Don Luigi bdel nad štúdiom spevu a hry na organe a Don Giuseppino priúčal malého Gioachina hre na husliach, violončele a čembale. Následné štúdium v Bologni u prísneho kňaza Angela Teseiho v ňom prebudilo záujem o duchovnú hudbu. Tesei viedol Rossiniho ďalej nielen v hre na sláčikových nástrojoch a čembale, ale súčasne mu odkrýval základy kompozičného majstrovstva v oblasti duchovnej hudby. Pri sledovaní vplyvu štúdia na skladateľov umelecký rast nemožno obísť ani slávneho bolonského tenoristu Mattea Babiniho, ktorý ho nasmeroval na operu. V Bologni mal teda G. Rossini opäť dvoch pedagógov, ktorí jeho umelecké záujmy orientovali na dva celkom protichodné smery. To, čo si Rossini zo štúdia sakrálnej hudby zachoval, bolo rozdelenie hudobného toku na samostatné čísla a striedanie sólových árií a ansámblov. Avšak detaily harmonického jazyka, orchestrácie a majestátnosť mnohých pasáží Stabat Mater poukazuje na majstrovské využívanie expresívnych vyjadrovacích prostriedkov. Ide najmä o dodatočné štyri čísla Stabat Mater, ktoré Rossini dokomponoval v roku 1841 a z ktorých pozornosť upútajú mučivé harmónie v Quando corpus a mužná dvojitá fúga In sempiterna secula.

      Stabat Mater bolo jedným z nemnohých diel, ktoré Rossini napísal po roku 1830. S pribúdajúcimi rokmi a pokračujúcou chorobou sa jeho myseľ čoraz viac ponárala do náboženského sveta. Výsledkom náboženských meditácií sa v roku 1863, päť rokov pred jeho smrťou, stala „malá“, no významom veľká Petite Messe Solennelle (Malá slávnostná omša) pre štyri sólové hlasy a zbor, ktorú sám skladateľ označil ako „posledný z mojich péchés de vieillesse (hriechov staroby)“. Presné vročenie diela sa nachádza na konci partitúry v časti Credo, kde si možno prečítať „G. Rossini / Laus Deo (Passy) / 10 Juin 1863“.

      Správa o tom, že Rossini na zaslúženom dôchodku vo svojej vile v Passy na predmestí Paríža prelomil dlhodobú kompozičnú odmlku a skomponoval závažné liturgické dielo, spôsobila senzáciu a čoskoro preletela i Atlantický oceán. V newyorskom časopise Once a Month, venovanom hudbe, výtvarnému umeniu, poézii a obdobným umeniam, bola zverejnená správa o Rossiniho Tajomnej omši, v ktorej si Richard Storrs Willis v auguste 1863 kládol otázku – prečo Rossini odmieta prezradiť, o aké dielo ide: „Je to Rekviem, a pre koho je určené? Čas ukáže...“.

      Netrvalo dlho a čas ukázal... Prvé uvedenie komornej verzie omše zaznelo 14. marca 1864 pri príležitosti vysviacky súkromnej kaplnky v nádhernom novom domove Alexisa a Louise Pillet-Will na Rue de Moncey. Túto rafinovanú a súčasne elegantnú skladbu, ktorá sa vyhla sentimentalitou obťažkaným sakrálnym skladbám svojej doby, Rossini totiž venoval blízkej priateľke – grófke Louise Pillet-Vill (dva ďalšie rukopisy omše, uchovávané vo Fondazione Rossini Pesaro, skladateľ dedikoval „Bon Dieu“). Premiéry sa osobne zúčastnili aj francúzski skladatelia G. Meyerbeer, D. Auber a A. Thomas. Hoci premiéra La Petite Messe Solennelle bola len pre pozvaných hostí, správy o nej sa Parížom rýchlo šírili. Sólových ženských partov sa ujali sestry Carlotta a Barbara Marchisio, mužské sóla spievali taliansky tenorista Italo Gordoni a fenomenálny belgický basista Louis Agniez (Luigi Agnesi). Podľa Jacquesa-Léopolda Heugela sa na premiére tiež podieľal pätnásťčlenný zbor z Parížskeho konzervatória pod taktovkou Julesa Cohena, na prvom klavíri hral Georges Mathias, na druhom klavíri Andrea Peruzzi a na harmóniu len osemnásťročný Albert Lavignac (neskôr veľmi vplyvný teoretik a pedagóg Parížskeho konzervatória). Je známe, že na premiére v roku 1864 nezaznelo sopránové sólo O Salutaris hostia, ktoré skladateľ pôvodne mienil umiestniť za Credo. Túto pozíciu však vyplnilo Prélude religieux pendant l’Offertoire – pôvodne klavírna skladbička, ktorá sa tak pre ďalšie generácie zachovala v novom šate.

