Slovenská filharmónia
Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.Organový recitál II – Willibald Guggenmos
Nedeľa 26. 2. 2023, 16.00 h
O – Organové koncerty
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Účinkujú
Willibald Guggenmos organ
Program
Johann Sebastian Bach (1685–1750) Prelúdium a fúga c mol, BWV 546Camille Saint-Saëns (1835–1921) Symfónia č. 3 c mol, op. 78 „Organová“
Adagio. Allegro moderato. Poco adagio
Camille Saint-Saëns (1835–1921) Sedem improvizácií, op. 150
VII. Allegro giocoso
Franz Liszt (1811–1886) Legenda č. 2, S. 175 (Saint Francois de Paule „Marchant sur les flots“)
César Franck (1822–1890) Chorál č. 3 a mol, FWV 40
Joseph Bonnet (1884–1944) Deuxième Légende, op. 7
Edwin Lemare (1865–1934) Andantino Des dur „Mesačný svit a ruže“, op. 83 č. 2
Edwin Lemare (1865–1934) Toccata di Concerto, op. 59
Dale Wood (1934–2003) Gospel-Prelude „Softly and Tenderly, Jesus is calling“
Prelúdium a fúga c mol BWV 546 patrí k závažným a často hrávaným kompozíciám Johanna Sebastiana Bacha. Menej známou je skutočnosť, že dielo nevzniklo ako homogénny útvar. Autorský rukopis diela sa nezachoval, najstarší známy odpis pochádza od Bachovho známeho Johanna Petra Kellnera. Prelúdium pochádza pravdepodobne z Bachovho posledného „lipského“ obdobia, čo naznačuje dokonalá práca s polyfonickou štruktúrou i tektonikou. Sála z neho expresívny, priam „pašiový“ pátos. Základným motivickým materiálom sú úvodné dramatické a bolestné akordy, „vzdychy“ v sledoch osminových nôt, triolové pasáže, chromatický zostupný sled, šestnástinové figúry na neapolskom sextakorde a charakteristický, často sa opakujúci motív v base. V 25. takte skladateľ predstaví kontrastný diel, pozostávajúci zo symbiózy triolových pasáží a pokojnej melódie v sekundových intervaloch. Nasledujúci priebeh pozostáva z akéhosi zbližovania a dialógu obidvoch „svetov“, ktorý vyústi v záverečnej repríze. Podľa viacerých odborníkov Bach v prelúdiu nevytvoril len „obyčajnú“ logickú štruktúru, ale doslova „živý“ hudobný organizmus. Päťhlasná fúga vznikla pravdepodobne vo „weimarskom“ období a hoci je z kompozičného hľadiska možno o čosi menej zrelá ako prelúdium, svojou krásou sa mu stáva dôstojnou súputníčkou. Téma zaiste vyjadruje smútok či bolesť, dôkazom čoho sú rozložený zmenšený kvintakord a rozložený dvojzmenšený septakord, ba aj exklamatio vo forme malej sexty nahor. Istú „útechu“ môže v ďalšom priebehu predstavovať osminový motív pri hre manualiter, ako aj homofónne, z celkovej štruktúry vyčnievajúce manualiter „intermezzo“, ktoré nevšedným spôsobom pripravuje dramatický záver. Snáď práve bolesť, smútok a tragédia obsiahnuté v hlbokej emócii kompozície sú dôvodom, prečo skladba zaznela aj ako postlúdium pri posledných troch rozlúčkach s členmi britskej kráľovskej rodiny?
