Organový recitál III – Marek VrábelOrgan Recital III – Marek Vrábel

[ Autor textu: Stanislav Šurin ]

Z mohutného diela lipského kantora tvoria organové skladby takmer štvrtinu. Takmer 250 organových skladieb môžeme rozdeliť na dve skupiny – kompozície, v ktorých autor nepoužil chorálnu tému (prelúdiá, tokáty, fantázie, fúgy) a skladby viazané na chorál (chorálové predohry, chorálové variácie). Pre laika kombinácia výrazov Bach a organ ihneď vyvolá asociáciu „tokáta“. Samozrejme, že ide o Tokátu d mol, ktorá spolu s fúgou tvorí najslávnejšiu dvojicu tohto druhu BWV 565. Bach je však autorom viacerých organových dvojíc v zostave tokáta a fúga. Okrem už spomenutého opusu 565 sú to napríklad veľké organové opusy Tokáta, adagio a fúga C dur BWV 564, Tokáta a fúga d mol tzv. dórická 538 alebo Tokáta a fúga F dur BWV 540. Tokáta BWV 540 je rozsiahla kompozícia využívajúca pedál na sólovú hru. Jej jedinečnosť spočíva v rozsahu, ktorý Bach zvolil. V žiadnej inej zo svojich kompozícií nepožaduje pedálový rozsah až po tón f1. Vplyv na túto skutočnosť mala zrejme Bachova hra na organe vo Weißenfels v roku 1716. Organ v tamojšej hradnej kaplnke mal totiž na vtedajšiu dobu netypický rozsah pedálu po f1.

_„Dňa 10. novembra 1793 sa zakázalo uctievanie Boha a ustanovil sa kult rozumu. Bolo to prvé politické náboženstvo moderného veku, kompletne aj s idolmi, obradmi – a mučeníkmi.“ _Takto charakterizuje Veľkú francúzsku revolúciu britský historik Niall Ferguson. Revolúcia si vyžiadala státisíce životov. Mimoriadne kruto bola prenasledovaná katolícka cirkev. Kostoly boli vyrabované a zničené alebo premenené na „Chrámy rozumu“. Hoci osvietenstvo viedlo svoj proticirkevný boj v celej Európe, v kombinácii s revolúciou vo Francúzsku malo na kresťanstvo a jeho kultúry priam katastrofálne následky.

Je samozrejmé, že tento úpadok sa týkal aj hudby, predovšetkým cirkevnej a s ňou neodlučiteľne spätého nástroja – organa. Toto revolučné obdobie bolo pre organ asi najväčšou katastrofou v histórii kráľovského nástroja. Nešlo len o fyzické ničenie mnohých vzácnych nástrojov. Oveľa horší dopad mal úpadok organovej kultúry ako celku, teda stavebného vývoja organa, úrovne hry, organových kompozícií a postavenia organistov. Našťastie, ani tento úpadok nebol trvalý. 19. apríla 1785 sa narodil umelec, ktorému osud určil dôležitú úlohu – preklenúť toto pre organ nežičlivé obdobie a pripraviť tak pôdu pre slávnu epochu francúzskej romantickej organovej hudby.

Alexandre Pierre François Boëly sa narodil vo Versailles v hudobníckej rodine. Jeho otec Jean Francois, ktorý bol jeho prvým učiteľom, pôsobil ako skladateľ a pedagóg hry na harfe na kráľovskom dvore vo Versailles a bol ako kontratenorista v Sainte-Chapelle v Paríži. Alexander Pierre François pokračoval v štúdiu hudby u tirolského klaviristu Ignaza Ladurnera, ktorý mu predstavil diela J. Haydna a J. S. Bacha. Čoskoro získal virtuózne zručnosti v hre na klavíri a organe. Okrem toho bol však aj vynikajúcim huslistom.