      Čoskoro po prvom uvedení sa Rossini s chvatom pustil do inštrumentácie omše, aby „nepadla do rúk pánom Saxovi a Berliozovi“, ktorí (keby zomrel) „by prišli so svojimi saxofónmi a inými obrami moderného orchestra a zabili by moje nebohé hlasy.“ V súvislosti s prípravou a organizáciou verejného predvedenia orchestrálnej verzie sa Rossini rozhodol požiadať pápeža Pia IX. o povolenie spevu ženám – sólistkám v kostole. Vypovedá o tom list skladateľa Luigimu Crisostomovi Ferruccimu, riaditeľovi Biblioteca Mediceo-Laurenziana: „Možno viete, že som skomponoval Messa Solenne, uvedenú vo veľ kej sále v dome môjho priateľa grófa Pillet-Will, ktorá vzbudila veľký záujem. Predvedenie bolo perfektné s dočasným sprievodom dvoch klavírov a harmónia (organetto). Napriek naliehaniu [...] som váhal s orchestráciou pre jej uvedenie vo veľkej bazilike kvôli nedostatku ženských hlasov – sopránov a kontraaltov (tzv. voci bianche), bez ktorých nie je možné spievať na slávu Pána“. Napriek tomu, že v rokovaniach s pápežom nepokročil, pokračoval Rossini v inštrumentácii. Už v prvých mesiacoch roku 1867 bola inštrumentácia z veľkej časti hotová a, podľa najnovších výskumov, definitívne ukončená bola v apríli 1867. Na záver partitúry Rossini vpísal francúzske slová: „Milý Bože, tak som teda dokončil túto prostú malú omšu. Napísal som skutočnú musicu sacra, alebo iba sakra muziku? Narodil som sa pre operu buffu, to vieš sám najlepšie. Trochu umenia, trochu srdca... to je všetko. Buď teda pochválený a neodopri mi raj.“ Predvedenia tejto verzie sa však už skladateľ nedočkal. Rossini vo veľkých bolestiach skonal 13. novembra 1868 a ešte v ten istý deň vdova Olympe Pélissier predala práva na uvedenie Petite Messe solennelle impresáriovi Mauriceovi Strakoschovi. Premiéra orchestrálnej verzie sa uskutočnila v Théatre Italien v Paríži 24. februára 1869. Sólistami orchestrálnej premiéry boli Gabrielle Krauss, Marietta Alboni, Ernest Nicolini a Luigi Agnesi, ktorý basový part spieval aj na premiére komornej verzie.

      Alena Čierna

      –––––
      Bibliografický údaj: ČIERNA, Alena: Text ku koncertu 16. 2. 2018, in: Slovenská filharmónia, 69. koncertná sezóna 2022/2023, Mimoriadne koncerty, Cyklus M, Bratislava, Slovenská filharmónia 2018

    • Životopisy

      MÁRIA PORUBČINOVÁ

      Mária Porubčinová spev vyštudovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u prof. Z. Livorovej. Už počas štúdia absolvovala majstrovské kurzy u významných osobností (M. Hajóssyová, N. Kniplová, P. Dvorský). Zúčastnila sa na viacerých medzinárodných súťažiach, napr. na Medzinárodnej speváckej súťaži Mikuláša Schneidera-Trnavského v Trnave, kde získala cenu za najlepšiu interpretáciu diel slovenského autora, na súťaži Hans Gabor Belvedere vo Viedni, kde bola semifinalistkou, alebo na súťaži Concorso Iris Adami Coradetti v Padove. V roku 2008 bola finalistkou na Medzinárodnej speváckej súťaži Montserrat Caballé v Zaragoze. O rok neskôr si vybojovala tretie miesto na Medzinárodnej speváckej súťaži Hans Gabor Belvedere vo Viedni a napokon aj víťazstvo a Cenu publika na Competizione della opera v Drážďanoch.