Symfónia č. 3. c mol, op. 78 s prívlastkom „Organová“ vznikla na objednávku Kráľovskej filharmonickej spoločnosti v Londýne, kde bola aj prvýkrát uvedená 19. mája 1886 pod dirigentskou taktovkou samotného skladateľa. Camille Saint-Saëns ju skomponoval až 27 rokov po svojej druhej symfónii, je venovaná Franzovi Lisztovi. (Pre úplnosť uveďme, že autor vytvoril aj ďalšie dve symfónie bez poradového čísla – zo všetkých dohromady piatich je Organová symfónia jeho poslednou.) Dielo pozostáva z dvoch častí, avšak autor k nemu napísal, že v ňom v princípe zachoval tradičnú štvorčasťovosť, pričom prvá časť, končiaca v rozvedení, predstavuje prípravu alebo úvod k Adagiu, a tým istým spôsobom je spojené Scherzo s Finale. Zámer spojenia orchestra a organa bol v tých časoch vo veľ kej miere kontroverzný – Berlioz a Gavaert ich vo svojich traktátoch o inštrumentácii považovali za príliš heterogénne, rôznorodé a nezlučiteľné entity, a preto organ nepredurčovali na to, aby sa kombinoval s inými zvukovými farbami. Napriek tejto skutočnosti sa našli odvážni oponenti ako Widor a Guilmant, ktorí boli pioniermi zmeny nastolenej paradigmy. Vo Veľkej Británii bol organ ako koncertný nástroj v koncertnej sále etablovaný omnoho dlhšie ako na kontinente, a tak neprekvapí záujem o tento druh kompozície. Saint-Saënsove pocity pri komponovaní je možné vnímať zo slov z jeho listu objednávateľovi: „Práca na symfónii prebieha v plnom prúde. Ale varujem Vás: Bude to neslýchané... Nanešťastie to bude ťažké. Robím, čo môžem, aby som zmiernil všetky ťažkosti... Táto prekliata symfónia sa pošmykla o jeden poltón nahor; nechce zostať v h mol a teraz je v c mol. Bude pre mňa sviatkom dirigovať túto symfóniu. Bude sviatkom pre ostatných počúvať ju? To je tá otázka. Vy ste to chceli, umývam si ruky v nevine... Dal som tam všetko, čo som vedel dať... Takéto dielo už nikdy viac nenapíšem.“ Adagio obsahuje po dlhšom úvode dve kontrastné témy, ktoré skladateľ spracúva v klasickej sonátovej forme. Časť končí v pokojnom morende.
Sedem improvizácií, op. 150 venovaných Eugènovi Gigoutovi vzniklo medzi 9. decembrom 1916 a 12. februárom 1917, autor ich prvýkrát uviedol približne o mesiac neskôr v Marseille, Nizze a Lyone. Saint-Saëns bol vynikajúcim improvizátorom (Liszt ho nazýval „prvým organistom sveta“) a opus 150 reprezentuje aspoň časť jeho veľkého majstrovstva. Akordické úseky Improvizácie č. 7 a mol majú oslavný a fanfárový charakter, ktorý ostáva zachovaný aj v strhujúcich virtuóznych úsekoch. Celá skladba i posledný akord A dur tvoria grandióznu bodku za týmto veľkolepým organovým cyklom.
Franz Liszt začiatkom roka 1860 skomponoval a 29. augusta 1865 v Pešti premiéroval Deux légendes (Dve legendy) pre klavír. Prvá je venovaná sv. Františkovi z Assisi a jeho kázaniu vtákom a Legenda č. 2, S. 175 nemenej známemu svätcovi sv. Františkovi z Paoly. St, François de Paule marchant sur les flots (Svätý František z Paoly kráčajúci po vlnách) – hovorí o tom ako sv. František z Paoly prosil istého lodníka o prevoz cez Messinskú úžinu, avšak nemal čím zaplatiť. Lodník ho bezcitne odmietol, na čo svätec rozprestrel na vodu svoj plášť, z jeho konca pomo
cou palice vyrobil plachtu a takto sa previezol na druhý breh. Vďaka tomuto zázraku sa stal patrónom všetkých talianskych moreplavcov. Liszta pri komponovaní inšpiroval obraz sv. Františka z Paoly (mimochodom aj svojho patróna), ktorý namaľoval Eduard von Steinle a patril do skladateľovho vlastníctva. V liste Richardovi Wagnerovi maľ bu opísal nasledovne: „Na rozprestretom plášti kráča pevne a neochvejne cez rozbúrené more – ľavá ruka drží žeravé uhlie, pravá žehná, jeho zrak je uprený nahor, kde mu slovo ,Charitas‘, obklopené aureolou, osvecuje cestu.“ Liszt svoju predstavu legendy nádherne zhmotnil pomocou hudby. V ľavej ruke možno priam cítiť stupňujúci sa nepokoj búrlivého mora, no v pravej zaznieva ušľachtilá, veľkolepá melódia ako symbol neotrasiteľnej viery, ktorú nedokáže zdolať žiadny rozbesnený živel. Svedkom Lisztovej interpretácie diela bol aj Camille Saint-Saëns, zachytiac ju nasledovnými slovami: „Ešte raz si predstavujem, ako v dome Gustava Dorého hľadím na Lisztovu tvár a tie oči, ktoré všetkých poslucháčov fascinovali, kým pod jeho naoko ľahostajnými rukami stonali a bedákali, mrmlali a burácali vlny mora... Nikdy viac nebudeme vidieť alebo počuť niečo podobné.“