Úpadok organovej hudby sa naplno odzrkadlil v infantilnosti produkcie mnohých organistov, ktorí prenášali populárnu hudbu z ulíc a barikád do chrámov. Boëly sa od tohto mainstreamu striktne dištancoval. Svoju pozíciu titulárneho organistu v Saint Germain L’Auxerrois využíval na prezentáciu starých zabudnutých majstrov ako G. Frescobaldiho, F. Couperina a „nehrateľného“ J. S. Bacha.

Aby mohol Bacha hrať, nechal si k organu nainštalovať nemeckú pedálovú klaviatúru. Tieto snahy mu však nepriniesli popularitu. Skôr naopak. V roku 1851 bol z pozície organistu prepustený. Dôvodom bola prílišná „vážnosť“ jeho hry. Zomrel ako neznámy učiteľ hry na klavíri, bez uznania širšej verejnosti, oceňovaný iba uzavretým kruhom svojich priateľov a kolegov. Hoci Boëly bol a aj zostáva málo známym skladateľom, nijako to nezmenšuje jeho rolu, ktorú hral v úspešnom rozvoji francúzskej hudby 19. storočia. Je nesporne najvýznamnejším francúzskym organovým skladateľom prvej polovice 19. storočia. Svojou tvorbou spojil francúzsky organový klasicizmus s významným obdobím francúzskeho organového romantizmu. Jeho organové dielo obsahuje približne 275 skladieb rôznej dĺžky a významu.

Najhranejšou skladbou je technicky náročná Fantázia a fúga B dur. V zbierke 12 skladieb pre organ s obligátnym pedálom alebo pre klavír s pedálom op. 18 je zrejmý nemecký vplyv. Pre liturgiu je určená Vianočná omša – Messe du jour de Noël. Z 9 Offertoires vyniká veľkonočné Offertoire pour le jour de Pâques, op. 38 č. 10. Táto grandiózna trojdielna skladba vyšla tlačou až po smrti skladateľa a bola koncipovaná pre 5-manuálový organ v Saint-Gervais v Paríži. Posolstvo veľ konočnej nedele je hneď na začiatku vyjadrené klesajúcimi virtuóznymi unisonovými stupnicovými behmi, ktoré vyústia do mohutných akordov v bodkovanom overturnom rytme (Maestoso e sostenuto). V strednom dieli (Lentement) zaznie ako dialóg medzi jednotlivými strojmi organa fragment melódie veľkonočnej sekvencie „O Filii et Filiae“. Táto v období revolúcie mimoriadne obľúbená melódia sa objaví následne ešte vo dvoch variáciách a v závere (Allegro) ako krátke fugáto.

Dielo Jána Levoslava Bellu je jedným zo základných pilierov slovenskej hudobnej kultúry. Tento umelec mal nesporne veľmi bohatý a pohnutý život. Pôvodne študoval teológiu a bol vysvätený za kňaza. Ako duchovný zastával v Kremnici v rokoch 1869 – 1881 funkciu mestského kapelníka – riaditeľa hudby. V roku 1881 však zanecháva toto miesto a duchovné povolanie a odchádza do Sibine (dnešné Rumunsko). V mestskom nemeckom evanjelickom kostole v Sibini (Hermansstadte) sa začína naplno rozvíjať jeho talent. Spočiatku nastúpil iba na miesto mestského organistu, no neskôr sa stal hudobným riaditeľom a profesorom hudby. Jeho činnosť významne pozdvihla hudobnú úroveň mesta. Zaujímavá je aj skutočnosť, že organ v kostole, kde Bella hrával, postavil majster zo stredného Slovenska. V roku 1671 ho vyrobil organár Ján Vest z Banskej Bystrice a v tom čase bol tento trojmanuálový 34-registrový inštrument najväčším organom na území Uhorska. Na území Slovenska, paradoxne, bol prvý trojmanuálový organ postavený až v roku 1864. Bella však túžil po novom, „modernom“ organe, akého sa dočkal až v závere svojho pôsobenia v Sibini. Vzácny Vestov organ nahradil 4-manuálový továrenský organ firmy Sauer.