      V roku 2005 debutovala v Janáčkovej opere v Brne ako Rusalka v opere Antonína Dvořáka. V sezóne 2007/2008 stvárnila v Štátnej opere v Banskej Bystrici postavu Múdrej ženy v rovnomennej opere Carla Orffa a Pucciniho Sestru Angeliku, s ktorou sa predstavila aj na scéne Opery Slovenského národného divadla. Tu následne naštudovala postavu Katreny v Jakubiskovej inscenácii Suchoňovej Krútňavy, neskôr aj Mařenku v Smetanovej Predanej neveste (za ktorú získala Cenu Literárneho fondu a nomináciu na Dosky 2009). V roku 2010 spolupracovala so Staatstheater Braunschweig (Nemecko), kde účinkovala v inscenácii opery A. C. Gomesa Salvator Rosa. V sezóne 2011/2012 sa predstavila na prestížnom opernom festivale v Glyndebourne (Veľká Británia) v roli Rusalky. Umelkyňa dosiaľ účinkovala v Českej republike, Poľsku, Taliansku, Nemecku, Rakúsku, USA.


      EVA GARAJOVÁ

      Eva Garajová sa ešte ako študentka VŠMU stala členkou Komornej opery v Bratislave. Počas svojich študijných pobytov koncertovala v Taliansku, Nemecku, Španielsku, Kanade. V USA (Buffalo) sa predstavila v roli Lukrécie v opere Benjamina Brittena Zneuctenie Lukrécie. Od roku 1995 sa datuje začiatok jej dlhoročnej spolupráce so Štátnou operou Praha, kde naštudovala viac ako 20 postáv svetového operného repertoáru, ako napríklad Bizetovu Carmen, Dorabellu (Mozart: Così fan tutte), Rubriu (Boito: Nerone), Maddalenu (Verdi: Rigoletto), Fenenu (Verdi: Nabucco), Azucenu (Verdi: Trubadúr), Varvaru (Janáček: Káťa Kabanová). V roku 1995 debutovala aj v Štátnej opere Banská Bystrica ako Oľga v Čajkovského Eugenovi Oneginovi.

      Účinkovala s poprednými domácimi symfonickými a komornými telesami, predovšetkým so Slovenskou filharmóniou, Štátnym komorným orchestrom Žilina a s Cappellou Istropolitanou. Spolupracovala aj s Českou filharmóniou, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu a s dirigentom Vladimírom Válkom, s Pražskou komornou filharmóniou pod vedením Jiřího Bělohlávka, s Tokyo Symphony Orchestra, so súborom Luxembourg Sinfonietta a ď. V oblasti komornej hudby patrí k jej stálym umeleckým partnerom klavirista Marian Lapšanský. V roku 2003 vystúpila v Bratislave ako hosť na galakoncerte Josého Carrerasa so španielskymi a talianskymi piesňami. Eva Garajová patrí k uznávaným interpretom piesňového repertoáru.

      Participovala na filmovej nahrávke opery Liška Bystrouška (Deutsches Symphonie-Orchester v Berlíne, dirigent Kent Nagano) – spoločného projektu televízie BBC a ČT studio Brno (2002 – 2004). V spolupráci s dirigentom Sirom Charlesom Mackerrasom spievala v Janáčkovej Glagolskej omši – najskôr s Filharmóniou Brno (2004), o tri roky neskôr na festivale Pražská jar so Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK a s rovnakým orchestrom na Pražskej jari 2011. V rokoch 2008 – 2010 účinkovala v rámci festivalu Bratislavské hudobné slávnosti. Umelkyňa iniciovala založenie festivalu Karlova Studánka a založila komorný cyklus Pražské múzy a Nadačný fond Evy Garajovej pre komornú hudbu.