Po vážnej nehode (zrážke s omnibusom ťahanom koňmi) v máji 1890 sa César Franck kvôli liečeniu presťahoval do Nemours, kde napriek zdravotným ťažkostiam skomponoval zbierku L’Organiste a začiatkom augusta aj Chorál č. 1. E dur. Ďalšie dva chorály dokončil v septembri po návrate do Paríža. Trois Chorals (Tri chorály) predstavujú v symbolickej rovine ako Franckove posledné diela jeho hudobný testament. Diela vykazujú chorálový charakter, nie sú však chorálmi v „gregoriánskom“ alebo „protestantskom“ slova zmysle, keďže nevykazujú spojitosť so žiadnou známou liturgickou melódiou. Franck zomrel 8. novembra 1890, nemal už teda možnosť počuť ich uvedenie a previesť prípadné korekcie k vydaniu. Na základe viacerých rukopisov zostavil Eugène Gigout finálnu verziu, ktorá bola vydaná v roku 1891. Kým v prvých dvoch choráloch autor využil variačnú techniku a passacagliu s fúgou, Chorál č. 3 a mol, FWV 40 je napísaný v sonátovej forme. Pozostáva z troch navzájom prepojených častí. Prvú tvorí akási toccata z rozložených akordov (pripomínajúca Bachove Prelúdium a mol, BWV 543) a kontrastná, homofónna, pre Francka typická kontemplatívna téma v pomalých rytmických hodnotách. Druhá časť predstavuje „trúbkovú áriu“ – prekrásnu, lyrickú a priam nekonečnú melódiu, v ďalšom priebehu spojenú s druhou témou prvej časti. V poslednej časti sa monumentálnym spôsobom vráti aj úvodná toccata, ktorá „v objatí“ s druhou témou vrcholí v majestátnom epilógu.
Joseph Bonnet, celým menom Joseph Élie Georges Marie Bonnet, je možno neprávom menej známy než jeho slávni učitelia Charles Tournemire, Alexandre Guilmant alebo Louis Vierne. V prvej polovici 20. storočia patril medzi najvýznamnejších francúzskych organových interpretov a pedagógov, čo potvrdzujú veľmi úspešné koncertné turné po celej Európe, USA a Kanade, ako aj intenzívna pedagogická činnosť vo Francúzsku i v zámorí. Bonnetove skladby majú výslovne koncertný charakter, sú harmonicky a štylisticky tradičné, no zároveň koloristicky zaujímavé a vďačné, hoci technicky náročné. Deuxième Légende, op. 7 (Druhá legenda) patrí do zbierky Douze pièces nouvelles pour grand-orgue, op. 7 (Dvanásť nových skladieb pre veľký organ), vydanej v roku 1910. V poradí desiatu skladbu cyklu venoval svojmu priateľovi Paulovi Fournierovi, ktorý bol odborníkom v oblasti práva a členom prestížneho Institut de France. Informácie o inšpiračných zdrojoch skladby nie sú známe. Možno ju vnímať ako trojdielnu fantazijnú formu, začínajúcu vo veľmi pokojnej a zasnenej atmosfére. V druhom diele začína priebeh postupne naberať gradáciu, ktorá vyústi v brilantnej, no majestátnej toccate a mohutných záverečných akordoch.
Medzi v súčasnosti menej známych, no svojho času veľmi významných skladateľov a organových interpretov patrí bezpochyby Edwin Henry Lemare. Rodák z anglického Ventnoru získal hudobné základy v miestnom Holy Trinity Church, neskôr študoval v Londýne na Royal Academy of Music a diplom organistu získal na Royal College of Organists. V roku 1892 sa stal profesorom organovej hry a skúšajúcim na Associated Board of the Royal Schools of Music. Pozornosť vzbudil prvýkrát v roku 1884, kedy na jednej výstave odohral viac než sto koncertov na jednomanuálovom organe firmy Brindley & Foster. O dva roky neskôr už podnikal dlhé koncertné cesty po celom Anglicku. Zvesti o vynikajúcom anglickom virtuózovi sa šírili rýchlosťou blesku a zahraničné ponuky na seba nenechali čakať. V rokoch 1900 – 1901 absolvoval sériu vyše sto koncertných vystúpení v USA a Kanade. Následne sa jeho domovom stalo USA, odkiaľ cestoval za koncertnými príležitosťami po celom svete. Hoci viackrát prijal miesto organistu v kostoloch, nikde