Bella sa v Sibini čoskoro preslávil ako vynikajúci organový improvizátor. Mal však aj obrovský repertoár a hrával diela J. S. Bacha, C. Francka, F. Mendelssohna a iných skladateľov. Ako organový skladateľ nezanechal Bella veľký počet skladieb. V pomere k slovenskej organovej hudbe je to však veľmi významný prínos. Okrem štyroch malých skladbičiek pre organ alebo harmónium reprezentujú jeho organové dielo predovšetkým tri veľké opusy: Fantázia-Sonáta d mol, Chorálová trilógia a Fantázia pre moderný organ „Na cintoríne hrdinov“. Fantázia-Sonáta je najhranejšou Bellovou organovou skladbou. Autor bol nesporne inšpirovaný organovými sonátami nemeckých autorov. Trojčasťová skladba s typickým pôdorysom rýchla – pomalá – rýchla časť má rapsodický charakter typický pre obdobie romantizmu. Kompozícia je bohatá na modulácie a imitačné postupy striedajúce sa s homofonickou sadzbou. Premiéra Fantázie- Sonáty zaznela zrejme v podaní autora. Mimo Sibine ju uviedol prvýkrát slávny nemecký organový virtuóz Karl Straube na svojom koncerte v Tomášskom chráme v Lipsku 15. januára 1916. Bella mu toto dielo dedikoval. V Bratislave zazneli všetky tri Bellove veľké organové skladby na koncertoch Kurta Freitaga v rokoch 1928, 1932 a 1943. Organové dielo Jána Levoslava Bellu tvorí nielen významnú súčasť nášho kultúrneho dedičstva, ale aktívne sa k nemu hlásia aj v meste, kde vzniklo a kde Bella 40 rokov pôsobil.

Slávny organový virtuóz a skladateľ Charles-Maria Widor nadviazal na tvorbu C. Francka a vytvoril formu organovej symfónie. Celých 64 rokov bol organistom v chráme Saint-Sulpice a vyučoval hru na organ a kompozíciu na Parížskom konzervatóriu, kam nastúpil po C. Franckovi. Okrem iného je autorom 10 organových symfónií. Prvých 8 symfónií má číselné značenie. Posledné dve nesú názov Gotická a Románska. Na uvoľnené miesto organistu v Saint-Sulpice nastúpil v roku 1870. Obrovský 100-registrový organ Cavaillé-Colla ho inšpiroval k tvorbe prvých štyroch organových symfónií. Vznik jeho najslávnejšej, 5. symfónie sa viaže k organu toho istého majstra v parížskej sále Trocadéro. 5. symfónia patrí do druhej štýlovej periódy Widorovej tvorby. Prvá časť Allegro vivace sú variácie, ktorých téma je predstavená v mohutnej detailne artikulovanej akordickej stavbe. Allegro cantabile je postavené na trojčasťovej ABA’ forme. Krásnu hobojovú kantilénu na začiatku časti vystrieda flauta. Oba nástroje sa striedajú, odpovedajú si, či zaznejú ako duet. Stredná časť Andante quasi allegretto začína pedálovým sólom založeným na oktávovom motíve, ktorému kontrastuje štvorhlasná chorálová téma. V strednom dieli časti sa pedálová téma rozvinie do virtuóznych rozmerov. Štvrtá časť Adagio v takmer kontemplatívnej atmosfére pripravuje nástup energickej tokáty. Záverečná časť – tokáta tejto symfónie je nielen Widorovou najznámejšou skladbou, ale patrí aj k najslávnejším kompozíciám svojho druhu. Pôsobivé rytmické ostináto je odvodené z druhej variácie prvej časti. V roku 1932 vyšla táto skladba v podaní už 88-ročného autora na jeho prvej platni.

Stanislav Šurin