      JOZEF GRÁF

      Jozef Gráf študoval na Konzervatóriu v Žiline a na VŠMU v Bratislave (prípravné štúdium E. Blahová, J. Špaček). Účinkoval s Musicou aeternou, Karlovarským symfonickým orchestrom, Kysuckým komorným orchestrom, Trnavským komorným orchestrom a Žilinským miešaným zborom. S ŠKO Žilina spoluúčinkuje od roku 1997 (Schubert: Omša G dur, Ryba: Česká mše vánoční, Mozart: Requiem, Korunovačná omša, Rossini: Stabat mater, Puccini: Messa di Gloria, M. Haydn: Cyrilometodská omša). Od roku 2002 je pedagógom speváckeho oddelenia Konzervatória v Žiline. V máji 2010 získal na Medzinárodnej speváckej súťaži M. Schneidera-Trnavského 3. cenu a dve mimoriadne ceny za vokálnu interpretáciu.

      V rokoch 2011 až 2013 hosťoval v Janáčkovom divadle v Brne. V roku 2013 premiéroval Starosloviensku omšu Pavla Kršku a v roku 2015 jeho skladbu Locus iste pre tenorové sólo, organ, sláčikový orchester a tri miešané zbory. Od roku 2015 spolupracuje so Slovenskou filharmóniou (J. Haydn: Nelsonmesse, W. A. Mozart: Korunovačná omša). V sezóne 2015/16 ako hosť stvárnil postavu Gajdošíka v Štátnej opere Banská Bystrica v Cikkerovej opere Juro Jánošík a v Štátnom divadle Košice postavu Mozarta v dvoch jednoaktovkách (N. Rimskij-Korsakov: Mozart a Salieri, M. Lejava: Bohom milovaný – premiéra). V Pucciniho Bohéme stvárňuje postavu Rodolfa. Je častým hosťom medzinárodných festivalov – Musica Sacra v Nitre, Hudba pod diamantovou klenbou v Kremnici, Cyrilometodské dni v Terchovej, festival Divergencie v Skalici, festival Bilbao Ars sacrum (2015). So Speváckym zborom mesta Bratislavy a Cappellou Istropolitanou uviedol Haydnovo dielo Stabat mater, s ŠKO Žilina a Slovenským filharmonickým zborom Rossiniho Stabat mater. Na Opera festival Praha 2017 sa predstavil v úlohe Gajdošíka v Cikkerovej opere Juro Jánošík. V novembri tohto roku uviedol vo svetovej premiére scénické oratórium Krížová cesta Pavla Kršku. S Musicou aeternou uviedol vo viacerých mestách omšu Antona Zimmermanna Missa solemnis St. Ceciliae pri príležitosti oživenia tradície vďakyvzdania patrónke hudby a hudobníkov.

      V januári 2018 reprezentoval Slovenskú republiku pri príležitosti 25. výročia vzniku SR na koncerte usporiadanom slovenskou ambasádou vo švédskom Štockholme.


      TOMÁŠ ŠELC

      Tomáš Šelc je absolventom VŠMU v Bratislave v triede Petra Mikuláša. Je držiteľom ceny Študentská osobnosť Slovenska za rok 2013/2014 v kategórii Hudba a umenie. Napriek mladému veku je všestranným interpretom a venuje sa duchovnej hudbe, piesňovej tvorbe, opere i operetnému žánru. Od roku 2006 sa pravidelne zúčastňoval domácich a zahraničných medzinárodných speváckych súťaží (Vráble, Trnava, Karlove Vary, Kroměříž, Olomouc, Eger, Praha, Mníchov, Berlín), na ktorých sa umiestňoval na najvyšších priečkach a získaval mimoriadne ocenenia poroty.