sa príliš dlho nezdržal. Ako jeden z najlepšie platených koncertných organistov sveta strávil svoj život na mnohých koncertných cestách. Jeho repertoár bol mimoriadne obsiahly a patrili doňho aj vlastné transkripcie známych orchestrálnych diel od Wagnera, Elgara alebo Brahmsa, ktoré v jeho verzii nestratili na popularite dodnes. Z desiatok Lemarových organových kompozícií je najznámejšie Andantino Des dur Mesačný svit a ruže, op. 83 č. 2 z roku 1888, známe najmä ako Moonlight and Roses (Mesačný svit a ruže). Svojho času bola skladba taká populárna, že si ju obecenstvo na každom koncerte želalo aspoň ako prídavok. Hoci sa jej výtlačky predávali v tisícoch, Lemare nedostával žiadny finančný podiel, keďže ju v roku 1892 predal vydavateľovi Robertovi Cocksovi za tri libry. Názov Mesačný svit a ruže nepochádza od skladateľa, ale z textu amerických tvorcov piesní Bena Blacka a Charlesa N. Danielsa (píšucimi pod pseudonymom Neil Moret), ktorí ju (bez povolenia) k skladbe pripísali. Až v roku 1925 sa Lemarovi podarilo získať práva na skladbu naspäť. Srdcia publika si zaiste získala svojou piesňovou jednoduchosťou, spevnosťou a schopnosťou úprimne pohladiť srdce a dušu každého i umenia menej znalého poslucháča. Nuž a aké iné dielo má byť dôkazom Lemarovej invencie, originality a hráčskeho majstrovstva, ak nie fulminantná Toccata di Concerto, op. 59? Vášnivé úvodné rozklady akordov a pasáže sprevádzajúce melódiu v pedáli pripomínajú najlepšie toccaty francúzskych symfonikov, kontrastný lyrický diel v pomalšom tempe nechá poslucháča nadýchnuť sa pred ďalšou explóziou pasáží a akordov, vedúcou k anglicky noblesne vznešenému záveru. Lemarove dielo fascinovalo, ba vyrážalo dych publiku za jeho čias – a inak tomu nie je ani dnes.
Marek Štrbák
[ Bibliografický údaj: ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 26. 2. 2023, in: Slovenská filharmónia, 74. koncertná sezóna 2022/2023, Organové koncerty, Cyklus O, Bratislava, Slovenská filharmónia 2023 ]WILLIBALD GUGGENMOS
zastával prvú pozíciu organistu už ako desaťročný. Hudobné vzdelanie získal najskôr na nemeckom Konzervatóriu v Augsburgu a neskôr na Hochschule für Musik v Mníchove, kde absolvoval tri odbory – klavír, dirigovanie a hra na organe.
Guggenmos zastával v rokoch 1984 – 2001 pozíciu organistu v Kostole sv. Martina vo Wangen im Allgäu, kde vytváral bohatý hudobný program, okrem iného napríklad odohral počas 14 recitálov celý organový repertoár J. S. Bacha. Medzi rokmi 2001 – 2004 pracoval ako organista, dirigent a koordinátor vo Frauenkirche v Mníchove. Na to nadviazala pozícia organistu v St. Gallenskej katedrále vo Švajčiarsku (2004 – 2023). Na začiatku roka 2023 sa stal hudobným riaditeľom Medzinárodného organového festivalu v Augsburgu. Bernhard Holland v New York Times vyzdvihol Guggenmosovu „fantastickú techniku a oslnivú muzikalitu“. Jeho široký repertoár zahŕňa kompletný repertoár Bacha, Liszta, Mozarta, Mendelssohna, Brahmsa, Boëllmanna, Stehlea či Duruflého, ale aj veľké diela Maxa Regera i Oliviera Messiaena.
Doposiaľ vytvoril viacero nahrávok pre televízne vysielanie. Svoje CD nahrával na najväčšom organe vo Švajčiarsku (Engelberg), v Katedrále St. Gallen, aj na slávnom organe Cavaille-Coll v španielskej Azcoitii a na legendárnom „Hill-Organe“ v Town-Hall v Sydney.
Kariéra koncertného organistu ho doviedla do rôznych kútov sveta – Európy, Severnej i Južnej Ameriky, Kanady, Islandu, Ruska, Karibských ostrovov, Austrálie, Nového Zélandu, Hong Kongu a krajín ďalekého východu.
Koncertoval v Notre Dame v Paríži, Katedrále Sv. Pavla v Londýne, Dóme svätého Štefana vo Viedni, Katedrálach v Seville, Trondheime, Frauenkirche v Drážďanoch, Hamburgu, Come, Bordeaux, Orléanse, Leóne, Kodani, Záhrebe, Uppsale, Zürichu a mnohých ďalších. V rámci bratislavských sál už okúsil organ v Slovenskom rozhlase i Katedrále sv. Martina, kde sa predstavil v auguste 2022 počas Katedrálneho organového festivalu.
© 2023 Slovenská filharmónia
Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.