      Predstavil sa na prestížnych koncertných pódiách a medzinárodných festivaloch v Bratislave (Konvergencie, Bratislavské hudobné slávnosti, Albrechtina, Dni starej hudby), Žiline (Stredoeurópsky festival koncertného umenia), Spišskom Podhradí (Musica Nobilis), Košiciach, Brne (Veľkonočný festival duchovnej hudby), Prahe (Pražské jaro, Festival Jarmily Novotnej), Bayreuthe, Hannoveri, Johannesburgu (Johannesbourg International Mozart Festival), Varšave (Veľkonočný festival Ludwiga van Beethovena), Vroclavi (Wratislavia Cantans), Santanderi (Festival de Santander), Bilbau (Festival Art Sacrum), Tokiu, Kanazawe, Lübecku (Schleswig-Holstein Musik Festival) a iných. Absolvoval majstrovské kurzy zamerané na interpretáciu barokovej hudby pod vedením Petra Schreiera v Lübecku a majstrovský kurz s Evou Márton. Spoluúčinkoval na svetových premiérach diel Jorgea Bossa a Vladimíra Godára. Realizoval nahrávky pre vydavateľstvá Hänssler Classic (Gabriel Fauré – Requiem / dir. Rolf Beck), Pavian Records (Vladimír Godár – Querela pacis / dir. Andrew Parrott), Phaedra (Ján Levoslav Bella – Cirkevné diela / dir. David Porcelijn). V roku 2012 vydal v Pavian Records svoje profilové CD s piesňovou tvorbou Alexandra Albrechta – „Biographie“. V roku 2013 vydal svoje druhé profilové CD so slovenskou duchovnou tvorbou „Ave Maria et alia opera musica sacra” (vydavateľstvo Music Forum). Toto CD bolo nominované na album roka za rok 2013 v kategórii Klasická hudba v súťaži Radio_Head Awards. V roku 2014 spoluúčinkoval na nahrávke CD nosiča „Paratum Cor” so skladbami františkánskych skladateľov z 18. storočia (vydavateľstvo Serafín). V roku 2015 spoluúčinkoval na nahrávke CD nosiča „Talianske árie” od Jana Dismasa Zelenku (vydavateľstvo Accent). V roku 2013 debutoval v Národnom divadle Brno v úlohe Masetta (W. A. Mozart – Don Giovanni). Tu ďalej stvárnil úlohu Visconteho di Suze (G. Donizetti – Maria di Rohan) a Zunigu (G. Bizet – Carmen) a v Slovenskom národnom divadle sa predstavil v úlohách Publia (W. A. Mozart – La Clemenza di Tito), 1. Nazareťana (R. Strauss – Salome) a Taddea (G. Paisiello – Kráľ Teodor v Benátkach). Ako sólista spolupracoval s orchestrami ako Singapore Symphony Orchestra, Johannesbourg Mozart Festival Orchestra, Kanazawa Symphony Orchestra, Barockorchester Elbipolis Hamburg, SWR Symphonieorchester, Bamberger Symphoniker, Schleswig-Holstein Orchester, Savaria Baroque Orchestra, Dohnányi Orchestra Budafok, Orchestre National des Pays de la Loire, Maďarský symfonický orchester, Maďarský rozhlasový orchester, Budapest Festival Orchestra, Filharmónia B. Martinů Zlín, Janáčkova filharmónia Ostrava, Filharmónia Brno, Filharmónia Hradec Králové, Slovenská filharmónia, SKO, Musica Florea, Solamente naturali, Il Cuore Barocco. Tomáš Šelc je taktiež dirigentom Ženského speváckeho zboru Nevädza zo Stupavy a zboru Stella zo Senca, s ktorými nahral niekoľko CD nosičov.


      TOMÁŠ NEMEC

      Tomáš Nemec absolvoval štúdium hry na klavíri na Konzervatóriu v Košiciach pod vedením Ľ. Kojanovej a Š. Drozdeka a na VŠMU v Bratislave v triede prof. Mariana Lapšanského. Už počas štúdia získal ocenenia na domácich aj medzinárodných klavírnych súťažiach: 1. cenu na Súťaži slovenských konzervatórií (1988), bol finalistom na súťaži mladých interpretov v nemeckom Ettlingene (1989), získal čestné uznanie 1. stupňa na súťaži B. Smetanu v Hradci Králové (1990), 2. cenu na súťaži F. Chopina v Mariánskych Lázňach (1991), 2. cenu na súťaži J. N. Hummela v Bratislave (1993), 2. cenu na súťaži J. Brahmsa v Pörtschachu (1994), čestné uznanie na súťaži F. Liszta v Budapešti a bol finalistom Medzinárodnej tribúny mladých interpretov TIJI-UNESCO v Lisabone (1996).

      Svoje vedomosti si rozširoval na medzinárodných majstrovských kurzoch pod vedením osobností ako napr. L. Berman, E. Indjic, P. Jasmin, H. Czerny-Stefańska a P. Toperczer. Ako sólista vystupoval so Slovenskou filharmóniou, Štátnou filharmóniou Košice, Filharmóniou B. Martinů Zlín, Portugalským symfonickým orchestrom, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a Symfonickým orchestrom VŠMU. Spolupracoval s dirigentmi ako O. Lenárd, R. Stankovský, K. Markou, K. Trevor, P. Feranec, P. Breiner. Okrem sólovej hry sa venuje aj komornej hudbe a je zakladateľom Karinovho klavírneho tria. Vystupoval na viacerých festivaloch ako Stredoeurópsky festival koncertného umenia v Žiline, Kultúrne leto v Bratislave, Hudobné leto v Trenčianskych Tepliciach a na Bratislavských hudobných slávnostiach. Okrem koncertov na domácej pôde vystúpil v Českej republike, Maďarsku, Nemecku, Nórsku, Portugalsku, Španielsku a Bosne a Hercegovine. Realizoval nahrávky pre Slovenský rozhlas a spoločnosti Slovart records a Marco Polo. V súčasnosti sa venuje aj pedagogickej činnosti na VŠMU v Bratislave a je korepetítorom Slovenského filharmonického zboru.


      JANA NAGY-JUHÁSZ

      Jana Nagy-Juhász absolvovala hru na klavíri na Konzervatóriu v Temešvári (Rumunsko) v triede Márie Bodóvej a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Idy Černeckej. Svoj talent rozvíjala aj na medzinárodných interpretačných kurzoch u takých osobností akými sú L. Berman a E. Indjić. S úspechom sa zúčastnila viacerých klavírnych domácich a zahraničných súťaží. Stala sa laureátkou Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela v Bratislave (1991), semifinalistkou Klavírnej súťaže Roberta Schumanna v Zwickau (SRN, 1993), v roku 1994 bola účastníčkou dvoch prestížnych medzinárodných klavírnych súťaží Ferruccia Busoniho v talianskom Bolzane a Hamamatsu v Japonsku. V rámci medzinárodného festivalu Bratislavské hudobné slávnosti reprezentovala Slovensko aj na Interpódiu.

      Ako sólistka účinkovala s mnohými domácimi a zahraničnými orchestrami. Je vyhľadávanou komornou partnerkou vokálnych umelcov a inštrumentalistov, spolupracovala s renomovanými umelcami ako sú Peter Mikuláš, Jevgenij Nesterenko, Gustáv Beláček, Ida Kirilová, Jozef Kundlák, Adriana Kohútková, Hana Štolfová-Bandová, Alexander Jablokov, Peter Michalica a i. V januári 2003 reprezentovala Slovensko v rámci Dní kultúry Slovenskej republiky v kanadskom Montreale. Realizovala početné nahrávky pre rozhlas, televíziu i hudobné vydavateľstvá. Súčasne pôsobí pedagogicky na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.


      MAREK ŠTRBÁK

      Marek Štrbák sa narodil v Spišskej Novej Vsi. V rokoch 1992 – 1998 študoval cirkevnú hudbu a hru na klavíri na košickom Konzervatóriu v triede profesorky Emílie Dzemjanovej. Pod jej vedením vystupoval na mnohých organových podujatiach a festivaloch v rámci Slovenska, svoju školu úspešne reprezentoval aj na súťažiach slovenských konzervatórií.

      V rokoch 1998 – 2004 absolvoval štúdium koncertnej hry na organe na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni v triede profesora Michaela Radulescu a bol vyznamenaný Cenou univerzity pre najlepšieho absolventa svojho odboru. Počas svojho viedenského štúdia pôsobil aj ako organista v Sacré Cœur a Schönbrunnskej zámockej kaplnke. V rokoch 2004 – 2008 si dopĺňal štúdium na Conservatoire National de Région Strasbourg v rámci „cycle de spécialisation“ u profesora Christopha Mantouxa, zároveň v sólistickej triede na Hochschule für Musik und darstellende Kunst v Stuttgarte u profesora Ludgera Lohmanna. Do roku 2009 pôsobil aj ako organista a zbormajster v Martinskirche vo Filderstadte (Nemecko). Od roku 2009 je pedagogicky činný na Univerzite Konštantína Filozofa a Súkromnom konzervatóriu v Nitre. Zúčastnil sa majstrovských interpretačných kurzov pod vedením renomovaných európskych pedagógov a interpretov, ako napr. Jon Laukvik, Lorenzo Ghielmi, Edgar Krapp, Thierry Escaich, Bernard Focroulle, Jean Wolfs, Hans-Ola Ericsson a ďalší. Bol ocenený na viacerých medzinárodných a národných súťažiach.

      Je vyhľadávaným sólovým i komorným hráčom a má bohatú koncertnú činnosť doma i v zahraničí. Venuje sa aj pravidelnému uvádzaniu a premiérovaniu skladieb slovenských autorov (v decembri 2011 premiéroval skladbu Christmas Carol od Iris Szeghy, v septembri 2012 Laudatórium od Jozefa Podprockého).


      JOZEF CHABROŇ

      Jozef Chabroň ukončil štúdium v roku 2007 na VŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie pod pedagogickým vedením prof. Blanky Juhaňákovej. V roku 2006 dostal možnosť spolupracovať so Slovenským filharmonickým zborom ako asistent hlavnej zbormajsterky Blanky Juhaňákovej. Od sezóny 2013/2014 pôsobí samostatne ako zbormajster SFZ. Pripravil SFZ na uvedenie množstva vokálno-inštrumentálnych diel ako napr.: Dafnis a Chloé M. Ravela, Nocturná C. Debussyho, Stvorenie J. Haydna, Kristovo detstvo H. Berlioza, Lobgesang F. Mendelssohna Bartholdyho, Žalm zeme podkarpatskej E. Suchoňa, Messa di Gloria G. Pucciniho, Rekviem G. Verdiho, Symfónia č. 13 Babij jar D. Šostakoviča, Stabat Mater K. Szymanowského a G. Rossiniho, Persefona a Oidipus Rex I. Stravinského, Glagolská omša L. Janáčka, Vojnové rekviem B. Brittena, Gurrelieder A. Schönberga. V premiére uviedol diela Missa pro defunctis E. Kráka, Missa pro nobis R. Bergera, Apolloopera M. Piačeka, Carmina austriaca G. Wirtha a ďalšie.

      Počas doterajšieho pôsobenia v SFZ spolupracoval s viacerými renomovanými dirigentmi ako napr.: T. Guschlbauer, D. Gatti, L. Zagrosek, P. Schreier, E. Villaume, S. Baudo, N. Ballatsch, T. Lang, F. Haider, L. Svárovský, P. Altrichter, R. Štúr, Ch. Campestrini, S. Bychkov, J. Conlon, R. Weikert a iní. Najvýznamnejší umelecký počin v jeho doterajšej kariére predstavuje kompletné naštudovanie Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre Operný dom v Zürichu (2011), ktorého premiéra sa uskutočnila pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho a príprava SFZ na účinkovanie v opernej produkcii Chovančina M. P. Musorgského pre Viedenskú štátnu operu. Dirigoval samostatné koncerty SFZ v Hamburgu, Bratislave, Žiline a Piešťanoch. V uplynulej sezóne spolupracoval s Royal Opera House Muscat v opernej produkcii Lohengrin, a pripravil SFZ na koncerty na Kanárskych ostrovoch, v Českej republike, Nemecku a Rakúsku. V sezóne 2017/2018 spolupracuje s BBC Proms, Viedenskou štátnou operou, Filharmonickým orchestrom v Monte Carlo, Dortmunder Philharmoniker, či s orchestrami Tonkünstler a Rai Torino.


      SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

      Slovenský filharmonický zbor je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu a prvé roky ho viedol jeho iniciátor a zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1955 sa vedenia kolektívu ujal Jan Maria Dobrodinský, ktorý sa svojou viac než dvadsaťročnou činnosťou nemalou mierou zaslúžil o profiláciu a umelecké napredovanie ansámblu, začleneného v roku 1957 – už pod dnešným názvom – do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Roku 1977 funkciu zbormajstra prijal Valentin Iljin, ktorého vystriedal vynikajúci znalec zborového spevu Lubomír Mátl, po ňom sa na ďalšom zveľaďovaní interpretačnej úrovne podieľali Štefan Klimo, Pavel Baxa, Pavol Procházka a Marián Vach. V tradícii zvyšovania interpretačnej úrovne zboru pokračovali Blanka Juhaňáková (1991 – 2001) a Jan Rozehnal (1991 – 2003). V sezóne 2003/2004 bol umeleckým vedúcim a hlavným zbormajstrom SFZ Marián Vach. V rokoch 2005 – 2014 zastávala post hlavnej zbormajsterky Blanka Juhaňáková. Od roku 2014 plní funkciu zbormajstra Slovenského filharmonického zboru Jozef Chabroň. Za polstoročie intenzívnej umeleckej aktivity SFZ vyrástol na teleso mimoriadnych kvalít a dnes sa radí k najlepším európskym ansámblom svojho druhu. Jedinečný technický arzenál, kultivovanosť prejavu, ideálna zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, plných tvorivého napätia a výrazovej sily, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti, medzi nimi takí svetoznámi majstri taktovky ako Claudio Abbado, Serge Baudo, Bertrand de Billy, Jean Claude Casadesus, James Conlon, Dean Dixon, Christoph von Dohnányi, Vladimír Fedosejev, János Ferencsik, Daniele Gatti, Pedro Halffter, Riccardo Chailly, Dimitrij Kitajenko, Zdeněk Košler, Ondrej Lenárd, Alain Lombard, Fabio Luisi, Lorin Maazel, Kurt Masur, Zubin Mehta, Franz Welser-Möst, Antonio Pedrotti, Libor Pešek, Ľudovít Rajter, Helmuth Rilling, Karl Richter, Esa Pekka-Salonen, Peter Schreier, Pinchas Steinberg, Hans Swarowsky, Václav Talich, Emmanuel Villaume a Ralf Weikert. Okrem pravidelnej činnosti na domácej pôde zbor každoročne absolvuje množstvo zahraničných zájazdov, ktorých cieľom sa stali bezmála všetky európske krajiny, ale aj Maroko, Turecko a Japonsko.

      Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia, Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Viedeň, Salzburg, Praha, Perugia, Edinburg, Berlín, Atény, Madrid, Paríž, Mníchov, Štrasburg). Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice, ako aj pre renomované nahrávacie spoločnosti, z ktorých možno spomenúť Opus, Supraphon, Deutsche Grammophon, Hungaroton, Sony, Marco Polo, Naxos, Nuova Era, Decca a mnoho ďalších. Uplynulá koncertná sezóna priniesla pre SFZ celý rad významných umeleckých spoluprác. Zbor sa po prvýkrát predstavil v Ománe v opernej produkcii Lohengrin s dirigentom Ralfom Weikertom, následne sa prezentoval na Kanárskych ostrovoch, v Čechách, Nemecku a Rakúsku.

      Sezónu 2017/2018 otvoril SFZ svojím účinkovaním na festivale BBC Proms pod vedením Semyona Bychkova. Predstavil sa aj vo Viedenskej štátnej opere a v Čechách, Monte Carle a v Rakúsku. V roku 2018 sa predstaví v Turíne a na festivale Pražská jar so šéfdirigentom Jamesom Juddom. Sezónu zavŕši koncertmi v Nemecku a Rakúsku.


    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Slovenský filharmonický zbor a cappella

    Piatok 16. 2. 2018, 19.00 hFriday, February 16, 2018, 7.00 PM
    Cyklus M – Mimoriadne koncerty
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    M serie – Special Concerts
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Gioachino Rossini (1792–1868)

    Svoje duchovné kompozície síce Gioacchino Rossini s neskrývanou trpkosťou označil za „hriechy staroby“, napriek tomu stále žijú na koncertných pódiách. Operný mág sa po parížskych triumfoch rozhodol s jeho milovanou operou skoncovať a plánoval užívať si skladateľský dôchodok. Neubránil sa však objednávkam zo strany jeho ctiteľov. V roku 1863 to bol impulz zo strany grófa Alexisa Pillet-Willa, ktorý pre svoju manželku Louise u Rossiniho objednal omšový cyklus. Tak vznikla Petite Messe solenelle, Rossiniho pôvabný vklad do mešca slávnostných omšových diel, známych pod pojmom „missa solemnis“.


    VideozáznamVideorecording
    VáclavVáclav Frkal st.Frkal sr. svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, VašoVašo FrkalFrkal kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2018A Slovak Philharmonic Production © 2018
  • Facebook

    X (Twitter)